PRAMEŇ

„Filmy by mali divákovi povedať niečo o nich samých. Takže dúfam, že sa v žiadnej z postáv v našom príbehu nespoznáte.“ Týmito slovami uviedol režisér Ivan Ostrochovský na predpremiére v bratislavskom kine Lumière svoj nový film Prameň. Po Koze (2015) a Služobníkoch (2020) ide už jeho tretí celovečerný hraný titul. Počas svojej kariéry sa profiloval najmä ako dokumentarista (Zamatoví teroristi, Svetloplachosť). Film mal svetovú premiéru na festivale v Karlových Varoch, kde získal cenu FIPRESCI.

Film Prameň je nakrútený v slovensko-česko-maďarskej koprodukcii, čo sa prirodzene odráža aj v jeho jazykovej rozmanitosti. V hlavných úlohách sa predstavujú česká herečka Aňa Geislerová ako lekárka Ingrid a debutujúca, v čase natáčania iba sedemnásťročná, Simona Boledovičová, v úlohe mladej sanitárky Agáty. Rovnako ako vo svojom predchádzajúcom filme sa Ostrochovský aj tentoraz vracia do nedávnej minulosti. Zavedie nás do Československa polovice 80. rokov 20. storočia, kde sa odohráva príbeh inšpirovaný jednou z najbolestivejších kapitol našich moderných dejín – nútenou sterilizáciou rómskych žien.

V centre príbehu stojí elegantná štyridsiatnička Ingrid, pracujúca v zapadnutej nemocnici, niekde na juhu Slovenska. Ingrid uviazla v bezdetnom a stereotypnom manželstve, hoci so svojím manželom, miestnym učiteľom hudby, žije v krásnom dome uprostred prírody a ďaleko od ruchu mesta. Väčšinu svojho času venuje práci a svojim pacientkam. Jej život má pevnú rutinu, no napriek tomu sa cíti nenaplnená. Túži sa stať primárkou, ale v prostredí, kde sú medzi lekármi, medikmi, vodičmi sanitiek či politikmi takmer výlučne muži, nemá ako žena na kariérny postup reálnu šancu. V nemocnici na gynekologickom oddelení sa stará o ženy a dievčatá – vedie pôrody, vykonáva rôzne zákroky, ako aj interrupcie, poskytuje starostlivosť v šestonedelí a vzhľadom na vtedajšiu „legislatívu“ je taktiež členkou interrupčnej komisie. Na pozadí jej osobného príbehu režisér poukazuje na to, ako štát v minulosti zasahoval do reprodukčných práv žien – rozhodoval o povolení či nepovolení interrupcií a určoval spôsob, akým sa sterilizácie vykonávali.

Osobitnú pozornosť venuje práve téme sterilizácií rómskych žien, ktorú zobrazuje predovšetkým z pohľadu lekárov. Odhaľuje mechanizmy, ktorými boli ženy pripravované o možnosť mať ďalšie deti – často bez plne informovaného súhlasu alebo bez toho, aby rozumeli všetkým dôsledkom zákroku. Jedna z Rómok je presvedčená, že sterilizáciu bude možné neskôr zvrátiť, ďalšia sa obáva, že ak zákrok odmietne, úrady jej odoberú deti, iná zvažuje finančnú odmenu ponúkanú za sterilizáciu. Divák informácie získava akoby mimochodom, napríklad z rozhovorov žien na nemocničnej chodbe či z bežných situácií v ambulancii.

Mimoriadne silná je scéna, v ktorej má rodička podpísať súhlas so zákrokom priamo počas pôrodu, teda vo chvíli, keď je vo fyzických bolestiach a pod obrovským psychickým tlakom. Rovnako znepokojivý je moment, keď do ambulancie prichádza Rómka, ktorú poslal manžel, pretože nemôže otehotnieť. Ingrid si všimne na bruchu jazvu a konštatuje, že „z lekárskeho hľadiska je všetko v poriadku“.

Zlom v Ingridinom uvažovaní nastáva až vo chvíli, keď sa zblíži s mladou sanitárkou Agátou, dievčaťom rómskeho pôvodu a z úplne iného sveta. Ingrid začína spochybňovať pravidlá a zaužívané postupy, ktoré dovtedy bez výhrad prijímala a považovala za správne. Postupne si uvedomuje, že za úradnými rozhodnutiami a medicínskymi výkonmi stoja konkrétne ľudské osudy.

