BIELA STUHA

BIELA STUHA

10

článok



„Niečo“ nie „o niečom“ alebo aj „Film, to je 24 lží za sekundu v službe pravde“ (Michael Haneke)

Priznám sa, že od najnovšieho počinu Michaela Hanekeho, ovenčeného Zlatou palmou a nemeckého kandidáta na Oscara, som očakával niečo podobne filmársky pozoruhodné ako Nehanební bastardi či predminuloroční oscaroví Coenovci. Skrátka, čierno-biely film? V Cannes bodoval Haneke už v roku 2001 so škandalóznou Pianistkou (cena poroty) a 2005 dostal za Caché (Utajený) cenu za réžiu. Tentoraz nakrútil v televíznej koprodukcii 210 minút! vo farbe (požiadavka televízie), ale napokon zostalo 140 čiernobielych minút chladného filmového kúzla. 


 
Mysteriózny príbeh za začína voiceoverovým prológom starého učiteľa, ktorý v retrospektíve rozpráva o zvláštnych udalostiach svojej mladosti v dedinke Eichwald v severnom Nemecku (podobným spôsobom vstupuje do deja často aj neskôr) tesne pred vypuknutím 1. svetovej vojny. „Všetko začalo nehodou vidieckeho lekára...“. Niekto nastražil drôt a doktor po páde z koňa strávi niekoľko týždňov v nemocnici. Zatiaľ sa počas žatvy prihodí ďalšia, tentoraz smrteľná, nehoda miestnej sedliačke. Nálada sa nesie v znamení tajuplnej pomsty na barónovom synovi. Vinníkom musí byť niekto miestny. Paralelne prebieha ľúbostný príbeh učiteľa/rozprávača s dievčinou Evou. A provokatívnych udalostí uprostred malej dedinskej komunity pribúda... Kto je za to všetko zodpovedný?

Čiernobiela štylizácia nepôsobí „retro“, vytvára vlastný svet filmového svetla. Kamera Christiana Bergera (pre film vymyslel vlastný systém odrazového svietenia) si zaslúži azda najväčšiu pochvalu. Precízne komponované zábery sú plné napätia (napríklad „videoherný“ pohľad od chrbta na neznámeho kosca, ktorý rozseká kapustové pole – divák má však pocit, že prinajmenšom niekoho zabíja!). Herecké výkony sú veľmi presvedčivé a jemné, vrátane detských protagnistov. Hudba vám v Hanekeho filmoch už tradične nechýba. Po vizuálnej a stvárňujúcej stránke skutočné veľdielo. 

Biela stuha Biela stuha Biela stuha

Už od úvodu sa rozprávanie tvári ako detektívka klasického typu „whodunit“ (kto to urobil). Vynára sa záhada, hádanka vytvárajúca najskôr príjemné napätie a my čakáme jej postupné rozlúštenie. Tejto atmosfére nahráva aj hlas rozprávača, ktorý o nehode referuje. „Vyšetrovanie“ bizarných prípadov, ktoré sa postupne hromadia ako ďalšie a ďalšie hádanky je však podkresľované priam hororovými tónmi. Zdá sa, akoby za všetkým bolo nejaké staré tajomstvo, odhaľujúce veľké hriechy miestnych obyvateľov...

!!! SPOILER!!!  Nuž, nič originálne. To, čo je však u Hanekeho „revolučné“, je, že úplne ruší všetky posvätné pravidlá žánru (tak detektívky ako aj hororu) a vytvára dielo, ktoré sa síce tvári ako príbeh (v tvare „začiatok-stred-koniec“), ale ku konečnej pointe či vyvrcholeniu nevedie. Neodhalí vonkoncom nič a tesne pred záverom je rozprávanie odvedené celkom inam. Čo sa to celý čias dialo v dedine a prečo je vlastne dôležité o tom rozprávať? Nevedno. Zostáva mnoho otvorených otázok, na ktoré si možno, alebo možno aj nemožno, odpovedať. !!!KONIEC SPOILERA!!!

Nijako nemožno súhlasiť s tvrdením, že snímka by bola dákou prvoplánovou kritikou prísnych konzervatívnych a patriarchálnych hodnôt. Napokon, sám režisér to vyvracia. V niektorých scénach (napr. keď sa učiteľ vezie s Evou na koči a tá odmietne spoločný piknik v obave, že by mohli podľahnúť telesnej žiadostivosti) ich dokonca priam glorifikuje. Ešte aj asketická ale v jadre (azda) láskavá výchova pastora vzbudzuje takmer úctivý obdiv pred autoritou – pocit, ktorý sa v dnešnej hyperslobodnej individualistickej spoločnosti opäť začína vynárať. Zdá sa, že ideovo je film dôsledne nejednoznačný. Je vôbec otázne, či o niečom vypovedá, či má nejaké konkrétne „posolstvo“, alebo je skôr len akousi hrou či bludiskom, novou, prekvapivou lekciou z postmoderny. Rovnako reminiscencie na nastávajúcu vojnu a súvislosť patriachálnych základov spoločnosti a nacizmu, hoci aj naznačená v replike rozprávača, sú falošnou stopou. Z hľadiska významovej a myšlienkovej stavby nemá dobový kontext takýto význam.

