HOKUM

Hororová novinka Hokum je ako stretnúť starého známeho. Je vám skrátka akosi povedomá. Čosi si berie z odkazu európskeho folk hororu, klasických duchárčin, zabrúsi do home invasion trileru. Podvedome tušíte, že si vyberá známe popkultúrne motívy a ikonické zápletky ako čerešničky z velikánskej žánrovej torty. Kubrickovo Osvietenie, hádžem očkom najmä na teba.

Hokum Damiana McCarthyho (Duše prekliatych) sa tak netvári, že vymyslel koleso, ale celkom odvážne rozvíja a dopĺňa staré známe hororové poučky a zdatne zošíva stokrát vyjazdené nápady a idey do nového celku. Ak však okato kradne, robí to elegantne a so štýlom, a vlastne to neprekáža.

Ako hororu sa mu však darí aj to hlavné – vtiahnuť diváka do nekomfortnej a vlhkej králičej nory írskeho folklóru a klaustrofobických hotelových trinástych komnát. A práve tu je aj kameň úrazu. Hokum síce straší, no občas to robí spôsobom, pri ktorom otrlému divákovi v žilách iritujúco buble krv. Fatálne ho totiž doháňajú klišé a nelogickosť.

Hotel, ktorý nechceš zažiť

Hokum sa začína starou známou, no sympatickou dejovou formulou. Spisovateľské eso Ohm Bauman, ktorého kvária duchovia minulosti, prichádza do írečitého írskeho hotelíka uzavrieť dva kruhy. Prvý, osobný a rodinný, obnáša symbolické rozprášenie popola zosnulých rodičov v lesíku za hotelom, ktorý idylické miesto navštívili v časoch vzťahového rozpuku. Druhý, kariérny kruh súvisí s Baumanovou historickou knižnou trilógiou o strápenom korzárovi hľadajúcom veľký poklad a zmysel života. Bauman svoju dobovú epopeju plánuje uzavrieť práve počas írskeho tripu.

McCarthy predstavuje región a najmä „ihrisko“ hlavného deja takisto povedomými rozprávačskými postupmi. Kulisy a ubíjajúca, skľučujúca atmosféra rozheganej starej hotelovej budovy s tajomstvom v pivnici akoby z oka (a Kingových stránok) vypadli už spomínanému Osvieteniu. Zimnú bezútešnosť síce nahradili írske lesy a maniakálneho Jacka Nicholsona Adam Scott, no zdrojový materiál je jasný.

Scott je síce paušálne braný (aj vďaka sérii Severance) ako trdlo so sympatickým kukučom, ktorého máte chuť vyťahať za pačesy, no Hokum predstavil známu tvár v novom svetle a hereckej polohe. Teda ako zakomplexovanú a zatrpknutú literárnu ikonu, ktorá má síce talent a fanklub, no zároveň je aj poriadna sviňa. Čo je vlastne osviežujúce a sympatické.

Spisovateľ tak počas rýchleho, no intenzívneho pobytu v írskom letovisku spoznáva miestnu náturu a pár domácich, ktorých s prehľadom urazí, takže povesti arogantného Američana nezostane nič dlžný. V kocke by sa dalo povedať, že Bauman ako traumatizovaný sociopat stretne pár pasívne až aktívne agresívnych lokálov. Jednou zo sympatickejších postáv je barmanka Fiona, ktorá si vypočuje Baumanove sebadeštruktívne monológy a utrúsi jedno-dve rurálne múdra.

Bez väčších spoilerov tak môžeme povedať, že Baumanova literárna bodka za jeho sériou sa nepodarí úplne na prvýkrát. Po zhode okolností a určitých hotelových patáliách sa dostáva do nemocnice a zisťuje, že sympatická barmanka sa pohrešuje. A stopy vedú práve do útrob hotela.

Okultný horor stretáva „domový“ triler

Explicitná bezútešnosť snímky a absurdne psychopatické postavy spočiatku film jemne deformujú do nechcenej grotesknosti. Skrátka, keď tvorcovia príliš tlačia na pílu a snažia sa vykresliť vidiecky hotel ako baštu hrôz a latentnej hrozby, ide o trochu kontraproduktívny proces. Z každého rohu totiž na diváka vybafne kuriózna alebo úplne nepríčetná figúrka a spočiatku sa zdá, že je nimi film až prehltený. Napokon však snímka po úvodnom zvrate nasadne na tie správne koľaje, ansámbel postáv sa mierne okresá a Baumanova postava sa vydáva do zakázanej časti hotela s cieľom nájsť stratené dievča spoza baru.

