GENERÁL GOLIAN

Režisér Juraj Štepka sa vo svojom celovečernom kino debute pokúsil o chvályhodný až obdivuhodný zárez mimo komfortnej zóny modernej slovenskej kinematografie. Vybral si čiernu kapitolu domácich dejín, ohraničenú obdobím Slovenského štátu a Slovenského národného povstania. Rozhodol sa ju zbaviť ideologického pátosu a patiny prednovembrovej propagandy.

Oprášil kľúčovú osobnosť povstania, Jána Goliana, ktorú komunistickí cenzori úspešne na desaťročia zamkli do šuplíka s ceduľkou „nepohodlní pre režim“, a otvoril Pandorinu skrinku. Z nej sa vylialo ľudáctvo, Tiso, kolaborácia s Hitlerom, ale aj vzbura proti totalite či klerofašistický smrad.

Zároveň nad týmito témami stojí Golian ako vojak, rodič, hrdina a historická figúra. Štepka sa rozhodol pod menom generála obsiahnuť jednu rozvetvenú a po roku 1989 vo filme výrazne potláčanú historickú kapitolu. Vzal si toho ale na mušku priveľa, čo sa mu, ruka v ruke s krívajúcim remeslom, akosi vypomstilo.

Smer ľudácka bažina

Ak by existoval termín „slovenský paradox“, v slovníku by vedľa neho svietilo meno Jána Goliana. Polopate povedané, nikto nie je doma prorokom. Golianovo meno síce zohralo počas formatívneho historického momentu slovenských dejín kľúčovú úlohu, nestavali sa mu však sochy, nepomenúvali sa po ňom vo veľkom školy a ulice a akosi zapadol do zadného radu všeobecného povedomia. Do veľkej miery za to môže, samozrejme, „červené“ deformovanie dejín, ale nehádžme všetko na kosák a kladivo.

Porevolučné Slovensko sa totiž stále nenaučilo vyrovnávať s historickými krivdami, čo do veľkej miery dokazuje aj opatrné našľapovanie okolo témy Slovenského štátu. To akosi súvisí aj s historickou pamäťou, ktorú by nám závideli aj akváriové rybičky (to je ale už na inú debatu). Skrátka, najväčšou pridanou hodnotou filmovej novinky Generál Golian je práve voľba hlavného protagonistu. Štepkovi tak slúži ku cti, že sa nebál a rozhodol sa Golianov príbeh pretaviť na strieborné plátno.

Miera verejnej debaty, ktorá sa strhla okolo filmu, len dokazuje, že to s Golianom a SNP stále nemáme akosi vyjasnené. Tematicky však ide o trefu za plný počet bodov. Film tak snáď aspoň čiastočne vyšľapal cestičku budúcim tvorcom, ktorí sa nebudú báť jatriť celospoločenské historické rany. Načrieť filmovou optikou nielen do ľudáckych bažín (pripravovaný projekt o Tisovi), ale aj do totality jednej strany či divokých deväťdesiatok alebo otvoriť nedávne kolektívne spoločenské traumy (Naši ľudia Terezy Nvotovej) by nebolo od veci, a to aj vo väčšom meradle. Štepkovi sa tak téma a výber hrdinu nedajú vytknúť, niečo podobné sa však nedá povedať o samotnej exekutíve.

Priveľké sústo

Vyjasnime si radšej hneď, že film nemusí byť historicky exaktným a presným akademickým materiálom. Dokonca ani historický film, čím automaticky môžeme pripustiť aj určitú mieru autorskej licencie. Odsuňme tak nateraz bokom tábor, ktorý pitvá dobové nuansy, presný historický kontext a rieši, či má gardistický kabát správny odtieň čiernej. Pálčivou otázkou je, či Golian funguje ako film. Rýchla odpoveď znie: ani veľmi nie. No je to trochu komplikovanejšie. Klišéovitým argumentom je, že si režisér odkrojil priveľké sústo. De facto to sedí.

O čom Golian je? Logicky o generálovi, ktorý viedol povstanie proti totalite. Film však rozpráva paralelne hneď niekoľko príbehových línií a nevenuje sa poriadne ani jednej. Štepka odvíja Golianovu historickú baladu o hrdinstve, ale aj obeti. Zároveň rozohráva rodinnú melodrámu, v ktorej režimy násilne izolujú Jána Goliana od manželky, čo je vo svojej podstate extrémne zaujímavá téma. Štepka však takýmto spôsobom triešti divácku pozornosť a dramaturgicky nie práve najšťastnejšie rozbíja komplexnosť príbehu. Namiesto sústredeného scenára a réžie dostávame akúsi hekticky nesúrodú mozaiku, ktorá mieša niekoľko dejových línií.

Golian ako vedľajšia postava

Túžba po dieťati, láska k milovanej manželke, snaha ochrániť rodinu a izolácia v Moskve sa bijú s kapitolou o vzbure, vojakovi a generálovi Golianovi, skepsou z nevydareného povstania a konfrontáciou s nacistami. Na papieri táto dilema možno fungovala, no po prenesení na plátno vytvorila nesúrodý guláš motívov, dejových línií a nepodareného rámcového rozprávania. Štepka tak film dusí príbehovými vrstvami a nedáva snímke dýchať.

