79. ročník filmového festivalu v Cannes ovládli filmy Fjord, Minotaur, The Dreamed Adventure, Fatherland a The Black Ball

Hoci sa tento rok hollywoodske štúdiá Croisette skôr vyhýbali, 79. ročník najprestížnejšieho filmového festivalu sveta ponúkol množstvo očakávaných premiér. Niektoré triumfálne, iné rozpačité. Nové filmy tu predstavili renomovaní tvorcovia ako James Gray, Ryûsuke Hamaguchi, Pedro Almodóvar, Jane Schoenbrun, Steven Soderbergh, Hirokazu Kore-eda, Ira Sachs, Cristian Mungiu, Nicolas Winding Refn, Paweł Pawlikowski, Asghar Farhadi či Radu Jude. Festival zároveň priniesol aj niekoľko výrazných debutov začínajúcich filmárov vrátane režijného debutu Johna Travoltu.

Víťazi festivalu

O držiteľoch cien v hlavnej súťažnej sekcii rozhodovala porota pod vedením režiséra Park Chan-wooka. V porote zasadli aj režisérka Chloé Zhao, herečka Demi Moore, írská herečka Ruth Negga, švédsky herec Stellan Skarsgård, belgická režisérka Laura Wandel, chilský nádejrný režisér Diego Céspedes, oceňovaný herec z Pobrežia Slonoviny Isaach de Bankolé a a scenárista Paul Laverty.

Zlatá palma (1. miesto)

Fjord
dráma | Rumunsko / Francúzsko / Nórsko / Švédsko / Dánsko | réžia: Cristian Mungiu

Rumunský režisér Cristian Mungiu získal Zlatú palmu už v roku 2007 za film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni. Do Cannes sa vrátil v roku 2012 s drámou Beyond the Hills, ktorá mu priniesla cenu za scenár. Za film Graduation si odniesol ocenenie za najlepšiu réžiu a jeho snímka R.M.N. síce v roku 2022 zostala bez ceny poroty, no kritici ju prijali mimoriadne pozitívne.

Aj preto boli očakávania okolo filmu Fjord mimoriadne vysoké. Ide totiž o Mungiuov prvý film nakrútený mimo Rumunska a zároveň prvý, ktorý nie je primárne v rumunčine — dialógy kombinujú angličtinu a nórčinu. Podľa väčšiny kritikov, ale aj festivalovej poroty, ktorá režisérovi udelila druhú Zlatú palmu v kariére, film očakávania naplnil.

Hlavné postavy Mihai a Lisbet Gheorghiuovcov stvárnili Sebastian Stan a Renate Reinsve. Konzervatívny rumunský manželský pár sa spolu s piatimi deťmi presťahuje do nórskej dediny, odkiaľ Lisbet pochádza. Pokusy o začlenenie do sekulárnej spoločnosti však narušia obvinenia zo zlého zaobchádzania s deťmi.

Kritické reakcie sa mierne rozchádzajú. Peter Bradshaw z The Guardian označil film za „nevýrazný a dramaticky utlmený“, zatiaľ čo David Ehrlich z IndieWire ho považuje za ďalšiu „typicky napätú a komplexne vystavanú drámu“ od Mungiua. Matt Neglia z Next Best Picture hovorí o jednom z režisérových „najinteligentnejších, najnekompromisnejších a najznepokojujúcejších diel“. Guy Lodge z Variety zase vyzdvihol herecké výkony aj emocionálnu nejednoznačnosť filmu, ktorý podľa neho „odmieta ponúknuť jednoduché alebo očistné rozuzlenie“.

Film zároveň pokračuje v mimoriadnej sérii distribučnej spoločnosti Neon, ktorá stojí za siedmimi po sebe idúcimi držiteľmi Zlatej palmy — od triumfu filmu Parasite. Dátum premiéry filmu Fjord vo Francúzsku je 19. august.

Minotaur
Drama/Thriller | France/Latvia/Germany | dir. Andrej Zvjagintsev

Po tom, čo ruský režisér Andrej Zvjagintsev v roku 2021 takmer zomrel na komplikácie spojené s ochorením COVID-19, sa do Cannes vrátil s filmom Minotaur — adaptáciou klasickej snímky The Unfaithful Wife od Claude Chabrol, ktorá bola neskôr inšpiráciou aj pre thriller Unfaithful režiséra Adriana Lynea.