Aňa Geislerová sa svojej úlohy zhostila s talentom a suverenitou sebe vlastnou. Výborne jej však sekunduje a nijako nezaostáva ani mladučká neherečka Simona Boledovičová v úlohe Agáty. Vďaka prirodzenému prejavu pôsobí jej postava autenticky – jej úprimné vnímanie sveta dodáva príbehu potrebnú krehkosť. Výrazná je napríklad scéna, v ktorej sa Agáta obáva, že sa musí poponáhľať, lebo svojmu priateľovi sa bude zdať už „stará“, pretože má už devätnásť rokov.

Okrem ústrednej dvojice sa vo filme objavujú aj Eva Mores, Éva Bandor, Attila Mokos či rumunský herec Vlad Ivanov, ktorý stvárňuje Ingridinho manžela. V menších úlohách sa predstavia kamaráti režiséri Martin Šulík a Juraj Johanides ako vládni činitelia či Zvonko Lakčevič ako vodič sanitky.

Je sympatické, že Ostrochovský do filmu vkladá aj ďalšie osobné pocty dielam, ktoré sú mu blízke. Objavuje sa v ňom ukážka z filmu Ja milujem, ty miluješ Dušana Hanáka, ktorý má režisér mimoriadne rád – avšak v čase, keď sa odohráva dej Prameňa, toto dielo nemohlo byť v kinách oficiálne uvádzané. Filmový obraz pohrebu je taktiež režisérovom priznanou interpretáciou známeho cyklu fotografií Tibora Husára.

Dramatickú hudobnú zložku filmu vytvoril Michal Novinski. Titulnú pieseň k záverečným titulkom zložila a nahrala Nina Kohout. Rovnako ako pri svojich predchádzajúcich počinoch aj v prípade svojej novinky Ostrochovský opäť spolupracoval so scenáristom Marekom Leščákom. Scenár pôsobí väčšinou vierohodne aj uveriteľne. Napriek závažnosti témy sa vo filme objavujú aj viaceré odľahčené momenty.

Za zmienku stojí tiež práca kameramana Juraja Chĺpika, ktorý príbeh nebuduje iba prostredníctvom dejových situácií, ale aj cez množstvo podmanivých ako aj detailných záberov. Kamera sa neraz sústreďuje na tvár a ruky lekárky Ingrid, zachytáva jej drobné mihnutia okom, a zároveň vkladá do filmu aj makro zábery prírody či živočíchov.

Režisér mal o svojej protagonistke Ingrid jasnú predstavu. Nemala byť postavou, ktorá je zlý človek a ktorý pácha iba zlo. Skôr ho zaujímal konkrétny proces, keď vo svojej podstate dobrý človek slúži a pracuje v systéme, ktorý zlu napomáha.

Už sa v médiách objavili texty spochybňujúce, či má byť hlavnou postavou práve Ingrid a či je jej konanie dostatočne odsúdené. „Nechcel som nakrútiť film o monštrách a obetiach, ale o tom, ako sa pragmatické úmysly môžu zmeniť na nespravodlivosť, keď prestaneme vidieť jednotlivca a začneme veriť abstraktným predstavám o tom, čo je správne a prospešné pre spoločnosť. O tom, ako ľahko dokážeme racionalizovať svoje presvedčenia,“ poodhaľuje svoje motívy Ivan Ostrochovský.

Ivan Ostrochovský nechcel nakrútiť ani ďalší film o utrpení Rómov, ani vytvoriť dielo založené na obviňovaní či moralizovaní. Jeho zámerom bolo hovoriť predovšetkým o nádeji – o možnosti človeka priznať si vlastné zlyhania, pomenovať ich a pokúsiť sa ich napraviť. Aj keď náprava často prichádza neskoro a nikdy nie je úplná, podľa režiséra má stále zmysel o ňu usilovať, ako sa vyjadril na viacerých uvádzacích projekciách. „Film sa nesústreďuje iba na minulé krivdy, ale hľadá cestu k porozumeniu, zmiereniu a schopnosti pozrieť sa na vlastné rozhodnutia kriticky.“

Film, ktorý na traumatizujúce sterilizácie nazerá z pohľadu lekárky, sa zjednodušujúcemu hľadaniu jediného vinníka vyhýba, a zároveň bývalý režim nijako neospravedlňuje. Namiesto hotových odpovedí otvára priestor na premýšľanie. Ak sa totiž umelecké dielo uspokojí s čierno-bielymi súdmi, prestáva byť umením a môže sa stať propagandou. Prameň tvorcov Ivana Ostrochovského a Mareka Leščáka si určite našu pozornosť zaslúži.

Prameň (Slovensko / Česko / Maďarsko, 2026, 90 min.)
Réžia: Ivan Ostrochovský. Scenár: Ivan Ostrochovský, Marek Leščák. Hrajú: Aňa Geislerová, Simona Boledovičová, Eva Mores, Vlad Ivanov, Éva Bandor, Attila Mokos ...