10

Filmová recenzia

Hodiny. Kvantitatívna veličina monitorujúca ubiehajúce okamihy nekonečnosti života. Po každej, ktorá z prítomnosti ustúpi do minulosti, prichádza ďalšia. Je len na každom z nás, ako sa ich rozhodneme naplniť a prežiť.

Dej filmu sa primárne koncentruje na vyobrazenie vnútorného života troch žien. Skrz prizmu skúmania sa ale postupne do popredia dostáva najmä obdiv ku každodennému a na prvý pohľad nikdy nekončiacemu ženskému zápasu o naplnenie vlastných snov, túžieb a prianí. V kontexte historického pozadia je jedna z týchto žien skutočná a zvyšné dve fiktívne. Spojovacím článkom medzi nimi a samotným príbehom zároveň, odohrávajúcim sa v troch rozdielnych časových obdobiach, je kniha s názvom „Pani Dallowayová", ktorú v roku 1923 začína písať Virginia Woolfová (skutočná postava) a bude popisovať jeden deň v živote Clarissy Dallowayovej, bohatej londýnskej dámy, ktorá sa v spomínanom dni chystá usporiadať veľkolepú párty. Popudom k tejto literárnej aktivite je prítomnosť neustálej hrozby z návratu duševnej choroby. Ona je tiež aj príčinou, prečo Virginia musela opustiť rušný život veľkomesta (Londýna), ktorý tak milovala a odsťahovať sa do rustikálneho sídla v Richmonde, ovplývajúcim fluidom ticha, pokoja a kľudu. V tomto, na prvý pohľad ideálnom prostredí pre liečbu jej choroby, Virginia pomaly ale isto chradne a aj napriek všemožnej snahe svojho manžela pociťuje hlboký deficit vnútorného uspokojenia.

Strih. Los Angeles. Je rok 1951 a istá Laura Brownová (Julianne Moore) sa počas druhého tehotenstva chystá aj so svojím synom upiecť manželovi narodeninovú tortu. Myšlienkami a neskôr hlavne skutkami je ale plne vnorená do Woolfovej knihy, kde v príbehu pani Dallowayovej nachádza reflexie vlastných pocitov, jasne vypovedajúce o tom, že ju uhladený život poctivej a dokonalej manželky muža strednej vrtstvy psychicky zabíja každou hodinou. Kniha sa pre ňu stáva katalyzátorom k činom, ktoré navždy určia osud jej samotnej ako i najbližšej rodiny.

Strih. New York, 2001. Pre Clarissu Vaughnovú, kultúrne rozhľadenú ženu v stredných rokoch, ktorú jej najbližšie okolie nielen pre jej krstné meno považuje za moderný obraz literárnej pani Dallowayovej, nadišiel práve deň D. Jeho finálnym zakončením mala byť veľkolepá párty, ktorú pripravuje pre svojho smrteľne chorého priateľa a exmilenca Richarda pri príležitosti vydania jeho najnovšej knihy. Udalosti sa ale zvrtnú úplne iným smerom (v duchu Woolfovej literárneho diela). Prinútia Clarrisu ku konfrontácii nielen s najbližším externým okolím, ale predovšetkým s vlastnými myšlienkami a úvahami, vyplavujúcim na povrch dlho potlačované pocity túžby a neistoty.

Ich príbehy sa odohrajú a čiastočne pretnú v jedinom dni, vyplnenom hodinami rovnako všednými ako zároveň aj existenciálne najdôležitejšími, vytyčujúcimi ich ďalšie osudy.

Len málo filmov nesie názov, ktorý tak výstižne charakterizuje vlastnú fabulu a štýl rozprávania. Hodiny vyššie zmienený postulát napĺňajú do najmenšieho detailu. Aj napriek viacvrstvovej rafinovanej dejovej štruktúre deliacej sa na tri významovo i obsahovo ekvivalentné segmenty, ide v podstate iba o jeden príbeh, jeden motív, ktorý alegoricky k „hodinám" - symbolu plynúceho času, defiluje pred divákom ako navonok tichý, ale vnútorne búrlivý tok pocitov a úvah jednotlivých postáv. Ďalšie podobenstvo je evidentné aj zo vzťahu - výsledná podoba filmu a definície slovného spojenia „švajčiarske hodiny" ako stupňa najvyššej kvality. Filmové Hodiny predstavujú dokonale kompaktný a zabehaný mechanizmus, ktorého každá súčiastka je na správnom mieste a bezchybne participuje svojou funkčnosťou a úlohou na celkovom výsledku.

