33 KROKOV

Predstavte si, že sa vám stane tá najhoršia vec v živote – udalosť, ktorá vás stále silno traumatizuje. Chceli by ste ju znova zažiť? Režisérka dvojica Anna a Šimon Domček, ktorí sa doteraz venovali najmä tvorbe televíznych seriálov a dokumentárnych filmov, sa pre niečo podobné rozhodla.

Vo svojom spoločnom celovečernom debute, ktorý vo svetovej premiére uviedli na tohtoročnom festivale v Karlových Varoch a kde získal Zvláštne uznanie poroty v sekcii Proxima, rozprávajú príbeh Milana Daniela a jeho rodiny. Milan sa pred trinástimi rokmi stal terčom rasisticky motivovaného útoku, ktorý zorchestrovala miestna partia neonacistov. Stalo sa tak len tridsaťtri krokov od jeho bydliska – vzdialenosť, ktorá sa symbolicky premietla aj do názvu filmu. Milan útok zázrakom (riadením Božím?) prežil. Snímka sa otvára momentom, keď útočníka púšťajú z väzenia po odpykaní trestu.

Milan upadol do kómy a balansoval na hranici života a smrti. V stave klinickej smrti mal vízie, v ktorých ho pokúšal diabol, zatiaľ čo Ježiš ho nabádal, aby sa nikdy nepomstil. Aj názov filmu nesie v sebe náboženskú symboliku – Milan svoj život po útoku chápe ako Ježišovské znovuzrodenie či zmŕtvychvstanie. V súčasnosti žije so svojou manželkou a dvoma dospievajúcimi synmi v rovnakom meste, kde sa útok stal. Správa o návrate Erika, jedného z mužov, ktorí ho napadli, však v Milanovi opäť otvára staré rany.

Už od prvých minút si divák všimne formálnu stránku filmu. Voľba záberov pod taktovkou kameramana Daniela Roberta Emanuela funguje na výbornú a vytvára pozoruhodný celok. Jednotlivé fragmenty skladajú obraz prežitej traumy, ktorú nasvecujú z rôznych uhlov. Pri sledovaní filmu cítime ťažobu, s ktorou protagonista neustále zápasí a ktorá sa postupne prenáša aj na jeho vlastné deti. Milan pred svojou minulosťou uniká a neraz sa stáva, že ho rodina nevie nájsť. Má svoje vlastné vízie.

O začiatkoch práce na filme Anna Domček pre Slovenský filmový ústav povedala: „Oslovil nás samotný Milan, jeho jazva, jeho poetický spôsob reči, jeho charakter. Chceli sme, aby jeho príbeh dostal hlas, aby nezostalo nevypovedané to, čo sa mu stalo. Práve táto túžba nájsť formu príbehu, ktorý nie je náš, nás preniesla cez všetky ťažkosti natáčania. Cítili sme zodpovednosť voči Milanovi osobne aj voči skúsenosti, ktorou si prešiel.“

A Šimon doplnil: „Vždy boli pre nás veľkými vzormi spisovatelia amerického Juhu – William Faulkner, Flannery O’Connorová či pre mňa osobne aj Truman Capote. Písali príbehy, ktoré boli odpozorované zo života, a zámerne sa vymykali interpretácii... Jednoducho povedané, máme radi príbehy, ktoré nie sú až tak o téme, ale o slabosti a krehkosti, ktoré všetci cítime, a o chybách, ktoré z nich plynú. Jednoducho k sebe vzájomne absolútne scitlivieme.“

Príbeh rodiny, ktorá vo filme hrá samú seba, má viacero presahov. Konkrétna udalosť zasahuje celú rodinu. Manželka Jana začína silno vnímať, ako sa Milan po útoku uzatvára do seba a prestáva komunikovať. Jeden z ich synov sa začína báť a v škole sa chce učiť brániť sa. Režisérske duo nehercov s dvojicou známejších hercov (Eliška Křenková ako psychologička v škole, Róbert Jakab ako kolega v práci) prepája nenásilne. Tí pritom nijako nevyčnievajú, neprehrávajú a nesnažia sa dokazovať, že sú niečím viac než ostatní. Najmä Milan Daniel ako neherec pôsobí mimoriadne autenticky.

Výraznejšie tvorivé licencie sa uplatňujú v obrazovej zložke filmu. Najvýraznejšie v Milanových snových pasážach, ktorým dominuje surrealistická línia. Nejde pritom len o formálne ozvláštnenie filmu – surrealistické obrazy sprítomňujú Milanovo vnútorné prežívanie a to, čo sa nedá zachytiť realistickými prostriedkami. Divákovi umožňujú nahliadnuť do jeho psychiky. V tomto zmysle môžu fungovať ako určitá forma terapie nielen pre Milana, ale aj ako nástroj spracovania jeho príbehu pre diváka.

V snímke 33 krokov nejde o klasické, lineárne rozprávanie o traume a jej spracovaní. Film skladá príbeh z fragmentov a divákovi zámerne neponúka všetky odpovede. Hoci ide o hraný film, cítiť v ňom dokumentárny pohľad na realitu. Na jeho výslednej podobe sa odráža tiež skúsenosť producentov Ivana Ostrochovského a Jiřiho Konečného. Šimon Domček pritom nadväzuje na svoj vlastný bakalársky dokument, ale ani tentoraz neponúka divákovi predvídateľnú cestu. Necháva diváka poskladať si postupne obraz sám.

Film môže byť pre niektorých divákov náročnejší – nielen pre svoju ťažkú tému, ale aj pre spôsob spracovania. Do kina sa však rozhodne ísť oplatí. Predpokladám, že divák z filmu neodíde rovnaký, ako doň vošiel. Podobný pocit môže priniesť aj ďalšia novinka, Keby sa holuby premenili na zlato od režisérky Peppy Lubojacki, ktorá tento týždeň prichádza do našich kín. Obe snímky mali slovenskú premiéru na piešťanskom Cinematiku presne pred mesiacom.

33 krokov (SR/ČR, 2026, 71 min.)
Réžia: Anna Domček, Šimon Domček. Scenár: Rastislav Graňák, Matúš Ďuraňa, Anna Domček, Šimon Domček. Hrajú: Milan Daniel, Jana Poláková, Mili Daniel, Gabriel Daniel, Robo Jakab, Eliška Křenková, Robo Mikla