SLIEPKA

Maďarský filmársky chameleón György Pálfi vstúpil do filmového povedomia celovečernou prvotinou Štikútka (Hukkle, 2002), neskôr festivalové publikum rozsekal suverénnym zážitkom s názvom Taxidermia (2006) a cinefilov dojal experimentálnou kolážou s pokusom o ultimátnu romancu Dámy a páni, finálna verzia (Final Cut: Ladies and Gentlemen, 2012). V ostatnom období viackrát koketoval so žánrom sci-fi (Pánov hlas, Naveky) a teraz prichádza – ako už prezrádza názov – so svojou zvieracou novinkou.

Príbeh je rozprávaný výhradne cez perspektívu slepačej hrdinky, ktorá uteká z chovu a po viacerých patáliách sa ocitne na gréckom vidieku v zanedbanej rodinnej reštaurácii. V cudzom prostredí si postupne hľadá svoje miesto na slnku. Na pozadí jej pobytu na tamojšom gazdovstve sa zároveň odohráva lokálna dráma súvisiaca s pašovaním, prevádzačstvom a obchodom s ľuďmi.

Samotný úvod vtiahne procedurálnym znázornením mašinérie priemyselného veľkochovu sliepok: od znesenia vajíčka, cez vyliahnutie kuriatka, až po jeho dospelosť. To je hrdinkino entrée. Režisér vyhlásenej Taxidermie sa prirodzene nebál ísť do veľkých (a opakovaných) detailov na znášanie vajec (v reálnom čase).

Maďarská novinka nemôže nepripomenúť nórsko-americkú Gundu (2020), kde hlavnej hrdinke – prasnici, dokonca prischla atraktívna nálepka „Meryl Streep medzi prasatami“. Oproti dokumentárnej Gunde je hraná Sliepka prirodzene príbehovejšia a epickejšia, s hmatateľnou dramaturgiou. Naračnou výstavbou – zviera putuje krajinou a je nemým svedkom najrôznejších udalostí – je však oveľa bližšie k takému oslíkovi so smutnými očami z poľsko-talianskej produkcie Íá (IO, 2022).

Pálfi so svojou manželkou – scenáristkou Zsófiou Ruttkay, od začiatku pracujú s metaforou čiernej ovce – outsidera, ktorý to však svojou priebojnosťou, neodbytnosťou a vynaliezavosťou môže dotiahnuť najďalej. Naša neposedná sliepočka vandruje, bojuje o život, prežíva lásku, prijatie i odmietnutie, znáša vajíčka, znova bojuje o život... stáva sa matkou.

To všetko sa deje pomerne v civilnom poňatí. Áno, Pálfi síce volí i žánrovo pestré formálne prístupy, ale nenadužíva ich. Útek pred líškou na čerpacej stanici je napríklad nasnímaný a zostrihaný ako thriller, prvé stretnutie s kohútom zasa ako temperamentná romanca z horúceho Balkánu a dôjde tak trochu aj na gangsterku. Opakovane prichádza aj na nápadité vtipy s vajíčkami. Jemné žánrové odtiene príjemne podtrháva zvolená hudba (decentná cover verzia Sinatrovej My Way, westernová melódia, romantické tóny).

Primiešanie kriminálnej zápletky a jej vyústenie v kvázi reštaurácii môže akurát v závere kaziť dojem dovtedy starostlivo budovanej autenticity. V poslednej tretine ide naša počernejšia sliepočka dokonca do úzadia a stáva sa z nej skôr vedľajšia postava.

Od umeleckých vrcholov so zvieratami – akými sú Bressonova klasika A čo ďalej, Baltazár (1966) či Biely Boh (2014) od Kornéla Mundrucza – má nový György Pálfi trošku ďaleko, pripomenie skôr spomínané vydarené tituly ako Gunda (2020) a Íá (2022). Každopádne, jeho slepačia odysea za ako-tak uspokojivým zvieracím životom divácky atraktívne balansuje na hranách civilnosti a nenásilnej žánrovej štylizácie.

PS: Našu hrdinku hralo celkovo osem rôznych sliepok. Každá z nich si zaslúži svoj „bodík“, akurát za to, že v závere hrá pomyselné druhé husle, symbolický pol bod dole.

Tyúk / Hen (Maďarsko/Grécko/Nemecko, 2025, 96 min.)
Réžia: György Pálfi. Scenár: György Pálfi a Zsófia Ruttkay. Kamera: Giorgos Karvelas. Hudba: Szabolcs Szőke. Hrajú: Yannis Kokiasmenos, Maria Diakopanayotouys, Argyris Pandazaras a ďalší.