POSLEDNÝ ÚKRYT 2

Mnohé katastrofické filmy pracujú s podobným scenárom: k Zemi sa rúti obrovská kométa, spod povrchu sa derie ničivá sopka alebo nastane masívna tektonická udalosť. Hrdinovia v panike utekajú pred nástrahami sveta do domnelého bezpečia, často v extrémne krátkom časovom limite. Presne to bol aj prísľub prvého Posledného úkrytu – intenzívna naháňačka jednej rodiny, raz pokope, inokedy rozdelenej, ktorá sa snažila dostať do bunkra v Grónsku.

Kométa Clarke napokon dopadla, uplynulo päť rokov a ľudstvo prežíva v rôznych formách nového usporiadania. Rodina Garrityovcov mala šťastie, že si našla útočisko, a hoci sa čoraz častejšie prejavujú známky klaustrofóbie (ako trefne poznamená jeden psychológ, nie je náhoda, že ich je dvakrát viac než chirurgov), nejako to zvládajú. John podniká čoraz riskantnejšie výpravy, ktoré mu však pomáhajú nielen s orientáciou, ale aj s prijatím novej reality – je lepšie pripravený na núdzový útek, ktorý nastane po tom, čo bunker zničí zemetrasenie a preživší sa musia zariadiť nanovo. Lenže kam sa vydať zo vzdialeného Grónska? Nádej sa možno skrýva v západnej Európe, kde síce prebiehajú ťažké boje, no hovorí sa, že v mieste dopadu kométy by mohol znovu prekvitať život…

Len máloktorý film sa sústreďuje na to, čo prichádza po katastrofe. Ako ľudia zvládajú nový poriadok, čomu musia denne čeliť a ako sa pokúšajú postaviť späť na nohy. (Ak nerátame vlaňajšiu výbornú drámu Rebuilding, ktorá sa však zamerala len na hŕstku nešťastníkov po ničivom požiari.) V tomto smere dáva Posledný úkryt 2 sľubnú nádej a u veľkej časti publika vyvoláva zvedavosť. Prvých 15 – 20 minút ju aj celkom napĺňa: odhaľuje aspekty prežívania, ako je dôraz na vyváženú stravu, pohyb či mentálne nastavenie. John má vďaka povoleným výpravám do okolitého sveta istú výhodu – nezblázni sa z uzavretých priestorov, no na druhej strane čelí vysokým dávkam radiácie…

Netreba však dlho čakať a Ric Roman Wough preradí na vyšší rýchlostný stupeň. Prichádza akcia, kvôli ktorej do kina zamierila väčšina divákov. Wough však nie je Emmerich – nesnaží sa natiahnuť jednu sekvenciu na desať či pätnásť minút, a tak sú niektoré akčné pasáže kratšie, než by ste možno čakali. Platí to najmä pre momenty v prvej polovici filmu, ako Johnov útek späť na základňu či opúšťanie bunkra a beh k člnom… Film sa tým rýchlo vracia do polohy jednotky: rodina je opäť na cestách a sledujeme ju v road-movie móde od jednej zastávky či hrozby k druhej.

Zatiaľ čo prvý diel stavil na drásavé napätie a neúprosný časový limit pred dopadom kométy, dvojka ho nahrádza skôr putovaním postapokalyptickou Zemou, počas ktorého zisťujeme, čo sa stalo v jednotlivých častiach planéty. Island je na mape odpísaný prakticky okamžite, prvou významnou zastávkou sú anglické mestá. Je fascinujúce sledovať, ako prežili ľudia aj mimo bunkrov, hoci si občas poviete, že ide skôr o výsledok scenáristickej náhody – tieto epizódy však slúžia ako povinné medzizastávky medzi jednotlivými akčnými scénami.

Posledný úkryt 2 má totiž štruktúru dobrej videohry. Nie je príliš dlhý, dokáže nasadiť intenzívne momenty plné akcie a efektov a medzi nimi ponúkne priestor na vydýchnutie, dialógy a krátke zamyslenie. Práve stretnutia rodiny s inými preživšími občas pôsobia ako vítaná pomoc od NPC postáv – potrebuje rodina auto? A zrazu sa k jednému dostane. Inokedy im ide o život, no muž, ktorý po nich spočiatku strieľa, sa ich ujme, lebo túži po spoločnosti (a možno má aj postranný úmysel).

Katastrofy prichádzajú takmer na počkanie, no poteší ich variabilita a často aj dobrý nápad. Raz ide o zemetrasenie, inokedy o tsunami, radiačnú búrku, a azda najpôsobivejším momentom je vyschnutý kanál La Manche, kde na hrdinov čaká pôsobivá séria výziev. Tu Waugh citeľne spomalí tempo a najmä v scénach na lanách či provizórnych mostoch nad roklinami poriadne preverí fyzičku aj psychickú odolnosť postáv. Práve tieto intenzívne pasáže patria k vrcholom filmu – v poslednej štvrtine držíte palce a ste zvedaví, či kráter nepredstavuje len falošnú nádej a ako sa celý príbeh uzavrie. Poteší, že hoci si scenár pomáha náhodami a skratkami, nie je úplne priehľadný.

Príjemnou správou je návrat Gerarda Butlera spolu s filmovou manželkou Morenou Baccarin. Toto duo funguje veľmi dobre a presvedčivo čelí rozličným nástrahám sveta po apokalypse. Butler tu nie je len akčný hrdina, ale dostáva aj priestor na dramatickejšiu hereckú polohu, ktorá mu v zásade vychádza (kde sú tie časy jeho roly z P.S. Milujem ťa…). Syn Nathan má už pätnásť rokov, zmenil sa aj casting, no otvárajú sa nové možnosti jeho motivácií – tínedžer pôsobí sympaticky a v ťažkých časoch by sa pokojne dokázal aj zaľúbiť.

Posledný úkryt 2 síce nemá takú priamočiaru a intenzívnu premisu ani takú nálož pamätných scén ako jednotka, no pôsobí inak – a to zámerne. Odráža totiž neobyčajne krutý až bezvýchodiskový stav sveta (keď opustíte jediné bezpečné miesto, kam vlastne ísť?). Jeho silnou stránkou je trvalý pocit stresu a obava o sympatickú rodinu a jej vzťahovú dynamiku. Ľudský rozmer má v príbehu svoje pevné miesto, niekedy aj na úkor dlhších akčných sekvencií. Sledujete trojicu hrdinov, ich prekážky a rozmanité hrozby, a pri stopáži pod 100 minút tu jednoducho nie je priestor na nudu.

Greenland 2: Migration (USA/UK, 2026, 98 min.)
Réžia: Ric Roman Waugh. Scenár: Mitchell LaFortune, Chris Sparling. Hrajú: Gerard Butler, Morena Baccarin, Tommie Earl Jenkins, Trond Fausa, Amber Rose Revah, Gina Gangar ...