Vo veku 88 rokov zomrela legenda talianskej filmovej réžie Vittorio Taviani

Bratská režisérska dvojica Paolo a Vittorio Tavianiovci patrila medzi najväčšie žijúce a neustále tvoriace legendy talianskeho i svetového filmu. V priebehu kariéry získali desiatky ocenení na najvýznamnejších festivaloch a spoločne s Pierom Paolom Pasolinim patrili medzi kľúčových predstaviteľov tzv. talianskeho politického filmu. Ich snímky mali výrazný politický - ľavicový a spoločensko-kritický nádych. Obaja bratia sa narodili v toskánskom mestečku San Miniato di Pisa a obaja navštevovali vysokú školu v blízkej Pise. Kým Paolo študoval umenie, Vittorio právo. Už v roku 1954 spoločne nakrútili krátky film San Miniato, luglio ’44 (San Miniato, júl ’44), podľa scenára fenomenálneho Cesara Zavattiniho.

Ich prvý veľký úspech na veľkom festivale však prišiel až v roku 1962. Prvý hraný celovečerný film bratov Tavianovcov, Un uomo da bruciare (Muž na zabitie), získal na festivale v Benátkach hneď niekoľko ocenení – cenu Pasinetti, cenu Cinema 60 a cenu New Cinema. Snímka rozpráva o mladom idealistickom odborárovi, ktorý začne po návrate na rodnú Sicíliu bojovať proti mafii so samovražednou odhodlanosťou. Hlavnú cenu, Zlatého leva, im o päť rokov neskôr priniesla ironická snímka I sovversivi (Podvratníci), v ktorej pomocou fiktívnych rozhovorov a drobných epizód zachytili stav ľavice v Taliansku po smrti šéfa komunistickej strany Palmira Togliattiho.

Za ich najvýznamnejšie dielo je však dodnes považovaný lyrický a Felliniovsky magický film Padre Padrone (1977), ktorý na filmovom festivale v Cannes získal Zlatú palmu. Adaptácia autobiografickej knihy talianskeho lingvistu Gavina Leddu, ktorý bol ešte v osemnástich rokoch negramotným pastierom, je rozpravou o vzbure synov proti otcom, o moci vzdelania a reči a o heroickom povstaní voči údelu, ktorý bol jednotlivcovi prisúdený sociálnou realitou. Veľký medzinárodný úspech zaznamenala aj snímka La notte di San Lorenzo (Noc svätého Vavrinca, 1982), plná symboliky a antifašistických ideí, ktorá získala na festivale v Cannes Zvláštnu cenu poroty.

To, že nepatria do starého železa, dokázali Tavianovci v roku 2012, kedy nakrútili až experimentálne ladenú dokudrámu Caesar musí zomrieť (Cesare deve morire). Snímka sledujúca skupinu väzňov, ako stvárňujú Shakespearovho Júlia Caesara, je posolstvom o nadčasovosti a moci umenia prekonávať väzenské múry. Za túto snímku získali Zlatého medveďa na festivale v Berlíne, čím skompletizovali svoju zbierku cien z najprestížnejších festivalov. Poslednou spoločnou snímkou bratov Tavianovcov sa stala vojnová dráma Una questione privata (Súkromná záležitosť, 2017).