DEVIL MAY CRY 2026

Úprimne som si myslel, že túto éru už máme za sebou. Pri pohľade na cenami ovenčené seriály ako Fallout či The Last of Us, alebo aj na kino úspechy značiek ako Mario, Sonic či Mortal Kombat, by človek povedal, že konečne budú herné predlohy univerzálne vnímané ako materiál, ku ktorého adaptovaniu treba pristupovať s citom, ale zároveň aj pochopením zdrojového materiálu. Ale nie, zdá sa, že stále sú tu ľudia, ktorí siahnu po známej značke, ale myslia si, že to vedia robiť lepšie.

Pritom predpoklady boli rozhodne opačné. Adi Shankar je skúsený producent, ktorý už adaptoval viacero herných značiek do anime podoby a slávil s nimi úspech. Castlevania fungovala skvele, podaril sa aj Captain Laserhawk: A Blood Dragon Remix. Potom ale prišiel Devil May Cry, ktorý už s prvou sériou zbieral vysoké známky, no zároveň predviedol aj veľkolepé nepochopenie značky ako takej. Druhá séria v tom, bohužiaľ, pokračuje.

Seriálový Devil May Cry nie je vhodný pre fanúšikov známej japonskej značky, tí len pri sledovanú budú krútiť hlavou. Zdá sa, že ostatných to dokáže zaujať, ale úprimne sa mi tomu ťažko verí, lebo v tom prípade dostanete síce efektný, ale strašný guláš tém, nápadov, motívov a postáv, ktoré spolu držia len silou vašej vôle dopozerať to celé do konca.

Devil May Cry je komplexná značka, ktorá má za sebou niekoľko hier a aj predchádzajúcu anime adaptáciu. Shankar to celé zjavne pozná, lebo jeho seriál aj v druhej sérii využíva mnoho odkazov z toho všetkého. Akurát sa rozhodol, že to všetko nasype do vrecka a z neho si náhodne povyťahuje veci, z ktorých vystavia svoj DMC. Vo výsledku sa tu tak miešajú postavy s príbehmi, v ktorých nemajú čo robiť, Dante sa správa ako hlupák a bossovia z hier majú podivné malé cameo úlohy. Ako divák nemáte radosť z toho, že vidíte Beowulfa, lebo pôsobí, že tu jednoducho nepasuje.

Chápem, čo sa tým tvorcovia seriálu snažili dosiahnuť, ale toto nie je fan service. Toto je naozaj lem guláš, v ktorom sa stratí divák bez ohľadu na to, čo všetko o DMC (ne)vie. Ťažko si tak obľúbiť hlavné postavy, každý sa tu správa hlúpo, ani chémia medzi Dantem a Lady nefunguje. A vlastne je aj otázne, prečo tu vôbec romanca medzi nimi je. Nepôsobí prirodzene, skôr naopak – silene.

Našťastie sú tu aj veci, ktoré fungujú. Najvýraznejším novým prírastkom príbehu je Vergil, Danteho brat a nový antagonista, ktorý vyžaruje viac charizmy ako všetky ostatné postavy dokopy a má (snáď ako jediný) aj nejaké uveriteľné motivácie. Je to dobre napísaná a inteligentná postava, ktorej dokážete ako diváci fandiť a oproti Dantemu je aj spracovaný do hĺbky, čomu pomáhajú flashbacky. V zásade je Vergil jedinou postavou, ktorá si tu prejde nejakým vývojom.

Vo všetkom tom démonickom fantasy mišmaši sú zapracované aj nejaké tie aktuálne spoločenské témy, rovnako ako v prvej sérii. Nemusíte sa báť nejakej výraznej politickej agitky, ale je zrejmé, ktoré súčasti aktuálnej spoločnosti druhá séria reflektuje a nerobí to úplne zle. Rozhodne lepšie ako všetky tie drobné príbehy, ktoré sú do druhej série vhodené, s nadbytočnými osobnými tragédiami všetkých postáv.

Pritom je naozaj škoda, že tu scenár a postavy nefungujú, lebo ja za celým seriálom kusisko poriadneho remesla. Studio Mir má haldu skúseností, na konte veci ako X-Men '97, Mortal Kombat animáky, The Witcher: Nightmare of the Wolf, DC animáky a podobne. Takže kopa naozaj dobrej práce a v DMC svoje schopnosti len potvrdilo. Je to asi najlepšie vyzerajúce anime aktuálne, kde navyše každý boj pôsobí, akoby bol strihaný ako metalový klip. Má to gule, v pohybe to vyzerá skvelo, nie je to prehnané, ale naozaj to na obrazovke ožíva.

Asi ste si domysleli, že tu veľmi dobre funguje hudba. To je pravda, ale nie je to až také univerzálne. Väčšina skladieb tu naozaj parádne sadne a tvorcovia sa vybláznili pri licencovaní hudby. Budete tu počuť Papa Roach, Power Glove, Korn a dokonca sa tu objavuje aj Casey Edwards, ktorý robil na hudbe pre Devil May Cry 5. Potom sú tu ale aj skladby ako Bodies, My Immortal alebo Sk8er Boi, ktoré v lepšom prípade pôsobia divne, v horšom ako útok na prvú signálnu.

Druhá séria Devil May Cry pôsobí ako pokus poskladať puzzle z dielikov, ktoré spolu jednoducho nepasujú. Bez ladu a skladu berie známe prvky z hernej série, ignoruje alebo preskakuje zavedený kánon, mieša postavy, udalosti aj motívy a spája ich do celku, ktorý nikdy nepôsobí prirodzene. Akoby niekto vysypal obsah celej značky na stôl a náhodne vybral to, čo mu práve prišlo pod ruku. Výsledkom je množstvo nelogickostí a nesúrodostí – od príbehu a vzťahov medzi postavami až po momenty, kde ani hudobné voľby nedávajú zmysel a skôr rušia než podporujú atmosféru scén.

A to je škoda, pretože po technickej stránke ide o fantasticky spracovaný seriál. Skvelá animácia, výborne dizajnované súboje a občas až absurdne dobrý audiovizuálny štýl však nedokážu zachrániť situáciu, keď hlavné piliere, príbeh a postavy, jednoducho nefungujú. Pre fanúšikov série je to skôr sklamanie, možno miestami až urážka zdrojového materiálu. A pre nových divákov zas zmätočný chaos plný nápadov a postáv bez dostatočného priestoru na ich budovanie. Devil May Cry síce vyzerá štýlovo, ale štýl bez obsahu tentoraz nestačí.