ŠTÚR

Je neoddiskutovateľným faktom, že Mariana Čengel Solčanská má nos na témy. Triler Únos vybojoval zelenú pre zrušenie amnestií Vladimíra Mečiara a Sviňa pred parlamentnými voľbami v roku 2020 žánrovo bilancovala previazanie podsvetia a vysokej politiky. Režisérka je však aj žánrovým chameleónom a politické trilery, ktoré tnú do živého, prekladá rozprávkami či historickými drámami, ako je Slúžka.

Niet sa teda čomu diviť, že jej okrúhly desiaty celovečerný počin načrel hlboko do slovenskej národnej pokladnice a vytiahol Ľudovíta Štúra – postavu, pri ktorej zmienke sa národovci v krčme aj v pléne Národnej rady hrdo bijú do pŕs. Bolo viac než pravdepodobné, že Solčanskej dobová kostýmovka Štúr rozhorí dišputu o hodnovernosti zobrazenia ikonického „jazykotepca“ medzi akademikmi aj samozvanými internetovými historikmi.

Pri hodnotení Solčanskej novinky je však historická nepresnosť napokon irelevantná. Film sa totiž – podobne ako jeho hlavný protagonista – fatálne strelil do nohy, a to nefungujúcou dramaturgiou a scenárom rozriedeným zbytočnými motívmi.

O Štúrovi bez Štúra, čo by ani nevadilo

Ťažko povedať, či išlo o režisérkin zámer, alebo o vedľajší produkt krivkajúceho scenára. Biografický Štúr je o Ľudovítovi Štúrovi tak možno z jednej tretiny. Leitmotívom snímky je legenda založená na romanci búrliváka Štúra (Lukáš Pelč) a šľachtičnej Adely Ostrolúckej (Ivana Kološová), a film si tak primárne berie do hľadáčika vzťah tejto nepravdepodobnej dvojice milencov.

Zatiaľ čo Štúra Solčanská vykresľuje ako írečitého, šviháckeho rebela, ktorého srdce horí slovenskými záujmami, Ostrolúcka sa dusí a nudí medzi panskými múrmi a hľadá rozptýlenie v rurálnych končinách u svojho strýka Gustáva. Práve tam narazí na fešáka Ludevíta s ostrým jazykom a charizmou intelektuála a buriča.

Solčanská tak neskrýva, že chcela divákovi primárne naservírovať červenú knižnicu s národnou patinou a čarom dobových kostýmov, učesaného slovníka uhorského panstva a štukových prvkov starých grófstiev. Režisérka otvorene pracuje so shakespearovskou legendou o zakázanej láske a takmer dvojhodinovú minutáž filmu pretkáva romancou, no zároveň aj ikonickými historickými momentmi známymi z dejepisných čítaniek.

Okrem milostného trojuholníka – Ludevít, Adela a rakúsko-uhorská šľachta – Solčanská film „vypreparovala“ situáciami, ako sú prejav v uhorskom sneme, slovenské povstanie, dialógová prekáračka pri kreovaní spisovnej slovenčiny, hašterenie s Lajosom Kossuthom či genericky známa historka z poľovačky.

Epizodický mačkopes

Aby sme si rozumeli – snímka Štúr nemusí byť nutne o Štúrovi. Dokonca by bolo sympaticky osviežujúce, keby sa na známu historickú postavu nahliadalo optikou láskou a bôľom zmietanej Adely Ostrolúckej. Problémom Solčanskej desiateho celovečeráku je však snaha zapáčiť sa každému.

Napriek tomu, že film stojí a padá na romantickej linke Ostrolúcka/Štúr, režisérka a scenáristka v jednej osobe roztvára príbehové nožnice až príliš naširoko. Akoby sa nevedela rozhodnúť, o čom to celé vlastne má byť, a zvolila si nekomfortnú pozíciu sedenia na dvoch stoličkách naraz.

