MILOVNÍK, NIE BOJOVNÍK

Označiť debut Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník nálepkou „slovenský Napoleon Dynamite“ sa ponúka ako na striebornom podnose. Bolo by to ale trochu skresľujúce a skratkovité. Vo viacerých rovinách sa však oba filmy prekrývajú námetom a motívmi. Generačná výpoveď, tlmočenie vážnych tém optikou bizarného humoru, špecifický jazyk, tínedžerské patálie a atypickí hrdinovia. Milovník, nie bojovník oproti 20 rokov starej kultovke ale tlačí pred sebou aj ďalší sizifovský balvan.

Stáva sa totiž (o)jedin(el)ým filmovým výkrikom generácie Z a Alfa a popritom sa snaží často iritujúci vizuálny smog sociálnych sietí prekopať do kinoformátu. Urobiť z moru modernej kinematografie, tiktokizácie, prednosť znie ako pokus o kariérnu samovraždu. Buchelovej sa to ale podarilo a je šokujúce to konštatovať, ale zároveň do kín doručila jeden z najoriginálnejších a najvtipnejších filmov roka.

Ako je možné, že to funguje?

Anotácia deja je v prípade Milovník, nie bojovník tak trochu povinnou jazdou a dá sa s pokojom na duši odbiť stručnou vetou. Andrej stretne Mišu, obaja sa do seba zamilujú, no Andrej je chuj a vzťah za zvuku spláchnutia pošle za prvý ohyb potrubia kanalizácie. O dej tu totiž nejde. Je totiž genericky prvoplánový, no zároveň vlastne (ako láska samotná) univerzálny.

Kľúčovým je koktejl ingrediencií: forma, herecké výkony a guľometná kanonáda dobre miereného (a najmä vedomého) cringeu. Rozoberme si to na drobné. Ak by ostrieľaná, akademicky podkutá dramaturgička/dramaturg dostal na nahliadnutie nástrel scenára, zrejme by ho/ju obliali krupaje studeného potu.

Milovník si totiž často nerobí veľkú hlavu z dramaturgických poučiek a ide si akosi vlastnou cestou. Zdvojuje významy, skáče v čase a priestore, rozbíja dejovú štruktúru, z hlavných postáv sa stávajú vedľajšie a zo sekundárnych figúrok protagonisti.

Technikálie a dejová mozaika pripomínajú Frankensteinovo monštrum a v praxi by tak nemali fungovať a mali by sa rozpadnúť na kolomaž nesúrodých skečov. V reáli to ale, na počudovanie, celé do seba zacvaklo a akosi, len tak mimochodom, (pre niekoho) prepisuje a (pre iného sympaticky) deformuje žáner.

Režisérkina hra s formou

Prepojiť vizuálny svet sociálnych sietí a kinematografie tvorcov logicky láka, no zároveň ide o nebezpečné tekuté piesky. Na jednej strane nie je rozumné izolovať fenomén „storiek“, „reelsov“ a skratkovitých online emócií. Na druhej strane nájsť vhodnú formu na preliatie internetovej estetiky do regulárneho kinozážitku je ťažký oriešok. Režisérka v Milovníkovi napriek punkovej dramaturgickej rozšafnosti zvolila jasné pravidlá, v čom, kedy a ako si môže požičiavať zo sveta sociálnych sietí.

Estetiku ukotvila jasným vertikálnym formátom, ktorý explicitne asociuje práve najznámejšie internetové online platformy. Zaujímavým je, že Buchelová divákovi mentorsky a popisne nediktuje: „Toto je storka, toto je realita, teraz sa hráme na internetový skeč a za rohom je fantasmagorická eskapáda.“ Režisérka publiku verí a nemusí ho návodne strkať do konkrétnej emócie. Konkrétna emócia si diváka skrátka nájde akosi automaticky a prirodzene.

Kurióznym je, ako režisérka využíva opisnosť. Ako pracovný nástroj, respektíve obojručnú sekeru s dvoma čepeľami. Zatiaľ čo v niektorých prípadoch necháva diváka autonómne existovať naprieč stopážou, v iných momentoch zdvojuje významy a podvratne komentuje (písaným textom na obraze) vnútorné pochody hlavných hrdinov.

