18. MFF BA – festivalový denník, deň tretí

Na tretí deň sme sa konečne rozhodli vyskúšať aj niečo z hlavnej súťaže a pridali sme brazílsky kus. Lastovička, Psy a Aquarius priniesli rozmanité kusy, na ktoré padajú rozličné názory...

Lastovička (Švajčiarsko)

Hoci krajinou pôvodu je Švajčiarsko a kúsok filmu sa tam odohráva, Mano Khalil prezradil v diskusii, že pochádza z Kurdistanu a študoval filmovú vedu na Slovensku. Čím zrejme hneď šokoval všetkých v kinosále a prehovoril plynulou slovenčinou! Je to multikultúrny projekt (peniaze dodali Švajčiari a Nemci, režisér i herec majú kurdský pôvod, vo filme zaznie nemčina, angličtina a domáci jazyk), ale sústredí sa súčasne na minulosť, ktorú si región nesie a súčasné hľadanie identity.

27-ročná Mira žije v Berne a zhodou okolností nájde na povale starú škatuľu s listami. Od mamy síce vie, že jej otec bol cudzinec, no teraz získala dôvody, aby sa vydala do Kurdistanu ho nájsť. Hnaná túžbou necháva doma snúbenca hľadajúceho obrovský apartmán a vyráža na top dobrodružstvo. Sama rada vypadne z Európy, lebo jej korene sa pýtajú na prieskum cudzieho sveta, kde sa ničoho nebojí, neštíti a užíva si svoj čas. Má ideálny vek na objavovanie svojich túžob, ktoré dostávajú nové kontúry.

Keď Mira pristane v Kurdistane, objavuje lokálneho znalca Rama a najme si ho na cestu po krajine, čo sa ukáže byť dobrý i zlý nápad. Ramo totiž neraz komunikuje s domácimi a zrejme jej nehovorí všetko – ale nemá veľmi na výber, iba súbor adries na návštevu, aby sa raz dopátrala k otcovi. Jeho meno tu rezonuje u viacerých zúčastnených a my diváci dlho nevieme spolu s Mirou, kto to je, či žije a prečo by mali eventuálne aj iné osoby záujem zistiť jeho identitu. V tomto smere má Lastovička pestré prvky plné hľadania a vyšetrovania v podaní 27-ročnej odhodlanej slečny – hoci na pozadí sa toho odohráva viac. Pohľad na súčasné i minulé dianie, krivdy páchané na Kurdistane, bývalý režim Saddama a iné témy si nachádzajú miesto. Mira putuje, zisťuje pravdu a Ramo sa tiež potrebuje vyrovnať s osudom.

Lastovička nemá vo finále objavný obsah a identita azda prekvapí, vyvrcholenie už menej. Ale je dosť autentické a sugestívne pripravené. Forma vás osloví viac – hudba, kamera i strih sú výborné.

Psy (Rumunsko)

Na rumunský vidiek prichádza chlapík po zosnulom strýkovi. Učí sa o pozemkoch, rýchlo zistí, že mu niekto behá po nadobudnutých hektároch. Jeho snahou je čo najskôr a najvýhodnejšie zem predať, no netuší, že môže niekto konať aj proti nemu. Súčasne sledujeme policajné vyšetrovanie, ktoré najprv odhalí vyplavenú hlavu a neskôr aj nohu v bagandži. Šéf zboru tuší, že tu niekto hluší nepohodlné typy, no nemá jasné dôkazy a ani možnosti to dokázať. Atmosféra na vidieku hustne, keď sa príšelec drží plánu pozemky predať a začne riskovať.

V anotácii sa spomínala nejaká mafia či podsvetie súvisiace s krajinou i jej cenou, no hoci si ju beriete ako tému, budete prekvapení, ako sa majú formovať nejaké zlé typy a prekaziť jednoznačný plán. Ako si mnohí všimnú, vydierači zeme nemusia mať iba formu oblekových typov – v Rumunsku funguje veľa vecí inak a za nitky ťahajú aj iné typy. Obsahová stránka pokrýva prakticky iba dve línie: snahu predať a kontrolovať 550-hektárový pozemok (je to dosť a keď si potom prerátate, že ide o stovky tisíc eur) a policajné vyšetrovanie chýbajúcich osôb. Je riedka, niektoré časti zápletky prídu dosť neskoro.