McCarthy tak rozohrá na dejovej šachovnici zaujímavú hru s príčinou a následkom a počiatočný chaos tlmí explicitnejším časopriestorovým ukotvením. Skrátka, keď Bauman blúdi „trinástou komnatou“ hotela, táto kapitola funguje aj vďaka dávkovaniu napätia a informácií.

Pridanou hodnotou filmu je aj McCarthyho prepínanie medzi žánrovou polohou okultného hororového bizáru, klasickou duchárčinou a najmä tradičným trilerom v duchu honu mačky na myš. Práve trilerová linka betónuje dovtedy na všetky strany rozjuchanú duchárčinu v čase a priestore a dáva jej určitú patinu zemitosti. Ľudsky povedané, McCarthy kombinuje nadprirodzený okultný prvok s klasickou hrozbou z mäsa a kostí, čím zvyšuje pocit nevyhnutnosti a tlaku. Abstraktno tak rozrieďuje skutočnou fyzickou hrozbou.

McCarthyho kolotoč frustrácie

Režisér zdatne pracuje aj s dávkovaním mytológie a zároveň až škodoradostne rozhadzuje naprieč filmom falošné stopy. Do určitého momentu si tak divák nie je istý, či sa díva na folklórny horor šmrncnutý rozprávkovou fantasy, súboj jednotlivca s divnou írskou komunitou alebo tuctovku o generickom krvilačnom poltergeistovi. Film sa tak postupne z rozkonáreného dejového kolotoča zmení na tunelovú jazdu zámkom, v tomto prípade hotelom hrôzy.

No namiesto kontinuálnej jazdy z bodu A do bodu B sa McCarthyho Hokum mení na centrifúgu cykliacu sa (v tom najlepšom zmysle slova) v kruhu. Už len čakáte, kedy vás hororový kolotoč vypľuje z kinosály aj s nepríjemným bublaním v žalúdku a vy sa budete môcť zhlboka nadýchnuť. Hokum tak dosť intenzívne stresuje a frustruje a zároveň nekompromisne priklincuje diváka hlboko do kinosedačky. Nerobí to však bezchybne – občas účelovo a doslova ako s bubnom na zajace.

Keď je menej viac

McCarthy v Hokume buduje okrem iného aj určitý ekosystém a systém pravidiel, ktorých sa musí hrdina držať zubami-nechtami, aby sa vyhol stretu a konfliktu, a zároveň prežil. Film si však pravidlá, ktoré sám nastavil a vymyslel, účelovo ohýba podľa momentálnej potreby. Do očí tak občas bije nelogickosť či očividná zhoda náhod, ktorá z vôle scenára buď protagonistovi hádže polená pod nohy, alebo mu naopak podáva pomocnú ruku.

Asi najproblematickejším neduhom snímky je snaha desiť. Snímke by sa to síce darilo aj bez lacných efektov a lakačiek, no napriek tomu sa v nich Hokum bahní až s nepochopiteľným sebaukájaním. McCarthy tak často umelo a prvoplánovo straší diváka jumpscarmi, ktoré však nedesia obsahom, ale drnčaním sláčikov a rinčaním zvukových efektov. Jasné, že vami trhne a máte infarkt na krajíčku, keď na vás po budovanom tichu zahučia kinoreproduktory. Ide však o žánrový prežitok, ktorému sa mohol Hokum vyhnúť, no z nejakého dôvodu ho nadužíva až zneužíva. Čo v skratke povedané mení des na znechutenie.

Hokum je tak nečakane zaujímavý žánrový zárez, ktorý pokračuje v línii moderných hororov schopných ponúknuť nové motívy alebo aspoň kvalitne zrecyklovať dávno počuté a videné. McCarthyho novinka tak vie mraziť a strašiť, no k dokonalosti jej chýba akási lepšia práca s mierou. Tam, kde režisér nešetril popcornovým ďasom, mohol radšej ubrať a pohrať sa – čo ja viem – napríklad s tichom.

Hokum (Írsko / UAE, 2026, 107 min.)
Réžia: Damian McCarthy. Scenár: Damian McCarthy. Hrajú: Adam Scott, David Wilmot, Austin Amelio, Florence Ordesh, Peter Coonan, Michael Patric, Will O'Connell, Brendan Conroy ...