Vo finále ale nejde o amatérsku barličku, ale o záškodnícky prvoaprílový žart. Prepisy totiž vždy skrývajú skrytý vtípek, dejovú odbočku alebo len metažmurknutie na diváka (viem, že viete, že ja viem). Andrej s Mišou, partičkou kamošov, postavičiek a figúrok sa tak chtiac-nechtiac cyklia v epicentre vtipom nabitého postmoderného (ak chceme: generačného) komentára. A bolo na čase, dostávame sa k hlavným hrdinom.

Prúsery, vyladený cringe a, samozrejme, láska

Postava Andreja je výnimočná, občas iritujúca, inokedy toxická, no paušálne ide o sympaťáka. Poletuje si vo svojich astrálnych sférach a gravitačnou silou k sebe priťahuje zlé rozhodnutia, prúsery, ale aj vcelku originálny, flegmatickou nonšalantnosťou napumpovaný humor. Andrej je síce odstrelený do paralelného mentálneho vesmíru, no napriek tomu (či práve vďaka tomu) je uveriteľný a jeho vnútorné monológy až bytostne povedomé.

Jeho vzťah s Mišou je vlastne náhodná súhra okolností (čo je asi definícia všetkých vzťahov). Obe postavy okolo seba poletujú, niekedy v intímnejšej vzdialenosti, občas sa naopak vzďaľujú a prehlbuje sa medzi nimi vzťahová priepasť. Film sa niekedy až obdivuhodne sústredene zavesí na Andreja a stáva sa jeho observačnou železnou guľou cinkajúcou do rytmu jeho ultimátnych prešľapov.

Inokedy zase film vyhodí výhybku „cestuje časom“ alebo zabudne na hrdinu a prehlbuje linky donedávna ešte vedľajších postáv. Zvyčajne by tak išlo o výpočet negatív nekonzistentnosti snímky, no režisérka dokázala, že napriek (či vďaka) svojmu debutantstvu rozumie remeslu. A čo je dôležité, pozná mieru.

Buchelová totiž obchádza vyšľapané dramaturgické štandardy, a tak si trochu rysuje vlastné pravidlá a mantinely. Čo znamená, že ľahko môže zakopnúť či zabrdnúť do neželanej recyklácie nápadov a repetitívnosti. To sa ale nedeje a obzvlášť sofistikovane a s umom pracuje s tempom snímky. Dalo by sa povedať, že dramaturgické skriptá roztopašne vymenila za vlastnú intuíciu filmárky. De facto tento nepravdepodobný recept funguje.

Milovník, nie bojovník po prvom zhliadnutí (a nezostane len pri ňom) trochu klame telom. Je totiž až šokujúce, o aký kvalitný debut ide a ako podobný dramaturgicky nesúrodý ekosystém vie vlastne koexistovať v podobe celovečerného filmu. Je totiž dosť pravdepodobné, že Buchelová do kín naservírovala jeden z najoriginálnejších a najzaujímavejších ponovembrových filmov, ktoré lámu nielen žáner, ale aj vkus publika.

Za laboratórnych podmienok by totiž nad podobnou snímkou verejnosť aj kritika so škrípaním zubov sarkasticky nadvihli obočie. Taká ale realita nie je. Autori filmových analýz majú akosi v zadnom mozgu vštiepenú poučku: Neplytvaj jednoznačnými súdmi. Pri Milovníkovi to ale inak nejde: Nečakane odvážne a nečakane geniálne.

Milovník, nie bojovník (SR/ČR, 2026, 108 min.)
Réžia: Martina Buchelová. Scenár: Martina Buchelová. Hrajú: Adam Kubala, Michaela Kostková, František Beleš, Jaroslava Pokorná, Mia Sofia Arpášová, Adam Burčík, Jaroslav Vojtek, Marián Mitaš, Lenka Libjaková, Eva Bándor