POHĽAD DO SLNKA

Pohľad od slnka je film, ktorý sa nepozerá – on sa žije, preciťuje, vstrebáva. Mascha Schilinski vo svojom druhom celovečernom diele (debutovala filmom Die Tochter, 2017) nevytvára klasický príbeh, ale pamäťovú kapsulu, v ktorej sa minulosť neustále vracia v rôznych podobách. Na jednej východonemeckej farme sa počas storočia vystriedajú štyri dievčenské osudy, no ich skúsenosť akoby patrila jednej a tej istej žene, rozdelenej časom.

Schilinski rozpráva nehierarchicky, bez oporných bodov tradičnej narácie. Alma, Erika, Angelika a Lenka vstupujú do filmu bez varovania, ich detstvá a dospievania sa prelievajú naprieč dekádami 20. storočia. Režisérka diváka vedome zbavuje komfortu orientácie – a práve v tom spočíva radikálna sila filmu. Pohľad od slnka neponúka dej, ale skúsenosť plynutia, v ktorej sa osobné traumy, túžby a telesné prežívanie dedia podobne ako pôda či dom.

V tomto zmysle možno film prirovnať k Hodinám (2002) Stephena Daldryho – nie však v ich elegantnej dramaturgickej prehľadnosti, ale v samotnom princípe zrkadlenia ženských životov naprieč časom. Kým Daldry pracoval s paralelou a literárnou štruktúrou, Schilinski ide ďalej: rozbíja lineárnosť a nahrádza ju filmovým vedomím, prúdom obrazov, zvukov a dotykov, ktoré sa vracajú ako telesná pamäť. Postavy prichádzajú a odchádzajú v priebehu rokov, zatiaľ čo kameraman Fabian Gamper (nakrúcal vo formáte 1:1,37) sníma intimitu uzavretých a exteriérových priestorov s precíznou snahou o okamih, figúru, mizanscénu. 

Pomer strán 1,37:11 je známy aj ako Academy ratio. Tento pomer bol štandardizovaný Akadémiou filmových umení a vied (Academy of Motion Picture Arts and Sciences) v roku 1932. Bol štandardom pre filmy od 30. do 50. rokov minulého storočia.

Schilinski pracuje s obrazom s mimoriadnou prípravou. Jej filmová reč je striedma, no zároveň nabitá významom. Kazdý obraz má okrem informatívnej (pozorovacej) zložky, hlavne významovú časť. Pohľad kamery sa vracia k priestorom, odkiaľ dievčatá sledujú realitu, do ktorej akoby nepatrili. Boli len tichými sledovateľkami udalostí. Mocenské, patriarchálne usporiadanie sveta tu nikdy nie je pomenované priamo, no cítiť ho v každodenných gestách, v rodinných vzťahoch.

Film odhaľuje svoje najsilnejšie okamihy cez chladnú, napätím preniknutú atmosféru. Detstvo je tu vykreslené ako obdobie bolestivého uvedomovania si reality, v ktorom sa rodí vzťah k telu aj k autoritám okolia. Režisérka však odmieta čiernobielo redukovať svet: popri tlaku a útlaku sa objavujú krátke, prenikavé záblesky slobody, zvedavosti a vnútorného odporu. Celý vizuálny a emocionálny tok sa tak premieňa na tichú, no naliehavú mozaiku ženských skúseností, ktorá sa tiahne naprieč generáciami.

Dvaapolhodinová stopáž a absencia jasného príbehového oblúka budú pre časť publika náročné. Ide o umelecké kino v najčistejšom zmysle slova, ktoré si vyžaduje trpezlivosť a ochotu vzdať sa jednoduchých scenáristických postupov. Návšteva kina sa v tomto prípade podobá priestoru galérie. Skoncentrovanie sa na myšlienky, postavy a neviditeľné vlákno prepájajúce príbehy, je nevyhnutné na pochopenie komplexnosti titulu. Odmenou je však dielo, ktoré pripomína, že film ešte stále dokáže hľadať nové formy rozprávania - a že zobrazovanie príbehov žien 20. storočia, je zároveň aj analýzou spoločnosti ako takej. Podobá sa aj listovaniu v starom rodinnom albume v ktorom fotografie tvoria samostatné príbehy, aj keď sú bez slov.

Pohľad do slnka ponúka úplne iný druh narácie, zložený z chvíľkových pocitov, obrazov, emócií a zvukov, ktoré postupne vytvárajú väčší obraz. Podobne ako to dokážu filmy Michaela Hanekeho (Biela stuha). Pohltiť vás svojou atmosférou, melanchóliou pri ktorých si výrazne uvedomujete svoje vlastné myšlienky. Hlavné hrdinky prežívajú náročné životné udalosti, prekážky a hľadajú si vlastnú cestu ako pochopiť svet a ako byť pochopené.

Snímka má rozmery veľkého vidieckeho románu 19. storočia, no rozprávaného jazykom modernej filmovej poézie. Mascha Schilinski sa v Cannes právom zaradila medzi najvýraznejšie autorské hlasy súčasnej kinematografie - a jej film zostáva v divákovi dlho po tom, čo sa odohrá jeho posledná minúta. Po tomto filme budete chcieť byť sami, s vlastnými myšlienkami a v komplikovanom labyrinte interpretácií. A to na filmoch milujeme.

In die Sonne schauen (Nemecko, 2025, 149 min.)
Réžia: Mascha Schilinski. Scenár: Mascha Schilinski, Louise Peter. Hrajú: Hanna Heckt, Lena Urzendowsky, Laeni Geiseler, Susanne Wuest, Luise Heyer, Lea Drinda ...