Scenár, ktorý Zvjagintsev napísal spolu s Simon Lyashenko, presúva príbeh do Ruska roku 2022. Hlavným hrdinom je Gleb — privilegovaný, morálne bezohľadný podnikateľ, ktorý zistí, že ho manželka podvádza. Intímny manželský konflikt sa postupne premieňa na temný politický a existenciálny portrét krajiny zmietanej morálnym rozkladom.

Zvjagintsev už v Cannes získal cenu za scenár za film Leviathan a Cenu poroty za Loveless, takže ďalšie festivalové ocenenie za Minotaur mnohých neprekvapilo.

Guy Lodge z Variety označil film za „majestátne nové dielo“, ktoré prekypuje „hnevom, zúfalstvom, pružnou metaforikou a najčernejším šibeničným humorom“. Matt Neglia z Next Best Picture píše, že ide o „ďalšie nezameniteľne politické, pochmúrne a precízne vystavané dielo jedného z najväčších súčasných rozprávačov“. Ryan Lattanzio z IndieWire zasa tvrdí, že nejde len o režisérov návrat vo veľkej forme, ale presne o typ „beznádejného, chladne pozorujúceho a politicky obviňujúceho filmu“, aký dokáže nakrútiť iba autor Leviathana a Loveless.

Leslie Felperin z The Hollywood Reporter vyzdvihla precíznu formálnu stránku filmu a označila Minotaur za Zvyagintsevovu najotvorenejšiu kritiku súčasného Ruska — krajiny sužovanej politickou, duchovnou a morálnou krízou. Film podľa nej neútočí priamo, ale prostredníctvom vrstvenej irónie a dusivej atmosféry vytvára mimoriadne silnú obžalobu dnešnej spoločnosti.

Cena poroty (3. miesto)

The Dreamed Adventure (Das geträumte Abenteuer)
akčný thriller / dobrodružný film | Nemecko / Francúzsko / Bulharsko / Rakúsko | réžia: Valeska Grisebach

Deväť rokov po svojom poslednom filme Western, ktorý bol uvedený v sekcii Un Certain Regard, sa scenáristka a režisérka Valeska Grisebach predstavila v hlavnej súťaži Cannes s ďalším príbehom zasadeným do južného Bulharska.

Hlavná hrdinka Veska, ktorú stvárnila Yana Radeva, sa vracia do regiónu, aby viedla archeologický výskum. Po stretnutí so starým priateľom Saïdom (Syuleyman Alilov Letifov) sa však jej pobyt nečakane skomplikuje. Keď Saïd zmizne, Veska sa postupne zapletie do jeho pochybných obchodov s miestnym gangsterom.

Kritici ocenili najmä osobitý režijný štýl Grisebachovej a atmosférické spracovanie. Peter Bradshaw z The Guardian označil film za „dielo režisérky s výrazným a suverénnym filmovým jazykom“, hoci podľa neho zostáva význam príbehu zámerne neuchopiteľný. Ben Croll z TheWrap vidí vo filme „etnografický cestopis“, ktorý využíva kriminálnu zápletku ako voľnú naratívnu kostru.

Jessica Kiang z Variety prirovnala The Dreamed Adventure k modernej bulharskej verzii The Godfather — dráme pretvorenej do podoby takmer dokumentárneho rozprávania, ktoré pôsobí nenútene, drsne a autenticky.

Najlepšia réžia (ex aequo)

Javier Calvo a Javier Ambrossi (The Black Ball)

Ambiciózna queer historická dráma, ktorá prepája tri časové línie — roky 1932, 1937 a 2017 — a sleduje osudy troch homosexuálnych mužov v rôznych obdobiach španielskych dejín. Príbeh je voľne inšpirovaný nedokončeným dielom Federico García Lorca a divadelnou hrou La piedra oscura od Alberta Conejera. Ústredným motívom filmu je „čierna guľa“ — symbol spoločenského odmietnutia queer ľudí v tradičnej španielskej spoločnosti. V každej časovej rovine sledujeme postavy, ktorých životy spája túžba, trauma, tajomstvá a potláčaná identita. Jedným z kľúčových prvkov deja je stratený rukopis Lorcovho nedokončeného diela, ktorý postupne odhaľuje prepojenia medzi generáciami. Vo filme účinkujú Penélope Cruz, Glenn Close a Miguel Bernardeau.