Solčanskej nízke remeselné sebavedomie sa tak pretavilo do rozriedenia motívov, predovšetkým však dejových línií. Scenár si odhryzne z romantickej linky, budovania moderného jazyka, národného boja, politickej drámy a napokon rozohraje aj vzťahovú slepú uličku medzi Ostrolúckou a jej slúžkou. Namiesto toho, aby sa režisérka tunelovo sústredila na Ostrolúckej vzťahovú mizériu a jej postupnú zdravotnú a psychickú nepohodu, uteká k ďalším motívom.

Výsledkom je, že namiesto sústredenej sondy do psychiky hlavnej hrdinky narastá rozmerovo nesúrodý mačkopes, ktorý vlastne nevie, čo chce divákovi povedať – ani ako mu to povedať.

Solčanská sa postave Ostrolúckej nevenuje do hĺbky a radšej sa uchyľuje k bezpečnejším obrazom snemu, povstania a politiky. Ani tým sa však nevenuje dostatočne, a tak počas stopáže rozhadzuje niekoľko nedovarených motívov, ktoré namiesto tmelenia celku rozsekávajú snímku na epizodický polotovar. Filmu by jednoznačne prospelo, keby sa režisérka naplno venovala buď romantickej línii, alebo – naopak – budovaniu národnej identity a politickému zápasu. Nie obom naraz.

Premárnený potenciál

Pritom Solčanskej počiatočný zámer pôsobí správne a logicky. Účelovo si zo Štúrovho života vybrala romantickú omrvinku postavenú na legende o láske k svojskej aristokratke. Látka jej umožňovala experimentovať a výrazne manévrovať s presahom. Napriek tomu scenár zabetónovala v gýčovom a stereotypne zjednodušujúcom pohľade na ženu trápiacu sa kvôli mužovi, ktorému sú bližšie politické kratochvíle a hašterenie v sneme.

Ostrolúcka pritom mala potenciál vyrásť do plastickej postavy pasujúcej sa s úzkosťami v aristokratickej zlatej klietke a stať sa emancipovanou, silnou ženskou hrdinkou. Namiesto toho sme dostali plochý charakter vychádzajúci z rovnice: láska – tragédia – smrť.

Na druhej strane, Solčanskej romanca nie je márna po produkčnej stránke. Výber lokácií a kostýmy sú dostatočne uveriteľné a esteticky príťažlivé, aby nevytrhávali z imerzie a nekričali na diváka amatérskou snahou napodobniť vyššie kruhy polovice 19. storočia. Scénografi si tak rozhodne zaslúžia poklonu.

Zároveň však platí, že hoci je režisérka ostrieľanou remeselníčkou, okrem nápaditého finále na poľovačke akoby v Štúrovi rezignovala na hľadanie zaujímavých filmových riešení a uprednostnila plocho teatrálne snímanie scén. Postavy sú často len presúvané z bodu A do bodu B, kde prednesú repliku a pokračujú do bodu C.

Situácie tak šuštia papierom, sú poznačené divadelným afektom a televíznou dvojrozmernosťou. Som si vedomý, že dané historické obdobie si vyžaduje rešpektovanie dobového bontónu a spôsobov reči, no kinematografia už neraz dokázala, že to ide aj bez umelých, robotických monológov. Práve neschopnosť vytvoriť autentické a prirodzene previazané dialógy paradoxne spôsobila až nulovú chémiu medzi ústrednou dvojicou milencov.

Solčanská tak opäť témou trafila do čierneho, no exekúciou výrazne šliapla vedľa. Štúr chce byť univerzálnou romancou, ktorá poteší bežného diváka aj zanieteného matičiara, no vo finále ide o prekombinovanú antológiu náhodných obrazov a replík.

Štúr (SR, 2026, 111 min.)
Réžia: Mariana Čengel -Solčanská. Scenár: Mariana Čengel -Solčanská. Hrajú: Lukáš Pelč, Ivana Kološová, Jana Kvantíková, Marko Igonda, Szilvia Kiss Csongor Kassai, Zuzana Konečná, Richard Autner, František Kovár