Dlhočizné zábery nám servírujú Rumuni už od začiatku. Často nás držia v napätí, kým nepríde silný moment – len si ho musíme zaslúžiť. Trilerové prvky sa neraz vyplatia – najmä v druhej polovici prídu naťahované scény, kedy sa dlho pozeráme... a príde drsný moment, kedy sa stane niečo nečakané. Aj keď v poslednej tretine nám už pomaly mozaika zapadá a vieme odhadnúť, čo bude v ďalšej scéne.

Psy nemajú hlboký obsah, ani vyčnievajúcu formu, no dusnú autentickú atmosféru rumunskej zeme podporenú veľmi autentickými hereckými výkonmi. Všetci hrajú tlmene, presvedčivo. Očakávania sa najprv nenaplnili, treba si len uvedomiť, že každá krajina funguje inak – a o to viac vás prekvapí.

Aquarius (Brazília)

Robustný 145-minútový film si zobral za hlavnú tému problém bytovej otázky: Clara žije ako posledná obyvateľka v nájomnom dome na mieste, kde chcú developeri postaviť nový rezidenčný komplex. Jej sa prirodzene táto vízia nepáči a chcela by ostať i dožiť na tomto mieste. Do svojich 65 rokov si zažila veľa a hoci ju postupne aj deti odhovárajú od bývania tu, ona sa tvrdohlavo drží bytu: všetci tu vyrástli, zažila tie najkrajšie chvíle a aj dnes počas predĺžených víkendov má čaro. Prirodzene, developer sa ju snaží vyštvať čo najskôr a postupne začína využívať rôzne podpásovky: blokuje ju na parkovisku, nosí vecí do prázdnych bytov, usporadúva hlučné párty a zakáže jej maľovať fasádu. A Clara vzdoruje...

Paradoxne sa však táto línia dá zmestiť pomaly na 45-60 minút filmového času, takže zvyšné dve tretiny sú venované niečomu inému: detailnému vykresleniu postavy Clary a čiastočne jej rodiny. Sága z Recife si pýta niekoľko časových pasáží a prológ z roku 1980 i dve hodiny v súčasnosti. Vykreslenie jej ako postavy funguje naplno, poznáme jej minulosť, traumu i dnešné fungovanie. Spoznáme členov jej rodiny i priateľov. No rozvláčne rozprávanie si kradne kopu stopáže, postáv je príliš veľa, dialógy naťahované a do polovice sa ešte dokáže zmieriť s dovtedajšou naráciou, no v druhej polovici začne byť dĺžka aj pri lepšom vykreslení bytovej otázky už vražedná.

Režisér Filho všetko podriadil ústrednej postave Clary, ktorá sa mu odvďačila cez Soniu Braga veľmi silným hereckým výkonom. Dlhé prechádzky po pobreží, spoznávanie života a naša empatia pomáhajú jeho snahe, no 145 minút je príliš veľa aj na rozjímanie o životnom údele jednej osoby. Možno by sme si zaslúžili ešte viac spoznať jej minulosť a vtedy by sme ľahšie akceptovali dva a pol hodiny v sále. Tá štúdia 65-ročnej ženy je vrstevnato pripravená, no zaslúžila by si jednak lepší strih a aj šikovnú kameru, nie takmer televízne prevedenie. Bytová téma je využitá obstojne, štúdia Clary nadpriemerne.

FILM DŇA: Náročné rozhodovanie medzi súťažnými filmami Lastovička a Psy. Hoci Lastovička je zručne natočená a ľahšie sa pozerá, obsahuje niekoľko momentov, čo ju stiahnu nadol. Prakticky každý herec v jednom momente zlyhá. Psy sú v tomto smere náročným predstavením, neskutočne drásavým i naťahovaným. No vďaka hereckým výkonom a kontextu majú navrch. Napriek ľahkému odhadu istých scén ako celok prekvapia, aj svojou pointou a vyústením. Tretí deň patrí Psom.