Paweł Pawlikowski (Fatherland)

Historická dráma zasadená do povojnového Nemecka na začiatku studenej vojny. Film sleduje slávneho spisovateľa Thomasa Manna a jeho dcéru Eriku Mannovú počas ich návratu do rozdelenej krajiny po šestnástich rokoch exilu v USA. Dej sa odohráva v roku 1949. Thomas Mann, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, cestuje s dcérou z americkou správou kontrolovaného Frankfurtu do sovietskeho Weimaru. Ich cesta naprieč zničeným Nemeckom sa postupne mení na bolestivú konfrontáciu s minulosťou, otázkami identity, viny a vzťahu k vlasti, ktorú kedysi museli opustiť pred nacizmom. Vo filme hrajú Hanns Zischler ako Thomas Mann a Sandra Hüller ako Erika Mannová.

Caméra d'Or (cena za najlepší debutový celovečerný film)

Marie-Clémentine Dusabejambo (Ben'Imana)

Silná postgenocídna dráma odohrávajúca sa v Rwande roku 2012, takmer dve desaťročia po genocíde Tutsiov z roku 1994. Hlavnou postavou je Vénéranda, preživšia genocídy, ktorá sa angažuje v komunitných zmierovacích procesoch a v tzv. gacaca súdoch — miestnych tribunáloch vytvorených s cieľom dosiahnuť spravodlivosť a spoločenské zmierenie po masových vraždách. Vénéranda organizuje stretnutia medzi obeťami a rodinami páchateľov, no postupne začína pochybovať o tom, či je odpustenie vôbec možné.

Situácia sa ešte viac vyhrotí, keď sa jej dcéra nečakane ocitne v osobnej kríze a rodinné tajomstvá prinútia Vénérandu čeliť vlastným traumám, rozporom a potlačeným spomienkam. Film tak nie je len politickou alebo historickou výpoveďou, ale aj intímnym portrétom ženy, ktorá sa snaží žiť s nezahojenou minulosťou.

Kritici film označujú za mimoriadne emocionálny a humanistický debut. Server ICS Film ho nazval „jedným z najsilnejších a najľudskejších afrických debutov posledných rokov“, zatiaľ čo Cineuropa vyzdvihla citlivé spracovanie tém viny, pravdy a nemožnosti úplného zmierenia.

Najlepší scenár

Emmanuel Marre (A Man of His Time)

Psychologická dráma o mužovi stredného veku, ktorý sa postupne stáva symbolom spoločnosti neschopnej vyrovnať sa s vlastnou minulosťou a meniaci sa svetom okolo seba.

Dej sleduje Philippa — rešpektovaného rozhlasového moderátora a intelektuála žijúceho v Bruseli na prelome rokov 2015 a 2016, počas obdobia rastúceho politického napätia po teroristických útokoch v Európe. Philippe sa navonok prezentuje ako liberálny humanista, no jeho osobný život sa začne rozpadať vo chvíli, keď vyjde najavo jeho dlhoročný vzťah s výrazne mladšou ženou a séria manipulatívnych činov voči kolegom aj rodine.

Film postupne premieňa intímnu krízu hlavnej postavy na širšiu spoločenskú diagnózu — portrét generácie mužov, ktorí sa považovali za progresívnych, no nedokážu pochopiť meniace sa mocenské a morálne pravidlá modernej spoločnosti. Kritici film prirovnávajú k tvorbe Michaela Hanekeho či Rubena Östlunda pre jeho chladný, pozorovací štýl a nepríjemnú morálnu ambivalenciu.

Najlepší herec

Valentin Campagne a Emmanuel Macchia (Coward)

Film Coward režiséra Lukas Dhont je queer vojnová dráma odohrávajúca sa počas prvej svetovej vojny na belgickom fronte. Snímka sleduje mladého vojaka Pierra, ktorý prichádza na front s túžbou dokázať svoju odvahu a naplniť predstavy o hrdinstve. Namiesto heroizmu však objaví svet strachu, traumy a emocionálnej krehkosti.

Za zákopmi Pierre stretáva Francisa — charizmatického vojaka a bývalého krajčíra, ktorý organizuje divadelné predstavenia pre vojakov s cieľom aspoň na chvíľu uniknúť brutalite vojny. Medzi oboma mužmi sa postupne vytvorí intímny vzťah a film sa mení na príbeh zakázanej lásky, túžby a hľadania identity uprostred masového ničenia.

