9.0

Filmová recenzia

Jarhead – slangový výraz pre mariňáka (čiže slangový výraz pre slangový výraz, celkom fasa, nie?:). Jeho pôvod nie je celkom jasný, vo všeobecnosti sa verí, že vznikol na základe podobnosti hlavy mariňáka, ostrihanej podľa predpisov, so zaváraninovým pohárom (po anglicky „the jar“). Keďže mne osobne táto podobnosť akosi uniká, prikláňam sa skôr k menej známej možnosti: že označenie jarhead vzniklo, keď si počas druhej svetovej vojny Mason Jar Company (spoločnosť na výrobu zaváraninových pohárov) spočítala dve a dve a zistila, že ďaleko viac než poháre na jahody sa jej oplatí vyrábať helmy pre námornú pechotu a stala sa tak jedným z najväčších dodávateľov tohto kusu výbavy pre US Marines. Dosť ale etymologicko-historického exkurzu, pozrime sa radšej na film samotný.

Anthony Swofford mal v roku 1989 tesne po strednej škole, milujúcu priateľku a jeden neveľmi rozumný nápad. Vstúpil k námorníkom. Najprv brutálne trénovaný za bežného pešiaka, neskôr vďaka svojim schopnostiam zaradený do tréningu pre prieskumníkov - ostreľovačov. Vo filme je jeho začiatkom venovaných len niekoľko úvodných minút, ale niekoľko veľmi pôsobivých úvodných minút. Typicky pološialený drill instructor Fitch v podaní presvedčivého Scotta MacDonalda (známeho doteraz najmä z množstva televíznych seriálov) ma len utvrdil v presvedčení, že môžem úprimne ďakovať Mocnostiam za to, že sa mi podarilo vyhnúť základnej vojenskej službe.

Mariňák sa navzdory očakávaniam nikam neponáhľa. Swofford v tábore Pendelton dlho len trénuje, strieľa, cvičí, pripravuje sa na boj. Nakoniec dostáva svoju vlastnú ostreľovačskú pušku. A deje sa tak práve v čase, keď Irak napadol Kuvajt. Splnený sen každého mladého mariňáka – prakticky okamžite po výcviku mať možnosť predviesť sa v ostrom boji. Nadšení mladí vojaci, tešiaci sa na rýchlu vojnu a skorý návrat domov, v lietadle flirtujú s letuškami a po prílete do púšte už na schodíkoch lietadla bajočko pokukujú po najbližšom nepriateľovi. Ešte netušia, že nič nebude také rýchle ako očakávajú.

Sam Mendes je jedným z mála režisérov, ktorí už vďaka svojmu prvému väčšiemu filmu získali nálepku „kultový“. Myslím, že Americkú krásu nemusím nikomu nejako zvlášť približovať – vďaka Mendesovmu talentu pre rozprávanie zdanlivo jednoduchých príbehov fascinujúco originálnou cestou (hlavne z formálneho hľadiska: plíživé zábery z nezvyčajných vyosených uhlov použité v zámernom kontraste ku statickými zábermi s geometricky presnou rovnovážnou kompozíciou, prerážajúca výtvarnosť obrazov a režisérov priam až Tarantinovský cit pre prácu s hudbou) dokázala z portrétu malomeštiackeho loosera Lestera Burnhama stvoriť jeden z najcenenejších filmov minulej dekády. Po následnej trojročnej prestávke sa Mendes vrátil s mafiánskou rodinnou drámou z čias prohibície; Road to Perdition bol úspešným potvrdením funkčnosti a zaujímavosti svojského režisérovho rukopisu. Aj keď mu bola vyčítaná jemná dejová plochosť, v konečnom dôsledku si anglický režisér urobil ďalší úspešný zárez na statíve svojej kamery. Diváci sa o to viac tešili na jeho nasledujúci projekt. Ten prišiel až o ďalšie tri roky a je ním práve Mariňák.

