OTEC

Tento filmový projekt pútal maximálnu pozornosť už od ohlásenia. Talentovaná slovenská režisérka Tereza Nvotová sa inšpirovala udalosťami spred desiatich rokov i ďalšími prípadmi vo svete o tom ako v lete rodičia zabudnú malé dieťa v aute, na niekoľko hodín sa vzdialia a ono zomrie. Na pamäti treba mať, že film nemá byť rekonštrukciou udalostí z Nitry, ani vernou adaptáciou knihy Môj život s Jojom Dušana Budzaka. To je zásadný tip pre jeho vnímanie, aby ste nenarazili na rad nezrovnalostí či si správne nastavili očakávania.

A samozrejme, mnohí diváci bojujú s nastavením, či na film vôbec ísť – lebo majú sami deti, nechcú sa pozerať na beznádej či utrpenie ľudí alebo sa boja, že uvidia explicitné zábery uduseného dievčatka. Pre túto skupinu malé upokojenie vopred – áno, Otec je ťažký film. Ale osobne ma nerozsekal na také pocitové franforce ako som pôvodne čakal. Má náročné scény, ťah na bránu, ale dá sa vstrebať.

Mnohých upúta hneď úvodná sekvencia. Trvá zhruba polhodinu a je to vlastne Deň D nakrútený pocitovo na jeden take. Famózna (skoro) jednozáberovka začína ranným behom, pokračuje sprchou, interakciou s rodinkou, nakladaním dcéry do auta, zástavkou v škôlke, parkovaním v práci, sledovaním mítingov a finálnym precitnutím.... Do toho pokukávanie na parkovisko, kde páli slnko striedané so zábermi na vypeckované klimatizácie či ventilátory v kancelárii. Je zrejmé, kam Nvotová smeruje na začiatku a nechá vás doslova padnúť na zem s hlavným hrdinom. Tragédia je na svete a teraz príde hlavná časť filmu – ako sa s ňou zmieriť.

Lebo aj mňa osobne viac pútal pred videním filmu nielen samotný akt zabudnutia a nájdenia dcéry, ale to čo sa dialo nasledujúce dni, týždne. A to chce Nvotová doručiť v ďalšej fáze: trvá viac ako hodinu a prinesie ďalšie náročné momenty ako napríklad návrat domov v deň tragédie i prvú noc manželského páru. Čo budú robiť? Dokážu zaspať? Budú sa rozprávať v jednej izbe či každý prežívať sám?

Nemenej dôležitou témou – a vzhľadom na venovanú plochu možno aj väčšou ako strata dcérky – je totiž vykreslenie vzťahu dvojice v nadchádzajúcom období. Ako budú nažívať ďalej, akceptovať nové nastavenie a čím si musia prejsť. Aj výzvy typu „sadnem opäť do auta, kde zomrela dcéra“, chce každý z nich riešiť iným spôsobom. A nepomáhajú im ani okolité okolnosti – pohľady kolegov s mentálnym nastavením „mne by sa to nikdy nestalo“ alebo azda najpolemizujúcejšia scéna filmu: súdny proces.

Pretože mnoho scén je dlhých kvôli efektu na jeden záber, no väčšinou majú jednoduchú líniu. Ale tou najťažšou chvíľou filmu je pre mňa súdny proces - ten začne všelijako šermovať s množstvom postáv a otáčať pohľady. Je náročný sám o sebe už len kvôli pozícii vo filme: Michal príde o dcéru a ešte ho aj systém žaluje. Vyčerpávajúca sekvencia naráža na limity: polemizovať sa dá o obsadení vedľajších postáv, priebehu procesu, nutnosti švenknúť kameru aspoň na fotky mŕtvej dcéry (opäť, nebojte sa ich, ale nemuseli tu vôbec byť). Do toho nepríjemná prokurátorka a postava exmanželky, ktorá najprv chce naváľať kopu kritiky na obžalovaného, ale potom ho berie na milosť.

Super zistenie je, že film bude mať ešte lepšie scény (kôlňa, finále), ktoré súd trošku zatienia, no aj tak po ňom ostáva nekonzistentný pocit. Aspoň leje patričnú dávku beznádeje („je mi jedno, čo so mnou urobíte), ale potvrdzuje, že Otec nemá príliš hutný dej, práve naopak. Je to málinko škoda, rád by som videl ešte viac zo vzťahu, vysporiadavania sa s osudmi či rýchlejší strih. Lenže tam narazíme na voľbu formy a súčasný populárny ťah dlhých jednozáberoviek.

Chápem túto voľbu. Na jednej strane pomáha pútať pozornosť a celý film je im prispôsobený: herecké výkony, strih, snímanie fascinujú na veľkom platne, o tom bez pochýb. Nielen prvú sekvenciu, ktorú bude hltať s otvorenými ústami aspoň polovica divákov, ale aj viaceré ďalšie. Lenže zároveň sa takto film pripraví o rýchlejšie strihy, bohatší obsah (azda by som radšej videl najprv bežnú rutinu dní, až potom tragický deň, aby vynikol) či ešte lepšie vykreslenie vedľajších postáv (A. Geislerová je málo využitá). Možno by pomohol kompromis: úvod na jednu sekvenciu a zvyšok filmu dynamizovať...

Kto príde na výborné herecké výkony, dočká sa silného tandemu Milan Ondrík-Dominika Morávková. Ondrík ťahá celý film na svojich pleciach ako mulica, je dosť dobrý, hoci pri dvoch miestach som mal pocit, že trošku už tlačí na pílu. Dominike Morávkovej niet čo vytknúť – má menší priestor, ale každú scénu precíti výborne.

Mnohí sa Otca boja, že to bude sugestívna tragédia a nepozerateľná dráma, ale po videní vo mne ostal pocit, že Tereza Nvotová sa naplno oprela do príbehu inšpirovanom skutočnosťou (pozor, nie vernej rekonštrukcie), vyťažila z neho veľa, ale malé pochybnosti ostávajú. Mňa film nerozsekal na padrť, ale priznávam, že nie som rodič a môže na mňa pôsobiť inak. Na filmovom plátne sme videli oveľa ťažšie príbehy, z ktorých odídete totálne zdrvení – nejedna premiéra zo Cinematiku bola väčšia citová nálož. Zvedavosť, kam sa Tereza bude uberať ďalej, ostáva – každý jej film je iný, no s odstupom času vidno ako Svetlonoc popustila uzdu jej fantázie či Špina bola skvelým debutom...

Otec (SR/ČR/Poľsko, 2025, 103 min.)
Réžia: Tereza Nvotová. Scenár: Tereza Nvotová, Dušan Budzak. Kamera: Adam Suzin. Hudba: Jonatán Pastirčák. Hrajú: Milan Ondrík, Dominika Morávková, Aňa Geislerová, Martina Sľúková, Peter Ondrejička, Ingrd Timková, Roman Polák ...