POD PAROU

Trend adaptácie zahraničných filmov do českej či slovenskej verzie sa nám celkom etabloval. Začali to Známi neznámi, pokračoval lokálny ťah Jedeme na teambuilding a aj V dobrom, aj zlom si prebralo scenár zo zahraničia. Teraz nás čaká iná méta: adaptácia zahraničného oscarového filmu. Reč je o dánskom Chlaste, ktorý parádne ťahal Mads Mikkelsen a paralelne sa chystá aj americká verzia – no Rudolf Biermann stihol dodať našu ešte skôr.

Pravda, treba uznať, že hoci scenár ide verne po origináli, nájdeme tu aj pár dôležitých variácií. Úplne najdôležitejšou je výmena hereckého osadenstva a pohlavia protagonistov – štvoricu dánskych mužov v kríze stredného veku strieda štvorica českých resp. slovenských žien. Zasadenie do vinárskej oblasti Mikulova vytvára podmienky nielen pre fajnové zábery, ale aj motiváciu pustiť sa do dákeho vínka... Hoci naše ústredné kvarteto bude laškovať aj s inými kalibrami na dosiahnutie vytúženého promile.

Východisková situácia ostala zhodná: hrdinky si pri oslave jednej štyridsiatky povedia, že riešenie ich nemilých životov (preťaženie, rozvod, odmietanie priazne študentov i rodičov) leží v akurátnej hladine alkoholu. Skrátka zakomponuje si pravidlá na pitie počas pracovných dní (žiadne slopanie po večeroch či cez víkend – okrem osláv), aby sa dostali na métu 0,5 promile, na ktorej by mohli optimálne fungovať a učiť. Ono sa vám aj jazyk ľahšie rozpletie a história Churchillov a Hitlerov ľahšie edukuje. Lenže ako dlho sa dá vydržať v tomto móde? Dá sa eventuálne posunúť úroveň promile na vyšší level a čo to s vami urobí? A čo spitie do delíria? Hrdinky začínajú rozohrávať nebezpečnú hru a riskovať...

Priznanie na rovinu: originálny Chlast som videl, hodnotím ho vysoko a sám abstinujem osem rokov. Poznám jeho dej, čo je automaticky výzva pre každú ďalšiu verziu. Ale skúsim hneď neporovnávať a pridať pohľad pre tých, čo ho ešte nevideli. Pod parou je celkom vydarený film, drží sám o sebe, má lepší scenár ako polovica našej aktuálnej produkcie a treba sa pripraviť, že je vo väčšej miere drámou ako veselou komédiou. Hoci v našich končinách (aspoň Slovensko a Česko) si robíme srandu z pitia alkoholu a nepitie je považované skôr za spoločenský hendikep, od začiatku sa film tvári nenápadne – a veď čo, nejaký panáčik pred školskou hodinou (či nebodaj maturitou), to je ľahká výpomoc, nie?

Lenže netrvá ani hodinu a film odkryje rozmlátené osudy hrdiniek na ďalších frontoch. Že im alkohol pomáha počas vyučovania je fajn, ale následky prenášané do súkromia vyvolávajú viac ako len otázky „Ako sa dostať domov, keď mám v sebe pol promile?“ Napríklad takú ako „Dajú sa ešte riešiť vážne dilemy alebo milé chvíle aj za triezva?“ Film sa k nim dostane, nakusne manželskú krízu, nenaplnené túžby či iné ambície. Lebo myslieť si, že tento experiment ujde pozornosti okoliu, je sčasti naivné...

Každopádne, po formálnej stránke je Pod parou solídne natočené, má skvelú kameru, neraz dobrý strih a páči sa mi celkový štýl, výprava okolo Mikulova, vyznenie a zakomponovanie hudby – orchestrálnej a aj používanie piesní či Válkovej poézie. Toto všetko funguje, na diváka zaberá a milo prekvapuje.

No kto originálny Chľasť videl a opáči ženskú verziu, čaká ho nevyhnutné porovnanie, ktoré odkryje viaceré elementy a aj isté slabiny novinky. Na jednej strane Pod parou funguje, postupne vážnie, až sa dostane ku svojim dvom koncom (tento fakt mi udrel do očí už v originálnej verzii). Cesta k nemu síce pripomína originál, ale vyústenie je ešte rozpačitejšie – pôsobí ako bujará oslava s maturantmi, zatiaľ čo sa zdanlivo všetko vyriešilo a pritom by tu mal byť priestor pre stratu. Je to ešte výraznejšie podané ako v dánskej predlohe a ani to neustále prosíkanie o tanec pre hrdinku nevypáli úplne autenticky.

S tým súvisí ďalší atribút – Hana Vagnerová je celkom dobrá herečka, ale nie je Mads Mikkelsen. A je to cítiť na jej postave, nestačí iba premenovať Martina na Martinu. Tu sa odzrkadľuje aj ten riskantný krok výmeny pohlaví – inak vnímame jej povolanie, pozíciu vo vzťahu, neveru partnera či priateľstvo s kamarátkami. Mikkelsen potiahol Chľast fantastickým výkonom, mal skvelé prednášky so študentmi i ten tanec. Vagnerová podá skôr adekvátny výkon, lepšie jej ide asi dramatická fáza ako humorná...

...a prím najlepšej herečky si tu pre seba kradne Zuzana Bydžovská, čo je iná situácia ako u Dánov. Jej telocvikárka má v sebe od prvých minút štipku únavy i smútku, ktoré však v momentoch vie premeniť v trefné hlášky, nezabudnuteľné situácie a milý humor. Pravda, jedna scéna (svadobné šaty) je trošičku prepálená, ale hodí sa k jej postave.

Dvojica slovenských herečiek ťahá za kratší koniec – postavy Alžbety Ferencovej i Judit Pecháček sú menej vykreslené a slúžia ako slovenská polovica kvarteta. U Ferencovej chvíľu trvá naladiť sa na inú nôtu ako pri Ivete, ako zožutá matka troch detí má pár silných momentov. Najkratšiu zápalku si ťahá Pecháček, ktorej postava nemá zázemie, sníva o frajerovi a minilínia s taxikárom. Netuším, či na tejto postave nemá čo hrať, no herečka jej formátu bola v iných rolách

A potom sa oblúkom vraciame k téme alkoholizmu. Vidieť ženy piť, resp. spíjať sa až do nemoty nie je ľahké sledovanie. Vlaňajší Zápisník alkoholičky pôsobil síce ešte drsnejšie, ale aj tu prevažuje skôr žáner drámy ako komédie. Niečo je presne opísané, niečo ide svojím smerom – raz slabšie, občas sa aj podarí iný element. A možno škoda dlhšej stopáže, ktorá filmu tiež uberá čaro a body.

Pod parou (Slovensko/Česko, 2025, 112 min.)
Réžia: Rudolf Biermann. Scenár: Roman Olekšák. Hrajú: Hana Vagnerová, Alžbeta Zea Ferencová, Judit Pecháček, Zuzana Bydžovská, Jiří Havelka, Petr Čtvrtníček, Alexandr Bárta, Martin Myšička, Leoš Noha, David Petrželka, František Prachař, Štěpánka Todorová, Josef Abrhám ...