Je chvályhodné, že Štepka v námete hľadá presah aj v podobe motívu manželky Jarmily a snaží sa ju vykresliť inak než len ako štatistku v hrdinskom epose „toho slávneho generála“. Vo finále sa však môže postaviť do radu za asi desiaty charakter a figúrku, ktorú Štepka vo filme načrtne, no nedotiahne do cieľovej rovinky.

Máme tu nemeckého gardistu, admirála z väzenskej línie, susedské patálie, Tisa, ruského generála, zmienku o deportácii Židov, cirkevnú etudku a niekde na konci Jarmilu a Jána Golianovcov. Ak by šikovný dramaturg očistil príbeh od vaty a slepých uličiek vedľajších postáv, manželská dráma v čase vojny a povstania by možno fungovala. Takto však sám Golian pôsobí ako vedľajšia postava vo filme, ktorý by chcel byť klasickým emotívnym epickým blockbusterom, no skrátka narazil na rozpočet, ambície a mantinely scenára.

Haló, hľadá sa motivácia

Keď sme pri scenári, casting na čele s Ondrejom Hraškom a Annou Prášilovou Fialovou sa s ním hrdinsky pasuje. Herecky idú síce na pol plynu, no je zjavné, že ak by dostali scenár, ktorý nerieši desať alternatívnych dejových línií naraz, repliky by odsýpali o niečo uveriteľnejšie a manželstvo by pôsobilo civilnejšie. Problém tak nie je v chémii medzi hercami, tej má snímka na rozdávanie. Problematický je trend, pri ktorom sa niečo začne a nedopovie.

Tento nešťastný pracovný nástroj ovplyvňuje nielen náčrt rodinnej tragédie, ale aj samotnú Golianovu motiváciu. Absolútne netušíme, prečo sa zásadový vojak Golian rozhodol zlomiť palicu nad režimom, ktorému slúžil, a pridať sa k odboju. Čo ho k tomu viedlo? Čo bolo tým motorom? Ak film ponúka čo i len náznak jeho prerodu, urobí tak vo forme poznámky pod čiarou (východný front). Snímka však tento dôvod explicitne nepomenúva, čo môže byť, samozrejme, zámer. V kontexte prepáleného objemu obsahu si však myslím, že filmový Golian tak koná preto, lebo to tak robil aj skutočný Golian. Skrátka, filmový generál bez motivácie plní vôľu scenára a historických barličiek.

Je to divadlo, je to film?

Kapitolu samu osebe predstavuje aj forma. Štepka vie v jednotlivostiach zaujať. V jednom obraze sa hrá so svetlom a tieňom, v ďalšom prekvapí intimitou detailov, ale aj uveriteľnosťou akčnej scény. Pochváliť možno dokonca aj formálne rozdelenie filmu na interiérovú dialógovku, ktorá sa od polovice prepína do exteriéru. Na papieri to dáva logiku. V prvých dvoch tretinách Golian ako vojenský úradník rieši technikálie vzbury, dišputuje s nadriadenými, dvíha telefóny, analyzuje, taktizuje a vymýšľa stratégiu. Ak v druhej polovici stopáže automaticky prepne do akcie, terénu, povstaleckých táborov a následne do lesov posiatych náckami, dávalo by to zmysel. Bohužiaľ, zostáva to iba na papieri a na úrovni teoretického nápadu.

V praxi je prvá polovica filmu čírym príkladom toho, keď sa pejoratívna poznámka „prílišná divadelnosť“ pretaví do reality. Scény sú nasekané za sebou ako dominové kocky, pri ktorých nefungujúci detail či replika šuštivá papierom stiahne ku dnu zvyšok filmu. Štepka scény napĺňa postavami, ktorým následne teatrálnou schématickosťou odoberá obsah. Tento postup repetitívne aplikuje asi v tucte mikroscén, ktorým chýba akékoľvek vnútorné napätie. Slúžia vo veľkej miere ako výplň či prvoplánový schodík k ďalšej minúte a scéne filmu. Ten potom seriálovo seká suchými a bezpohlavnými ilustráciami ničnehovoriacich budov. Vo finálnom výsledku tak pôsobí ako historické leporelo scén a motívov, ktoré na seba občas nadväzujú, no často sú len chronologicky pospájané strihom.

Na záver je však potrebné zdôrazniť jednu vec. Generála Goliana moderná slovenská kinematografia potrebovala. Hlavný motív je kľúčový a ide o odvážne režisérovo gesto. Kľúčovou komoditou snímky je tak edukácia. Pozitívom zostáva fakt, že diváci, ktorým význam podobne dôležitej historickej figúry pretiekol pomedzi prsty, sa dozvedia aspoň základné informácie o tom, kto bol Ján Golian a prečo by si zaslúžil významnejšie miesto vo verejnej debate. Ako filmový produkt však Štepkova snímka kríva na viacerých frontoch, čo je škoda, pretože Golianov odkaz je univerzálny: postaviť sa útlaku a náckom. Čo je šialené, tento odkaz sa dá ľahko aplikovať aj v 21. storočí, v roku 2026. Na Slovensku.

Generál Golian (SR, 2026, 133 min.)
Réžia: Juraj Štepka. Scenár: Juraj Štepka, Peter Rajčák, Jan Gardner. Kamera: Juraj Chlpík. Hudba: Matúš Široký. Hrajú: Ondrej Hraška, Anna Prášilová Fialová, Milan Mikulčík, Reiner Wöss, Robert Ritter, Matúš Kvietik, Juraj Bača, Adam Jančina, Onďrej Brzobohatý, Jevgenik Libezňuj a ďalší.