Na Nolanovom filme je mi náramne sympatická jeho drzosť, teda kvalita, ktorá odráža ducha antiky - pohľad Juraja Malíčka

Toto nie je recenzia. Tú napísal Michal Korec a je výborná. Zdá sa mi maximálne presná a výstižná, z môjho uhla pohľadu jednoznačne text, aký si film formátu Odysea zaslúži. Čo ale toto je, ak to nie je recenzia? V najširšom rámci sľub splnený šéfredaktorovi – pár slov k Odysei, ktoré som sa zaviazal napísať, lebo je to to najmenej, čo môžem urobiť. A vlastne ma extrémne teší, že som tento priestor dostal.

Odysea sa rieši plus-mínus 2 700 rokov. Homér ju „nenapísal“, ale sformuloval, a takmer určite nie je jej autorom v tom zmysle, ako o autorstve uvažujeme dnes. To sú však v podstate asi zbytočné banality. Ak niekomu náhodou chýba kontext a zaujíma ho to, pokojne môže začať na Wikipédii a Odyseu študovať do konca života.

Na Nolanovom filme je mi náramne sympatická jeho drzosť, teda kvalita, ktorá odráža ducha antiky, a práve takto sa mi ten príbeh páčil. Asi ho nikdy nebudem mať úprimne rád, ale rád sa k nemu budem vracať. A „duch antiky“ je tiež blbosť, floskula, rétorický obraz, v ktorom antika predstavuje čosi, k čomu sme zvyknutí vzhliadať ako k niečomu, čo bolo. Aj to je však nezmysel. Pokiaľ trvá železný vek, trvá aj antika. A takto je Nolanov film výborný a dáva dokonalý zmysel.

Veľmi sa mi páčilo otvorenie, prvá veta filmu – konštatovanie svojím zmyslom a významom veľmi podobné tomu, ako sa začínal deväťdesiatkový Herkules, ten seriál s Kevinom Sorbom, z ktorého sa potom zrodila Xena. To je samo osebe krásny mytologický motív a nijako tým Nolanov film nezhadzujem, práve naopak. Percy Jackson takto mytologický nie je, ani videoherná séria God of War, hoci tam by sa dalo diskutovať. Pointa je tu na mieste, kde nemožno jednoznačne oddeliť mytológiu od histórie, či presnejšie od dejín, ktoré vždy mali a dodnes majú aj svoj mytologický rozmer.

Páčila sa mi filmárčina. Zniesol by som, aby to bolo troška tichšie, audiovizuálna intenzita tu však mala svoje opodstatnenie. Nezakrývala nedostatok obsahu, ako to bolo v Tenete, ale dodávala obrazovej výpovedi naliehavosť.

Čo mi vadilo? Prečo budem Odyseu obdivovať, ale asi ju nikdy nebudem mať rád a nebude sa mi páčiť len tak?

Bolo to studené, vykalkulované a podsúvalo sa to, čo však do veľkej miery platí aj o zdrojovej verzii, takže išlo o veľmi presnú adaptáciu.

Finálna akčná scéna ten film zabila druhýkrát. Prvýkrát umrel, keď hlavná postava začala rozprávať, o čom to je, čo nám chce autor povedať a aké nové významy sa snažil do Odysey vniesť, respektíve ich v nej identifikoval. Všetok rešpekt Nolanovi za to, že svojim divákom verí, a všetok hejt za to, že im veriť prestane. Expozícia. Zábava pre najširšie masy, presne ako Homérova Odysea, takže vlastne super.

Jednou z funkcií umeleckého diela je znepokojovať, narúšať stereotypy, vytrhávať človeka z banality existencie a povzniesť ho k bytiu. Nolan to robí ako kolotočiar, cirkusant, jarmočný kaukliar.