POMOCNÍČKA

Filmovú adaptáciu knižného bestselleru Pomocníčka nie je ľahké mať rád. Síce tematizuje dôležitú problematiku domáceho násilia a toxicity vzťahov, no robí to štýlom crazy grotesky.

Pomocníčka režiséra Petra Feiga je na jednej strane zábavnou krvavou lobotómiou, no zároveň motív manipulácie a vzťahového konfliktu navliekol do parodického cirkusantského kabátu. Pomocníčka síce béčkovo baví, no robí to spôsobom, ktorý škrípe medzi zubami.

Lístok do raja (iba keby nie)

Millie (Sydney Sweeney) sa ocitá v honosnej mega vile rodiny Winchesterovcov, kde sa uchádza o prácu domácej pomocníčky. Hneď v prvých minútach expozície zakopáva o prvé „red flagy“. Prvým výkričníkom je samotný mega dom, druhým nečakane vrúcna potenciálna pani domu Nina a tretím, že Millie prácu instantne získa, a to spolu s príjemným príjmom a bývaním grátis. Posledným klincom do rakvy je výnimočne dobre utesnené okno v Millinej novej izbe.

Skrátka každý nový krok, replika a scéna na hrdinku kričí: Padaj z domu a rovno aj z filmu. Millie tak po nástupe do lukratívneho džobu zisťuje dve fatálne okolnosti. Nina Winchesterová (Amanda Seyfrid) sa z priateľskej kamošky/šéfky mávnutím kúzelnej paličky stala psychotickou beštiou a jej manžel Andrew je skrátka úplne zlatíčko. Charizmatický, vyšportovaný, krásny. Čo sa môže pokaziť. Millie je tak od začiatku konfrontovaná Ninou, ktorá jej hádže pod nohy sekvojové polená a tá sa medzi nimi snaží ako tak pretancovať do bezpečia, prípadne do Andreovho bezpečného prístavu (rozumej objatia nebeskými pažami).

Postupne Millie odhaľuje, že má v skrini ukrytých za ležérnymi tielkami niekoľko zaujímavých kostlivcov minulosti. Hrdinka sa tak okrem pochybných mladíckych rokov vyrovnáva aj s aktuálnou situáciou pod strechou Winchesterovcov. Millie sa tak vďaka Nininým intrigám a psychotickým výpadom čoraz viac prepadáva do trinástej komnaty na prvý pohľad idylickej rodinky psychotikov. Pomocníčka je opäť tým filmom, o ktorom je lepšie veľa nevedieť, pretože každá zmienka o deji je tak trochu spoilerom.

Mamut v miestnosti

Začnime rovno prerasteným slonom (až mamutom) v miestnosti. Tým je motív a jeho vpáčenie do deja. Pomocníčke treba uznať, že sa pustila do témy, o ktorej by sa malo vo verejnom éteri hovoriť otvorene, priamo a cez megafón. A tým je domáce násilie, ale aj manipulácia a toxické vzťahy.

Pomocníčka tak pracuje so stereotypmi vzťahového, partnerského a manželského pekla a sem tam trafí jeden dva klince po hlavičke. Pomocníčka tak síce ako na dlani poukáže na kľúčovú problematiku, no hodí ju do šapitó medzi cirkusantov, tancujúce slony, fakírov a šamanov chŕliacich plamene. Polopate povedané, dobrá téma, bizarná forma.

Pomocníčka si tak uvedomuje, že kráča po tenkom ľade a polovicu filmu ťahá diváka žánrovo za nos. Práve dejový zvrat láme film na polovice a z otrasnej lúhovanej verzie 50 odtieňov šedej sa transformuje do zábavného béčka. Pomocníčka tak baví aj napriek logickým dieram veľkosti Mariánskej priekopy. To čo škrípe je etický kontext formy.

Postupne sa tak napriek béčkovej jazde otvára viacero otázok: Prečo tému domácich útokov vidíme v deformovanom až parodickom zrkadlovom odraze? Čo by na podobné bagatelizovanie témy povedali skutočné obete násilia?

Pomocníčka je tak zaujímavou žánrovkou, na ktorej sa dá zabaviť a skonzumovať vrecko popcornu a stiahnuť liter koly. Môžeme sa ale pýtať či podobná téma si nezaslúži formu, ktorá ju nezľahčuje a neriedi na prvoplánovú jarmočnú atrakciu.

The Housemaid (USA, 2025, 131 min.)
Réžia: Paul Feig. Scenár: Rebecca Sonnenshine, Freida McFadden. Hrajú: Sydney Sweeney, Amanda Seyfried, Brandon Sklenar, Indiana Elle, Sarah Cooper, Ellen Tamaki, Elizabeth Perkins, Megan Ferguson ...