BÚRLIVÉ VÝŠINY

Novinka Emerald Fennell po dekadentnom Saltburne bola vysoko očakávaným kinoprojektom. Najmä ak sa medzi očakávania zapísal aj faktor, že ide o adaptáciu čítankovej klasiky Búrlivé výšiny, a to s absolútne snovým castingom na čele s hollywoodskymi sexsymbolmi Margot Robbie (Barbie) a Jacobom Elordim (Saltburn).

Trailer tak už podľa očakávaní naznačoval, že Fennell nezavíta do kín len s generickým prepisom knižného originálu, ale v autorských šľapajach doručí estetický hybrid odkazujúci na zlatú éru filmového braku, experimentu a telesnej romance.

Napriek režisérkinej snahe pracovať so šokom a špecifickým vizuálom sa však vo finále z hlavy nedá vyhnať vcelku dotieravá myšlienka. A to, že napriek ambíciám nové Búrlivé výšiny skôr pripomínajú sequel franšízy o plastovej bábike od Mattela či jej špeciálnu dobovú edíciu z yorkshirských vresovísk. A nemôže za to len polotoporné herectvo ústrednej dvojice Elordiho Kena a Robbieinej Barbie.

Čo by Brontëová povedala na prsty v aspiku?

Čerstvé pretavenie Búrlivých výšin na strieborné plátna sedí divácky akosi na dvoch stoličkách. Primárne neuspokojí ani konzervatívny fanklub Emily Brontëovej a lačne si bude zrejme pripadať aj tábor očakávajúci Saltburn v predviktoriánskom Anglicku.

Fennell si síce z knihy požičala príbehovú kostru, no nepristupuje k nej spôsobom, pri ktorom sa vybočenie zo zdrojového materiálu rovná svätokrádeži. Zároveň sa rozhodla preradiť rýchlostne na pohrávanie sa s experimentom, ale ani v tomto smere nie je príliš dôsledná a na konci dňa až tak neriskuje. Na dvoch stoličkách a trochu mačkopes.

Dej by sa dal poľahky opísať štýlom žiackych zápiskov z čitateľských denníkov ako nedosiahnuteľná romanca medzi Cathy a Heathcliffom definovaná drsnými exteriérmi a búrlivými rodinnými a osobnými vzťahmi. Zatiaľ čo hlavná hrdinka trpí rodinnou tragédiou a absenciou otcovskej srdečnosti, v chradnúcom aristokratickom sídle sa objaví mladík Heathcliff. Obaja protagonisti si tak padnú do oka, no namiesto explicitného vyjadrenia citov chodia okolo horúcej toxickej vzťahovej kaše.

Cathy si tak napokon berie za muža náhodného šviháckeho suseda pána Lintona a Heathcliff z trucu opúšťa vresoviská aj Catherine. Filmovou skratkou sa tak dostávame o roky do budúcnosti. Hlavná hrdinka sa cyklí v nekonečnej slučke zlatej aristokratickej klietky a nenávisť voči jej polovičke kulminuje a rastie do hedonistickej, samodeštrukčnej jazdy.

Heathcliff sa zároveň vracia z existenciálnej odysey za bohatstvom a zo zarasteného megafešáka sa transformuje na megafešáka s náušnicou, strieborným zubom, prémiovým outfitom a plným kontom. Automaticky sa tak v britských pahorkoch zahniezdi nová dilema — ako sa hrdinovia popasujú s novovzniknutou situáciou.

K čítankovému výcucu deja by sa tak len dala dopísať poznámka pod čiarou: toxicky, tsunami manipulácií a silný extrakt atmosféry moderných BDSM filmových franšíz (áno, 50 odtieňov sivej, žmurkám na teba).

Trochu komfortné výšiny

Netreba určite zabudnúť na tematickú Pandorinu skrinku v podobe snahy o experiment, ktorá sa vo finále nepretavila do filmovej reality, ale zostala latentne poletovať v akomsi medzipriestore. Napriek očakávaniam treba so slzou v oku podčiarknuť, že formálne a vizuálne najodvážnejším momentom filmu je úvodná 20-sekundová expozícia z popraviska (a naozaj znepokojivá plastika nad krbom).