Jedným z najvýraznejších motívov filmu je vojenské divadlo, v ktorom vojaci vystupujú v kostýmoch, často aj v ženských úlohách. Dhont tým ukazuje menej zobrazovanú stránku vojny — nie iba násilie a smrť, ale aj potrebu blízkosti, kreativity a emocionálneho úniku. Režisér sa inšpiroval skutočnými historickými fotografiami vojakov vystupujúcich v improvizovaných predstaveniach počas vojny.

Najlepšia herečka

Virginie Efira a Tao Okamoto (All of a Sudden)

Komorná, filozofická dráma o starostlivosti, chorobe, priateľstve a hľadaní ľudskosti v modernom svete. Snímka, ktorá získala v Cannes 2026 cenu za najlepší ženský herecký výkon pre Virginie Efira a Tao Okamoto, predstavuje Hamaguchiho prvý francúzsky film.

Príbeh sa odohráva prevažne v Paríži a sleduje Marie-Lou Fontaine (Virginie Efira), riaditeľku domova sociálnej starostlivosti, ktorá sa snaží zaviesť empatický systém opatrovania nazývaný „Humanitude“ — metódu založenú na dôstojnosti, kontakte a rešpekte voči pacientom. Narazí však na odpor personálu aj limity systému orientovaného viac na efektivitu než na ľudskosť.

Jej život sa zmení po stretnutí s Mari Morisaki (Tao Okamoto), japonskou divadelnou režisérkou trpiacou smrteľnou chorobou. Medzi oboma ženami vznikne hlboké emocionálne a intelektuálne puto — vzťah balansujúci medzi priateľstvom, filozofickým dialógom a potlačenou intimitou. Film je voľne inšpirovaný skutočnou korešpondenciou medzi filozofkou Makiko Miyano a antropologičkou Maho Isono o chorobe, smrti a zmysle života.

L'Oeil d'or (najlepší dokumentárny film)

Cenu L'Oeil d'or za najlepší dokument získal film Rehearsals for a Revolution režisérky Pegah Ahangarani. Snímka ponúka osobný pohľad na posledné štyri desaťročia života v Iráne a krátko po premiére ju získala do distribúcie spoločnosť Sony Pictures Classics.

Un Certain Regard

Porota sekcie Un Certain Regard, ktorej predsedala francúzska herečka Leïla Bekhti, vybrala za víťaza tohtoročnej prehliadky film Everytime — tretí celovečerný film rakúskej režisérky Sandry Wollner. Sekcia tento rok predstavila 19 filmov, pričom mnohé z nich boli debutmi začínajúcich tvorcov.

Cenu poroty získala nepálska dráma Elephants in the Fog, zatiaľ čo animovaný film Iron Boy, ktorý počas festivalu odkúpila spoločnosť Sony Pictures Classics, si odniesol Špeciálnu cenu poroty.

Directors’ Fortnight (Quinzaine des Cinéastes 2026)

V paralelnej sekcii Directors’ Fortnight — známej aj pod francúzskym názvom Quinzaine des Cinéastes — tento rok najviac zarezonoval film Too Many Beasts od debutujúcej francúzskej režisérky Sarah Arnold. Snímka získala cenu Europa Cinemas Label, udeľovanú najlepšiemu európskemu filmu sekcie.

Ocenenie SACD Coup de Coeur za najlepší francúzsky hovorený film získala druhá celovečerná snímka režisérky Shana Pinell s názvom Shana.

Divácku cenu People’s Choice Audience Award si odniesol britský filmár Clio Barnard za film I See Buildings Fall Like Lightning, adaptáciu rovnomenného románu spisovateľa Keirana Goddarda.

Critics’ Week a ďalšie ocenenia

Porota sekcie Critics’ Week, ktorej predsedala indická režisérka Payal Kapadia, udelila hlavnú cenu francúzskej dráme La Gradiva režisérky Marine Atlan. Krátko po festivalovom triumfe získala severoamerické distribučné práva spoločnosť 1-2 Special.

Pozornosť však tento rok nepatrila iba filmárom. Tradičnú cenu Palm Dog za najlepší psí herecký výkon festivalu získala fenka Yuri za úlohu záchranárskeho psa vo filme La Perra.

Podľa festivalových anekdot pristúpila Yuri k role „metódou“ — pred nakrúcaním skutočne žila v čílskom útulku pre zvieratá, aby si osvojila správanie zachránených psov. Po úspechu v Cannes si štvornohvá hviezda našla nový domov v milujúcej rodine.