Biela stuha Biela stuha Biela stuha

A – áno, význam nemá vo filme vôbec nič! Biela stuha – symbol nevinnosti a čistoty pripomína svojou mätúcou nejednoznačnosťou Ecovo Meno ruže  – totiž nie je filmom, ktorý by o niečom bol. Vo filmovej teórii sa tomu hovorí vyprázdnená narácia. Ak aj ale nie je „o niečom“, ešte stále je „niečím“. A to niečím až prekvapivo expresívnym a desivým. Haneke dohnal úspornosť až na okraj filmových možností – napriek chýbajúcemu rozuzleniu cítime, že sa „niečo“ významné stalo. Biela stuha je horor bez čohokoľvek typicky hororového, bez všetkých atribútov žánru. A predsa, ako hrozivo pôsobí trebárs správanie Kláry, pastorovej najstaršej dcéry, v strohosti jej veku neprimeranej a v tom, ako stále nosí ruky spojené na bruchu?! Alebo hoci výraz tváre detí pastora zakaždým, keď mu zaklopú na dvere a opovážia sa ho vyrušiť v práci. V budovaní bizarnej hustnúcej atmosféry sa Haneke podobá inému majstrovi vyprázdnenej či azda skôr „zacyklenej“ narácie – Davidovi Lynchovi. Tak ako on, aj Haneke využíva zdanlivo obyčajné, civilné situácie, aby v nich vyhmatal pulz znepokojivej úzkosti, nečakané napätie.    

V snímke Utajený (Caché, 2005) si Haneke tiež požičal motív z Lynchovho Lost Highway, keď východiskom napínavej zápletky je videokazeta v pošte manželov so záznamom ich domu. Aj tu nechal Haneke rozprávanie zámerne otvorené, aby o to viac zdôraznil psychológiu situácie. Jednoduché východisko je skôr podnetom k rozohrávaniu drobných scén, v ktorých kulminuje napätie, ako k „odtajneniu“. Je to akási metafyzika vychádzania na povrch. Fascinuje, ako to celé funguje napriek absencii jasnej pointy, ako hra (ná)znakov.   

Biela stuha Biela stuha Biela stuha

Horor sa posúva do roviny ustavične neurčito prítomného pocitu hnusu a odporu, skrytého pod hladkým povrchom. Akýmsi dejovým a možno aj myšlienkovým vrcholom je scéna rozhovoru lekára s jeho zostarnutou milenkou. Odhaľuje s neobyčajnou koncentráciou tú najhlbšiu neľudskosť, akej je človek schopný, doslova pred nami gumuje celý dejepis humanizmu. „Ach, prečo jednoducho už nezomrieš?“ pýta sa na jej konci vidiecky doktor, ktorého nehoda, podľa všetkého nastražená, stála na začiatku rozprávania. Neurčitá existencia čohosi príšerného visí vo vzduchu po celý čas. Mystifikácia sa stáva pre vyštudovaného psychológa Hanekeho prostriedkom výrazovo neobyčajne čistého ponoru do hĺbok podvedomia.

A pre nás podnetom k uvažovaniu nad tým, čo znamená biela stuha, aký by mal byť vzťah detí a rodičov, muža a ženy a o tom, prečo musia trpieť deti za hriechy svojich predkov. O ničom z toho síce film nie je, ale niečo z toho v ňom predsa len je.


autor Dano Kováčik 16.3.2010
Kinema
10
Diváci
9.7
Meno:
ODOSLAŤ
:)
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 50476
02 |
návšt. 11232
03 |
návšt. 6387
04 |
návšt. 5029
05 |
návšt. 4829
06 |
návšt. 3812
07 |
návšt. 4039
08 |
návšt. 2951
09 |
návšt. 1913
10 |
návšt. 1868
REBRÍČEK US
01 |
$82,0 mil.
02 |
$7,4 mil.
03 |
$3,9 mil.
04 |
$3,2 mil.
05 |
$3,2 mil.
06 |
$2,5 mil.
07 |
$2,1 mil.
08 |
$1,7 mil.
09 |
$1,4 mil.
10 |
$1,1 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2024 SECTOR Online Entertainment / Kinema s.r.o.