TRON: ARES

Keď dorazil pred 15 rokmi Tron: Legacy, niektorí sme ho brali ako fajn sci-fi s parádnym soundtrackom. Daft Punk bola absolútna pecka a všetky tracky neskutočne pasovali do jednotlivých scén, no samotný film… ale pamätáme si, postupne sa stal kultom, Olivia Wilde putovala do fantázie nejedného chalana, Jeff Bridges bol poloboh a ten výlet do sveta sci-fi, naháňačky, súboje a nebodaj šanca vidieť to v IMAX bola úžasná. Film postupne dozrel a nezabúdajme, bol to režijný debut Josepha Koniského, ktorý nám dnes servíruje F1 s Bradom Pittom či Top Gun: Maverick.

Kto to režíruje Tron: Ares? Joachim Ronning, ktorý mal Kon-Tiki, no potom dodal Pirátov Karibiku 5 a druhú Vládkyňu zla, takže začína sa rysovať ako lepší režisér pre menšie drámy ako blockbustre. To sa potvrdzuje aj v tomto prípade, lebo film je zvláštne podaný, poskladaný. Je funkčný, môžete sa na ňom zabaviť, ale viac vecí tu akosi nesedí. A čo je horšie, asi ani neposúva sériu úspešne ďalej – osobne šípim aj slabý otvárací víkend...

Scenár stavil na súboj dvoch korporácií, ktoré sa snažia nájsť formulku stability a z virtuálnych svetov dostať do nášho všakovaké predmety – a samozrejme aj zbrane. Jednou z nich môže byť aj vojak Ares, ktorý pri istej prezentácii príde, pobudne v našom svete 29 minút a rozpadne sa. Myseľ sa síce vracia do virtuálneho sveta, ale fyzická entita nie. V rovnakom čase sa konkurentka dostane k vytúženej porcii dát a zamotá sa do celého diania. A všetko sa mení s príchodom Aresa do nášho sveta, ale na ako dlho...

Pointa dvoch minulých filmov bola, že sme sa dostali do sveta sci-fi, videohry, inej fantázie. Lenže tu je vopred priznaný element, že tie fantastické prvky sa dostanú k nám do civilu. No a z toho už veľká zábava nesrší, hoci vidieť futuristické motorky na našich cestách či uliciach môže byť fajn. Problém vzniká pri porovnaní – virtuálne svety Tronov boli aspoň v niečom pútavé a mali ste chuť ich objavovať. Postavy zo Siete v reálnom veľkomeste zábavu nedoručia, hoci Ares skúša dať pár vtipov a porovnávať Mozarta s Depeche Mode.

Asi najväčším neduhom tretieho Trona je vykreslenie postáv. Nie sú skrátka zaujímavé – zloduch je tuctový (a aj slabo obsadený), Greta Lee ako jeho konkurentka fajn, no podá priemerný výkon, Jared Leto ako Ares je viac NPC ako dôležitá postava a nie je jasné, ako sa zmení a vykáže chyby v správaní, ktoré potom ovplyvnia kus deja. Jeho kamoška Atena je smrtiaca mašina a la Terminator, ktorá narobí očakávanú paseku (ale oceňujem, že každý z nich má nalinkovaný iný dej). A do toho je tu ešte mama zloducha v podaní Gillian Anderson (prakticky nepodstatná) a nejakí poskokovia.

S takou paletou protagonistov sa ťažko rozohrá dobrý dej. Pendlovanie medzi realitou a Sieťou sa ukáže byť bežné: prvý príchod je ešte efektný, ale potom sa veľa vecí sústredí na časový limit 29 minút, snahu prekonať ho a ešte dva aspekty. Ako-tak klapnú výlety do virtuálnych svetov, najmä staručká verzia programu skrýva isté prekvapenie. Ale z hlavnej devízy („programy“ v realite) dokáže Ronning vysekať pár dobrých scén, najmä automobilová naháňačka s červenými laserovými líniami alebo megafinále s obrovskou mašinou na oblohe, to dokáže upútať oko diváka.

Jednoznačne sa napĺňa poučka – a mnohými nenávidená veta – Forma prebíja obsah. Lebo slabší dej je do veľkej miery kompenzovaný solídnou akciou, rýchlym strihom a jasnými motiváciami. Nemáte kedy sa nudiť, ale len čo sa zamyslíte nad dejom, je priam prostý a nenapĺňa ambície. Len čo príde akcia, do nej sa zapojí rýchly strih, fajn kamera či pohľad na dianie (jeden uhol kamery využíva ten izometrický ako vo videohrách „kamera zvrchu“), film sa nakopne.

Obrovskou výzvou ostáva soundtrack od Nine Inch Nails. Už vidím tie dva tábory – jeden bude veľmi spokojný, lebo to tu reve, duní a často pasuje k deju. Osobne sa však radím do toho druhého – po Daft Punk parádičke z Tron: Dedičstvo je NIN prístup menej melodický, je to búchanica do rytmu a často aj mimo neho. V IMAX to reve od prvej minúty a trasie sa kino viac ako v 4D sedačke, ale stačí to? Veľmi nie, lebo hoci Tron: Ares takto okrem ikonickej červenej (doteraz bola Tron séria ladená do modra) má aj svoj vlastný prenikavý zvuk („sound“), je to slabá kompenzácia a v priamom porovnaní vždy prehrá.

Tron: Ares sa po 15 rokoch dostal do kín a plní očakávania azda u divákov, ktorí žiadneho Trona ešte nevideli. Čo môže byť súčasná mladá generácia, vyznávači AI (okolo ktorej sa spočiatku rozpráva) či pár neznalcov. Fanúšikovia budú prísnejšie porovnávať a vyjde im, že od prvotnej klasiky je Ares úplne ďaleko a žiaľ, namiesto nových osudov Sama Flynna či Quorry dostaneme akciu s NPC a nezaujímavou posádkou. Obávam sa, že Disney tu narazí a ďalšieho Trona neuvidíme ďalších 15-20 rokov.

PS – Z prémiových formátov sa dá jednoznačne odporúčať IMAX vďaka až nadrozmernej hlasitosti, ktorá vytvára vibrácie v sále, poriadne dunenie NIN soundtracku a posilní pekný vizuál. Striedanie pomeru plátna je fajn využité v opačnom garde – mnohé scény vo virtuálnej realite sú realizované na plné plátno, zatiaľ čo civilné sú širokouhlé, takže sa plátno efektne zmenšuje. Alternatívou je aj 4DX sála, kde sa dočkáte plnej škály efektov najmä v akčných scénach – naháňačky vás pekne vyhegajú, sedadlá sa často hýbu a prídu aj ďalšie efekty ako svetlá či para. Z vodných efektov je minimum, tento film stavil viac na akciu a svetlá.

Tron: Ares (USA, 2025, 119 min.)
Réžia: Joachim Rønning. Scenár: Jesse Wigutow, David DiGilio, Steven Lisberger. Hrajú: Jared Leto, Greta Lee, Jeff Bridges, Evan Peters, Jodie Turner-Smith, Gillian Anderson, Hasan Minhaj, Arturo Castro, Cameron Monaghan, Sarah Desjardins, Aaron Paul Stewart ...