Mariňák je „iný“ vojnový film. Nečakajte, že polovicu z neho zaberú akčné scény, nečakajte neustálu dynamiku, počas ktorej ani nebudete mať čas vydýchnuť si. Príslušníci prieskumnej ostreľovačskej jednotky totiž sami nezažili temer žiadnu akciu, čo Mendes stopercentne využil, aby na diváka zaútočil z nečakanej strany. Jeho hlavnou zbraňou, vo všetkých zmysloch toho slova, je totiž nuda. Psychologický prvok, ktorý by vo vojnovom filme čakal málokto, funguje takmer bezchybne. Vojaci sú každým dňom stráveným nečinne v púšti čoraz nervóznejší, znudenejší, unavenejší a pomaly, ale isto im to začína liezť na mozog. Mariňák nám neukazuje hrdinné umieranie vojakov, trhanie ich temer bratských vzťahov črepinami trieštivého granátu, potoky krvi a lietajúce končatiny. Naopak. Ukazuje nám partiu viac či menej priemerných ľudí, ktorí zrazu nevedia čo s časom, ktorým viac bolesti než nepriateľské náboje spôsobujú neustále sa množiace „rozchodové“ listy od manželiek a priateliek, ktorých najnebezpečnejším nepriateľom nie sú Iračania, ale samotné americké jednotky strieľajúce omylom do vlastných spolubojovníkov. Napriek tomu, nuda vojakov nie je nudná pre diváka. Mendes svoj rukopis ani teraz nezaprel, vďaka silnej vizualite sprostredkovanej výbornou kamerou Rogera Deakinsa, skvelo zvoleným soundtrackom (pôvodná hudba Thomas Newman) a v neposlednom rade taktiež čo možno najviac uveriteľnými hercami.

Jake Gyllenhaal bol pre hlavnú úlohu Anthonyho Swofforda správnou voľbou. Zvláštny chlapec Donnie Darko je už minulosťou. Jake dospel. Bez problémov som mu veril všetko čo robil, dokonale sa so svojou postavou stotožnil, v tvári mu vidno všetko, čo treba, a miestami predsa len až príliš „papierové“ repliky dokáže predniesť presvedčivo (plus, podľa reakcií nežnejšej časti našej redakcie, dámy by si vďaka nemu mali k hodnoteniu filmu pripočítať ešte takých sedem bodov a do kina si vziať vreckovku na utieranie tečúcich sliniek). Príjemné je, že ostatní herci nijako nezostávajú v jeho tieni, či už je to Swoffordov najbližší partner Troy v presvedčivom podaní Petera Sarsgaarda, ich neodhadnuteľný rotný seržant Sykes (nech mi už nik netvrdí, že Jamie Foxx dokáže zahrať len jednu polohu), plukovník Kacinski (milá, aj keď skôr čestná úloha Chrisa Coopera – hral mariňáckeho plukovníka Fittsa v Americkej kráse), alebo ktorýkoľvek zo Swoffordových spolubojovníkov. Každá postava má dostatočný priestor na vybudovanie vlastného charakteru, každá je výrazná. V Mariňákovi nastáva sympatický opak situácie v Black Hawk Down – kde, napriek trištvrte hodinu trvajúcemu (a pomerne nezáživnému) psychologizujúcemu úvodu, stačili tri minúty bojovej akcie, aby sa všetky postavy dôsledne zliali v neidentifikovateľnú masu vojakov a bolo celkom irelevantné kto je vlastne kto. Nie tak v Mariňákovi. Každá z postáv má celkom čitateľne definovaný charakter, divák nemá problém orientovať sa kto je kto.

Sam Mendes dokázal, že trojročné tvorivé pauzy jeho filmom len a len prospievajú (preto ma „až hrôza obchádza“ pri pomyslení na dva projekty, ktoré má ohlásené na rok 2006). Dokázal priniesť obraz vojny, aký nikto nečakal, dokázal, že vojak nemusí zabiť desiatky ľudí aby ho to poznačilo na celý život. Dokázal, že nuda môže byť nebezpečnejšia než napalm. A teraz ma ospravedlňte, idem si zohnať zaváraninový pohár a navštíviť najbližšieho holiča.

Jarhead (USA, 2005, 123 min.)
Réžia: Sam Mendes. Scenár: William Broyles Jr.. Kamera: Roger Deakins. Hudba: Thomas Newman. Hrajú: Jake Gyllenhaal, Peter Sarsgaard, Jamie, Foxx, Chris Cooper, Scott MacDonald, Lo Ming