Zavádzal by som, ak by som tvrdil, že snaha o prekopanie predlohy a žánrových stereotypov z filmu absolútne vymizla. Vo veľkej miere však Fennell už našľapuje naprieč stopážou snímky s akousi opatrnosťou a v druhej tretine sa titulné výšiny pretavili z búrlivých do polohy komfortných — či skôr komfortnej britskej vidieckej rovinky. Prispôsobujú sa tak čoraz viac hlavnému prúdu spotrebnej romance. Pred záverečnými titulkami sa snaží režisérka opäť nasadiť spadnutú reťaz, no akurát si zamaže ruky od zbytočných motívov a točenia sa v repetitívnej špirále vzťahov.

Barbie efekt

„Výšiny“ naďalej bavia a dokonca občas utrúsia jeden-dva podarené vtípky. Fennell však účelovo pracuje s výrazným vizuálom, rekvizitami a scénou, ktorá akoby vypadla z pokrivených kulís nemeckého filmového expresionizmu. Kde-tu zablúdi estetika Marie Antoinetty Sofie Coppoly, inokedy britské vresoviská vizuálne pripomínajú (s dávkou fantázie) až Arrakis Denisa Villeneuvea.

Divadelná štylizácia tak vedome pretkáva celú stopáž filmu, no v niektorých momentoch v dramaturgii svieti akýsi bizarný prvok — tzv. Barbie efekt. Margot Robbie totiž prednedávnom prepožičala tvár a herectvo bábike Barbie v jej rovnomennej filmovej inkarnácii. Zdá sa, že časť hereckých nuáns Robbie zostala z blockbusteru od Mattela a prepašovala ich do charakterovej výbavy hrdinky Búrlivých výšin.

Do istej miery Robbieino umelohmotné herectvo má opodstatnenie aj v novinke Emeraldy Fennell, no to, čo sa dá vyargumentovať v scenári, na plátne skrátka pripomína „Barbie v dobovom kostýme“. Film tak zároveň stojí a padá na chémii ústrednej dvojice. Na papieri zrejme funguje na výbornú, no vo filmovej realite sa herectvo Robbie a Elordiho fyzikálne odpudzuje ako dva rovnaké póly jedného magnetu.

Efektná toxicita bez presahu

Na oboch hercov sa síce jednotlivo dobre pozerá, no keď ich vzájomne premiešate, neprichádza osudová príťažlivosť, ale vyzrážaná toxicita. A áno, Búrlivé výšiny prišli s novým synonymom pre osudovosť — je ním toxicita. Je jasné, že ide o akýsi primárny motív filmu, no zároveň by mu pomohol aspoň náznak svetlých zajtrajškov. Podobný, na aký Brontëová napríklad nezabudla v knižnej predlohe, no cez režisérkino sito sa do adaptovaného produktu nedostal.

Film sa tak utápa v toxicite, a to niekedy viac či menej samoúčelne. Úplne nefunguje ani v „edukatívnej“ rovine upriamenia pozornosti práve na problematiku toxických vzťahov a manipulatívnych praktík. Viac než zdvihnutý prst totiž pripomína navrstvené atrakcie, ktoré už neupozorňujú na individuálne vzťahové patálie, ale tvoria akúsi efektnú masu.

Nefunguje príliš ani argument, že Cathyne a Heathcliffovej láske bolo potrebné dať priestor a obe stratené duše by tak implodovali do zenitickej polohy ultimátneho zamilovania sa. Je to blbosť. Obe postavy, tak ako ich Fennell pretavila do filmu, na seba viazali a priťahovali okolitý ekosystém ako dve zničujúce supernovy.

Po ich dokonalom splynutí by tak z nehostinného vresoviska zostalo nehostinné spálenisko. Otvára sa tak otázka, na čo chcela Fennell podobným vrstvením kvanta toxicity upozorniť. Išlo len o samoúčelný efektný produkt, ktorý vizuálne priťahuje pozornosť, alebo sa v druhom pláne skrýva zlatá baňa menom presah?