Začať rozosievať slová chvály môžem výnimočne vďaka nesporným kvalitám filmu prakticky pri ktoromkoľvek kompozičnom prvku. Odrazím sa od Michaela Cunnighama, ktorého novela okrem faktu, že bola ocenená Pulitzerovou cenou sa stala podkladom celého filmu. Cunnighamov nelineárny opisný štýl rozprávania je (pre dobro veci) veľmi podobný spôsobu, akým Woolfová popisuje udalosti v svojej knihe. Recenzentovi potom neostáva nič iné iba uznanlivo pokývať hlavou nad spôsobom, akým David Hare majstrovsky transformoval do scenára roztečenosť príbehu do všetkých strán, navyše zvýraznenú uprodnosťovaním interného života hlavných postáv pred prvoplánovou akciou. Všetky dôležité vnútorne pochody, ktorými sa ústrední hrdinovia vyznačovali v knihe sa nachádzajú aj vo filme, znázornené nádherne výstižnými prostriedkami filmovej reči (úpenlivý pohľad, pohreb mŕtveho vtáčika, svadobná fotografia, atď.).

Subtílna a presná kamera Seamusa McGarveyho, voliaca rovnaký farebný štýl pre všetky tri príbehy, je podkreslená navonok minimalistickou, ale obsahovo na city bohatou hudbou Philipa Glassa a spoločne prevádzajú Hareho scenár do presvedčivej audiovizuálnej formy.

Nadšený pochvalný potlesk si jednoznačne zaslúži aj samotný „dirigent" tohto kvalitného tvorčieho tímu, režisér Stephen Daldry. Ten už svojím debutom, filmom Billi Elliot dokázal, že mu cit pre správne načasovanie poínt a zrozumiteľné vyrozprávanie príbehu rozhodne nechýba. V Hodinách na jednej strane, nielenže autenticky dokázal zachytiť tri rôzne časové obdobia, ale na strane druhej, hlavne vďaka mimoriadne presnému strihu, ich zároveň dokázal zviazať do jedného celku (je to evidentné hlavne v pasážach, kde jedna scéna rozohráva situáciu, ktorá je potom dokončená v následujúcej scéne z iného obodobia). Daldryho réžia je komorná, s minimom akcie. Naproti tomu poskytuje maximálne možný priestor na sebarealizáciu hercom, ktorí sa mu za to odvďačili vynikajúcimi výkonmi. A tým nemyslím iba Oscarom ocenenú Nicole Kidman (Moulin Rouge, Tí druhí) v úlohe Virginie Woolfovej. Hodiny sú jedným z mála filmov, kde slovné spojenia herecký výkon a vysoká kvalita nachádzajú styčnú plochu pri každom hercovi. Meryl Streep-ová (Adaptácia, Kramerová versus Kramer), Julianne Moore-ová (Hannibal, Magnólia), Ed Harris (Skala, Truman Show), John C. Reilly (Gangy v New Yorku, Chicago), Claire Danes (Rómeo a Júlia, Terminátor 3) - to všetko sú herci, ktorí už neraz presvedčili, že disponujú veľkou dávkou kvalitného herectva. V ich spoločnosti dokonca aj Jeff Daniels (Aranochofóbia, Blbý a blbší) prekonáva sám seba a svojej postave tisne punc dôveryhodnosti. Výsledkom celého snaženia je potom film, ktorý aj napriek ťaživej nosnej téme - smrti, pôsobi sviežo a radosť z kvalitne odvedeného filmárskeho remesla srší z každého políčka.

Život každého človeka sa skladá z veľkého množstva okamihov, ktoré radené na časovej osi prechádzajú zo sekúnd do minút, hodín a dní. Počas nich mnohí z nás nachádzajú popri iných spôsoboch a možnostiach kultúrneho vyžitia silnú záľubu vo filmoch. Veľká väčšina z nich nás osloví s rýchle sublimujúcou intenzitou prchavejšou ako éter. Oveľa menej je tých, ktorých zhliadnutie nás prinúti uvažovať nad ich výpovednou hodnotou počas obdobia dlhšieho ako jeden týždeň. Ešte menšiu skupinu tvoria filmy, ku ktorým sa radi vrátime aj po rokoch. A vyslovene nakoniec, existuje iba minimum filmov, ktoré ako žiarivý klenot v sebe nesú nehasnúci plameň perfekcionality. Žiara ich jasu v našich srdciach nikdy nevyhasne a neupadne do zabudnutia. V ubiehajúcich okamihoch môjho života radím filmové Hodiny jednoznačne do posledne zmieňovanej skupiny - osobnej zbierky filmových klenotov.

The Hours (USA, 2002, 114 min.)
Réžia: Stephen Daldry. Scénar: David Hare. Kamera: Seamus McGarvey. Hudba: Philip Glass. Hrajú: Nicole Kidman, Julianne Moore, Meryl Streep, Stephen Dillane, Miranda Richardson, George Loftus, Charley Ramm, Sophie Wyburd, Michael Culkin, Ed Harris.