VLÁDCOVIA VESMÍRU

Po zhliadnutí traileru na reštart osemdesiatkovej zábavky Vládcovia vesmíru mi z fleku napadlo X dôvodov, prečo novinku odignorovať, a všetky sa začínali na „ne“. „Nebude to zaujímavé, nebude to zábavné, nechcem to vidieť ani zadarmo, nemám na také bláboly náladu, nevidím dôvod strácať nad tým čas, nemám náladu na vykrádačku Pirátov z Karibiku zmixovaných s Dungeons & Dragons, ne..., ne..., ne....“

Po vlne frflania som sa napokon predsa len ocitol na filmovej predpremiére comebacku maskulínnej esencie televíznej zábavy dôb minulých. Samozrejme, vyzbrojený predsudkami a pochybnosťami. Refreshnutí Vládcovia od prvej minúty nelenili a pálili po divákoch arzenál pestrofarebnosti, frenetickej lunaparkovosti a tsunami vtípkov a hlášok. No v momente, keď film predstavil koncept padlého fantasy hrdinu, ktorého exilom je tradičný, a o to diabolskejší korporát, si človek skrátka musí povedať: „Nebude to asi úplný prúser.“

Mattel chce novú „Barbie“

Megavýrobcovi hračiek Mattel sa pred rokmi vyplatil risk. Svoj vlajkový brand Barbie vykopol z regálov hračkárstiev do postmoderného existenciálneho sveta filmového blockbusteru. Povedali si: risk je zisk. Tento atypický korporátny krok im napokon naozaj zisk priniesol a kinohit nalial do pokladní kín 1,4 miliardy dolárov.

Podobne sa rozhodli zariskovať aj pri značke akčných figúrok He-Man a do kín poslali celovečerák, ktorému kritici aj verejnosť po rozjarených traileroch prognózovali rýchlu divácku koliku. Mattel na rozdiel od Barbie ubral z postmoderného mudrovania a na Vládcov vesmíru sa pozrel novou optikou. Napriek tomu však nasvalení superhrdinovia majú s pretavením plastovej bábiky na strieborné plátna niečo spoločné. Sarkazmus, iróniu a schopnosť tvorcov uťahovať si z milovanej značky a zároveň pretaviť skorodovaný koncept do stráviteľnej podoby pre 21. storočie.

Z fantasy do korporátu a späť do fantasy

Dej si režisér Travis Knight (Bumblebee, Kubo a kúzelný meč) čiastočne vypožičal z kultového animovaného seriálu z 80. rokov. S dôrazom na „čiastočne“, pretože ak by bol film príliš doslovný a popisný, dosť by riskoval.

Pôvodný zdrojový materiál je totiž skôr nostalgickou retročasovou schránkou než zdrojovým kódom, ktorý by bez úhony prešiel adaptačným procesom. Gro filmu však ponechal. Vládcovia sledujú príbeh princa Adama z fantazijnej ríše Eternia, z ktorej ho vyženie zlovestný Skeletor.

Adam sa tak po skoku do interdimenzionálneho víru spolu so svojím megamečom ocitne v ríši pozemšťanov. Izolovaný v nedobrovoľnom exile musí načas zabudnúť na fantasy domovinu a ako bonus ešte babrácky príde o to najdôležitejšie. O sebalásku a, samozrejme, aj o ten masívny kus tepanej exotickej ocele.

Adam tak vyrastie v pohľadného, dobre stavaného blondiaka, ktorý trávi čas na Zemi ako väčšina smrteľníkov. Zdieľa dvojizbový nájom so svojím kamošom, pracuje v korporáte, necháva sa bičovať pasívno-agresívnym šéfom, dvíha činky v gyme a popritom sa snaží prísť na to, prečo je jeho život tak neuspokojivo na hovno. Skrátka klasická skepsa banality života.

Po tom, čo nájde ikonickú zbraň, sa však rozhýbu nielen vetry osudu, ale aj vetry kompozičnej motivácie, a tak sa Adam opäť dostáva na rodnú hrudu. Tú však nachádza v zdevastovanom stave, obyvatelia kráľovstva broja proti Skeletorovej totalite a on sám sa snaží akceptovať jednoduchý fakt. A to, že je vlastne celkom naivný babrák.

Vtip sem, vtip tam

Režisér dospel k dôležitému rozhodnutiu, vďaka ktorému film nesmrdí katastrofou. Tvorcovia Vládcov vesmíru pretkaním filmu jedinou kľúčovou ingredienciou trafili do čierneho — neberú sa vážne. Vcelku s gráciou tak vykorčuľovali z dnes už toxickej pasce: ako vzkriesiť značku, ktorá je zhmotnením prekonanej čiernej diery osemdesiatkového manosférického inferna a dnes vyvoláva už len kyslý úškrnok?

Adam tak od začiatku nie je ultimátnym silákom, ale skôr nemehlom s peknou tváričkou a širokou čeľusťou. Meč je preňho spočiatku guľou na nohe, nie nástrojom na sekanie zástupov zloduchov. Toľko skloňovanú moc si skrátka musí zaslúžiť a v očiach svojich fantasy parťákov je slabochom a piatym kolesom na voze.

K svojej svalnatej podobe do žuly vytesaného hrdinu sa musí dopracovať nielen pomocou externých barličiek, ako je megameč. Na rad tak prichádza aj psychologizácia a vrstvenie charakteru. Čo znie pre epickú fantasy žánrovku ako nočná mora, no v tomto prípade podobný recept funguje.

Film, ktorý by Andrew Tate asi obišiel

Vládcovia vesmíru sú tak primárne zábavnou eskapádou pre mladšie ročníky (masívne meče, zelené tigre, explozívne atrakcie), no svoje si nájde aj dospelé či dospelejšie publikum (korporátna satira, HR vtípky či ultrazlý Skeletor). V niektorých momentoch sa príbeh mierne dramaturgicky rozpadáva medzi prstami, no zbesilá akcia a kanonáda hlášok lepia dej dokopy ako sekundové lepidlo.

Režisér celkom remeselne zdatne pretancoval okolo nástražných mín v podobe potenciálneho CGI bordelu. Ten sa síce náznakovo objaví, no často ho zaženie celkom zvládnutá akčná choreografia, pitoreskné postavy či až teatrálne divadelné kulisy fantasy exotiky. Vládcovia vesmíru nie sú Ingmar Bergman, ale o to im ani nejde.

Sú nádobou na popcorn a je na divákoch, či ho s chuťou zjedia a naladia sa na vlnu presolenej kalorickej pochúťky, alebo si jednoducho povedia, že toto nie je ich cesta. Vládcovia vesmíru sa spočiatku tvárili ako hollywoodska navoňaná bieda, ktorá bude vďaka svojim koreňom lákať fanúšikov Andrewa Tatea a internetový fanklub jedovatej manosféry. Vďaka umu tvorcov sú však Vládcovia vesmíru tým posledným filmom, ktorý by známeho šovinistu a jeho priaznivcov potešil. Robia si z nich totiž neriadenú srandu. A to je dobre.

Masters of the Universe (USA/Austrália/Kanada, Island, 2026, 140 min.)
Réžia: Travis Knight. Scenár: Chris Butler, Aaron Nee, Adam Nee, Dave Callaham. Hrajú: Nicholas Galitzine, Camila Mendes, Alison Brie, James Purefoy, Morena Baccarin, Jóhannes Haukur Jóhannesson, Charlotte Riley, Kristin Wiig ako hlas „Roboto“, Jared Leto, Idris Elba