SNY

Nórsky režisér Dag Johan Haugerud v roku 2024 priniesol takmer súčasne svoju filmovú trilógiu Sex (HBO Max), Sny a Láska, s ktorou hneď zozbieral niekoľko cien po festivaloch. Venuje sa v nej komplexnosti vzťahov, sexualite ale aj spoločenským normám. Druhá časť tejto trilógie, Sny, teraz zavítala aj do slovenských kín. Kým prvý film, Sex, sa venoval dvojici dospelých mužov (moderných kominárov) konfrontujúcich predstavu maskulinity, spoločenských noriem a sexuálnej orientácie, tento film sa venuje asymetrickému vzťahu. Navyše je to asymetria hneď v niekoľkých rovinách.

Haugerud divákov opäť zavedie do súčasného nórska, kde pozorujú osud zdanlivo obyčajnej tínedžerky Johanne. Na prvý pohľad možno až príliš obyčajnej, nevýraznej, nezaujímavej. Žije konformným životom, ktorý naruší až nová učiteľka francúzštiny Johanna. Od tohto bodu sa začne rozvíjať niekoľko rovín príbehu. Je to príbeh o dospievaní a spoznávaní vlastnej identity. Je to príbeh o nerovnom vzťahu. Je to queer príbeh. Je to príbeh, ktorý vás prinúti pýtať sa, čo je vlastne skutočné. A je to aj príbeh o generačnom rozkole. Celý tento kolotoč sa rozbehne okolo Johanne po tom, čo začne niečo cítiť ku svojej učiteľke.

Haugerud bol pôvodne spisovateľ a je to badať. Denníková forma rozprávania sa ťahá veľkou časťou filmu a až po nejakej dobe nastupuje klasický filmový naratív, no toto miešanie, aj keď z pohľadu príbehu dáva zmysel, pôsobí trochu rušivo. Johanne toho prežíva veľa, zapisuje si to a svet vidíte jej očami, respektíve jej perom. V knihe by to fungovalo skvele a je badať, že je režisér naozaj dobre vypísaný spisovateľ, ale vo filme to veľmi nefunguje. Minimálne nie tak, ako to spracoval. Pôsobí to monotónne, nepútavo. Za mňa ponúka tento spôsob len jeden zaujímavý aspekt a to je myšlienka, či je Johanne spoľahlivým rozprávačom svojho príbehu. Otvára sa tu konflikt medzi realitou a jej písanou reprezentáciou.

A vlastne to je aj jeden z motívov filmu. Len postupne sa rozpletajú vlákna toho, čo sa stalo a čo sa nestalo. Pocity Johanne môžeme vnímať nielen z jej vnútra, ale aj navonok – mení sa, správa sa inak, ale nie je to spracované teatrálne. Skôr intímne a realisticky. Film vôbec nie je explicitný, možno tak jazykom, ale nie obrazom. Akoby ani nebol obrazom vzťahu, ale skôr spomienkou na prvú lásku. Dobrou? Zlou?

Dej sa dá interpretovať viacerými spôsobmi, dokonca aj samotný záver môže divák vnímať z rôznych pohľadov – kto sa tam vlastne stretol a čo ich spája? Kým toporné denníkové rozprávanie kombinované so štandardnou filmovou rečou nepôsobí až tak dobre, otvorené možnosti interpretácie fungujú. Keď už kvôli ničomu inému, tak aspoň kvôli tomu, že o svojich dojmoch budete po ceste z kina diskutovať. A to je občas možno aj dôležitejšie ako samotný film.

Centrom deja je síce Johanne, ale jej rodina dotvára dodatočný kontext jej sveta aj života. Prečo je možno taká, aká je. Stará mama je uznávaná spisovateľka, skôr bohémka. Mama je zase v niečom striktnejšia. Udalosti okolo Johanne rozprúdia konflikt, ale aj diskusie naprieč generáciami. Liečia sa staré rany, umne sa používajú popkultúrne odkazy, definujú sa rozdiely medzi tým, akým normám čelia jednotlivé generácie.

Toto je pre mňa osobne asi najzaujímavejšia časť filmu. Nie sú to ostré konflikty, riešia sa dialógmi a hlavne dialógy medzi starou mamou a mamou sú skvele vypointované. Nielenže ponúkajú novú optiku na to, čo prežíva Johanne, čím vytvárajú aj akýsi kontrast k jej vnímaniu celej situácie, ale taktiež sa dostávajú k riešeniu vlastných problémov. Obe ich majú kopu, každá vlastné, ale aj spoločné. Ale až tento vzťah ich konečne privedie k nejakému rastu, vzájomnému rešpektu. A pomedzi denníkové pasáže Johanne divák sleduje niečo inteligentné, no aj neraz vtipné.

Celý film je vystavaný na niekoľkých postavách a našťastie ťaží zo silného castingu. Teda aspoň zväčša silného. Rodina Johanne je veľmi dobre obsadená a medzi herečkami funguje chémia, vďaka čomu im repliky dzobete z rúk a hlavne im veríte. Ella Øverbye (Johanne), Ane Dahl Torp (mama) a Anne Marie Jacobsen (stará mama) sú výborné. Selome Emnetu ako Johanna je však nepresvedčivá. Alebo možno lepšie povedané nedefinovaná. Chápem zámeru autora predstaviť ju v časti filmu jedným spôsobom a v druhej časti zas iným. Koniec koncov, o tom to je. Ale na konci neviete, kto vlastne Johanna je, aká je, prečo taká je.

Film Sny je v mnohých ohľadoch zaujímavý. Ako generačná dráma vťahuje. V iných ohľadoch ale zase trochu škrípe. Pritom za tým všetkým vidíte jasné myšlienky. Viete, prečo je časť filmu rozprávaná denníkovou formou. Viete, prečo sa niektoré veci dejú, prečo niektoré postavy takto fungujú, ale tieto myšlienky nie sú dotiahnuté. Pôsobia toporne, takže to nie je úplne hladký zážitok, ktorý sa utápa v možno až trochu nadbytočnom rozprávaní hlavnej postavy. Sny je teda dielom, ktoré môže frustrovať aj nadchnúť zároveň — a možno práve tým vás prinúti o ňom dlho premýšľať a diskutovať aj po opustení kina.

Drømmer (Nórsko, 2024, 110 min.)
Réžia: Dag Johan Haugerud. Scenár: Dag Johan Haugerud. Hrajú: Ella Øverbye, Selome Emnetu, Ane Dahl Torp, Anne Marit Jacobsen, Andrine Sæther, Valdemar Dørmænen Irgens, Silje Breivik ...