NEDEĽA

Božie cesty sú nevyspytateľné. Asi takto by sa dal mierne zlomyseľne zhrnúť dej španielskej kinonovinky Nedeľa. Ak by sme išli viac do hĺbky, minuloročný režijný počin Alauady Ruiz de Azúa rozostavil na príbehovej šachovnici „pešiakov“ dvoch znepriatelených hodnotových táborov.

Kultúrno-spoločenské vojny sú dnes zápalnou šnúrou nielen v politických šarvátkach, ale aj pri tradičných krčmových debatách. Voľba podobného konfliktu ako ústredného motívu filmu môže byť riskantná a na prvý pohľad vratká ideologická pôda sa môže v sekunde zmeniť na smrtiace tekuté piesky.

Režisérka preto zariskovala a otvorila trinástu hodnotovú komnatu, ktorá by razom premenila nedeľný obed na nočnú moru – a to aj v nejednej slovenskej rodine.

Odistený granát

Tínedžerka Ainara, stvárnená charizmatickou Blancou Soroa, sa vracia domov zo školského pobytu v jednom z kláštorov. Na prvý pohľad pôsobí netradične mlčanlivo, akoby sa myšlienkami túlila po typických pubertálnych križovatkách – láska, škola, budúcnosť. Respektíve akoby tušila, že ju čaká nie práve príjemný rozhovor s otcom a tetou.

Rodičia aj divák v úvodnej expozícii tápajú a nedokážu presne pomenovať rozmery povestného kostlivca v skrini. Je však jasné, že niečo nie je v úplnom poriadku. Paradoxne, práve „kostolný poriadok“ je tu viac než funkčný.

Ainara tak postupne, salámovou metódou a skrutku po skrutke, servíruje na nedeľný obedový stôl malú atómovku. Rodine prezradí, že zvažuje vstup do rehole a pridanie sa k sestrám v neďalekom kláštore. Granát je odistený a bez problémov zmieta zo scény všetky klasické tínedžerské dilemy.

Divácka kolízia svetov

Na úvod treba vypichnúť jednu kľúčovú okolnosť. Napriek tomu, že Ruiz de Azúa postavila film na motíve, ktorý v reálnom živote často láme rodinné vzťahy, Nedeľa je prekvapivo divácky prístupná. Režisérka dávkuje samotný námet minimalisticky, takmer tajnostkársky, a konflikt rozmotáva postupne a rozvážne. Divák si tak spolu s Ainarinou rodinou uvedomuje dôsledky jej rozhodnutia.

Dôležité je aj to, že Nedeľa nesleduje už definitívne rozhodnutú hrdinku, ale proces rozhodovania. Ainara akoby korčuľovala medzi dvoma svetmi – duchovným a svetským – ktoré sa navzájom prelínajú, ovplyvňujú a občas do seba bolestivo narážajú.

Emočný tlakový hrniec

Veľkou devízou filmu je, že režisérka nevynáša súdy a nerozdeľuje postavy na „dobrých veriacich“ a „zlých neveriacich“, ani naopak. Obyvateľov oboch hodnotových vesmírov zobrazuje ako chybujúce, komplexné a prvoplánovo neuchopiteľné bytosti. Často nereagujú ideologicky, ale predovšetkým ľudsky – pod tlakom nahromadených emócií.

Ani jeden tábor tak nereprezentuje „správny“ názor. Motorom príbehu je človečina, nie ideová čiernobielosť či aktivistické podtóny scenára. Tempo filmu plynie prirodzene a vyhýba sa stereotypným spoločenským skratkám.

Aj keď divák môže občas nadvihnúť obočie nad správaním postáv z jedného či druhého názorového spektra, režisérka ich väčšinou zasadzuje do širšieho kontextu. Výsledkom nie je frustrácia, ale empatia.

Nedeľa tak síce na papieri pôsobí ako náboj do ideologického kanóna, no vo finále ide skôr o terapeutický manuál, ako prijímať inakosť – u blízkych aj u úplne cudzích ľudí.

Los domingos (Španielsko, 2025, 115 min.)
Réžia: Alauda Ruiz de Azúa. Scenár: Alauda Ruiz de Azúa. Hrajú: David Blanca Soroa, Juan Minujín, Patricia López Arnaiz, Nagore Aranburu, Mabel Rivera, Miguel Garcés, Itziar Aizpuru, Leire Zuazua