VEĽKÝ VLASTENECKÝ VÝLET

Český dokumentarista Robin Kvapil vyskúšal na celovečernom formáte zaujímavý experiment. Na „inzerát“ našiel trojicu ľudí takpovediac z druhého „tábora“ geopolitického názorového spektra a urobil z nich hlavných hrdinov dokumentu.

Veľký vlastenecký výlet si to tak namieril na vojnou zdevastovanú Ukrajinu na palube s nepravdepodobnou „posádkou“. Kvapilov výlet frustruje a štve, no zároveň niekde v druhom pláne tušíte, že ide o symptomatický a dôležitý opis dnešnej doby.

Nepravdepodobný „roadtrip“

Trojica protagonistov vidí vo Vladimírovi Putinovi mocného lídra, ktorý zatočí so svetovým nešvárom, Ukrajina si o inváziu tak trochu koledovala, green deal je bruselskou nočnou morou a liberalizmus je rakovinou ľudstva. Kvapil sa rozhodol fokusovať práve na tému konfliktu na Ukrajine a výklad vojny v bubline subkultúry, ktorá verí ruským naratívom, sociálne siete častokrát vníma ako hlavný informačný zdroj a správy skôr pasívne prijíma a príliš neoveruje zdroje a fakty.

Skrátka sa rozhodli byť opozitom „hlavného prúdu“, čo si častokrát vyberá svoju daň v podobe skĺzavania k informačným skratkám, dezinformáciám, škatuľkovaniu či tendenčnému pohľadu na domácu a zahraničnú politiku a konkrétne aj vojnu na Ukrajine.

Niekto by ich označil za dezolátov (s čím súhlasí aj jeden z hrdinov). Kvapil tak zorganizoval veľký „roadtrip“ na Ukrajinu, ktorého cieľom je priblížiť sa k frontovej línii a zdokumentovať hrôzy vojny. Na zozname miest, ktoré by bežný turista v súčasnosti obišiel oblúkom sú tak mestá, ktoré ukrajinský front poznačili najintenzívnejšie, a to Charkiv či Izium. Kvapil tak na nebezpečnú expedíciu prizval práve Petru, Iva a Nikolu, ktorí ruskú inváziu spochybňujú a podporujú Putinove Rusko.

Režisérova idea je jednoduchá a až naivná: ukázať skeptikom, ktorí sledujú konflikt od stola a vynášajú o ňom ukvapené závery reálny život na Ukrajine, reálnu vojnu a najmä hrôzy, ktoré ruská agresia priniesla. Snímka tak má na prvý pohľad jasný motív a cieľ, ktorý by sa dal vyextrahovať do múdra „stačí raz vidieť ako stokrát počuť“. Postupne tak ale Veľký vlastenecký výlet, nie je ani tak o hlavnej trojici protagonistov, ktorí na základe očitého svedectva menia pohľad a názor na konflikt, ale o transformácii myšlienkového spektra samotného režiséra. Čo je o to temnejšie a smutnejšie.

Trochu temnejší motív

Kvapil sa tak rozhodol pretaviť na plátna a celovečerný dokumentárny kino formát neľahkú tému. Samotný motív totiž láka k skratke a stereotypu. Poľahky tak filmár mohol prikročiť k jednoduchšiemu a dostupnejšiemu scenáru a trojicu „dezolátov“ vykresliť ako karikatúry a prázdne nádoby po okraj naplnené ruskou propagandou. Režisér trojicou a ani naratívom filmu nijak nemanipuluje a snaží sa hrdinov neovplyvňovať.

Petra, Nikola a Ivo tak majú „rozviazané ruky“ a po zbombardovaných ukrajinských metropolách sa tak môžu slobodne pohybovať, natáčať čo vidia a počujú a miestnych sa pýtať na to, čo uznajú za vhodné. Film ale sám o sebe nefunguje ako mravoučná etudka, ktorá ukazuje prstom na zlých hoaxerov a konšpirátorov. Snímka hlavným hrdinom poskytne najmä dostatočný kontext a priestor a filmovú stopáž, v ktorej sa môžu slobodne a bez servítok vyjadriť a zároveň sa vykresliť ako uznajú za vhodné oni samotní.

Film tak nekára a neusmerňuje a neopisuje čo si máme o trojici myslieť. Veľký vlastenecký výlet nie je audiovizuálnym očistcom trojice protagonistov, ktorí našli správny smer. Snímka tak postupne otvára oveľa temnejšiu polemiku a otázky, ako pôvodný prvoplánový motív. Kvapil sa tak pýta nielen to, ako komunikovať s ľuďmi, ktorí uverili konšpiračnej masáži, ale aj to či má vôbec zmysel podobných ľudí presviedčať o opaku. Film je tak nie je ukážkou premeny hodnôt a názorov, ale je skôr o rezignácii a uvedomení si dôležitého faktu. Ak niekoho o zmene názoru nepresvedčil ani pohľad na masový hrob, nemá zmysel míňať energiu a čas na jeho „obrátenie“.

Veľký vlastenecký výlet tak zároveň slúži aj ako zaujímavý pohľad mikroskopom do psychiky ľudí, ktorí v Ukrajine vidia svetové zlo a v Putinovi mesiáša. Je zaujímavé sledovať ako Petra, Nikola a Ivo držia nielen spolu, ale napriek všetkému čo videli a počuli, sa aj naďalej držia antiukrajinského videnia konfliktu.

Obzvlášť zaujímavou je Petra, ktorej správanie je častokrát nepochopiteľné a obzvlášť frustrujúcou je pasáž nad masovými hrobmi v Iziume. Je tak ľahké nad ženou zlomiť palicu a zahundrať si, no práve v tejto časti filmu vidieť vypuklejšie jej mentálne pochody a aj to, do akej miery je ovplyvniteľná práve „parťákom“ Nikolom.

Na druhej strane zase Ivo je charakter, ktorý svojej pravde o svete verí stoj čo stoj a má v sebe zabetónovaného autopilota videnia pravdy na Ukrajine. Obzvlášť neuveriteľnou je práve scéna, v ktorej obhajuje znásilnenie. Nejde ale o akýsi bulvárny aspekt, pasáž zdôrazňuje Ivov myšlienkový svet, ktorý mu nedovolí vybočiť mimo svojho tunelového videnia vojny a je schopný zubami a nechtami obhajovať neobhájiteľné.

Robin Kvapil tak reže do živého a snímka sa, chladne povedané, stáva Petriho miskou ktorá ukazuje mentálne pochody a procesy jednotlivcov, ktorí si myslia, že prekukli celosvetový komplot a Ukrajina sa stala len filmovou kulisou svetového spiknutia. Režisér síce netlačil nepatrične na pílu, no zároveň poletuje niekde v éteri otázka, čo bolo presne pointou snímky. Poukázať na to, že akákoľvek debata s oponentom je vopred prehratý boj? Treba si vyberať s kým treba o probléme diskutovať? Netreba míňať energiu na polemiku s človekom, ktorý je už „utopený“ proruskou propagandou?

Samotný motív je síce mierne nejasný, no Kvapilovi sa podarilo prepojiť dva diametrálne odlišné svety, ktoré sa správajú ako oheň a voda. Nejde ale o bezbolestnú romantickú fúziu, ale o fatálnu chemickú reakciu jedného sveta na druhý. A dominanciu pocitu vlastnej výnimočnosti a tvrdohlavosti, ktorá je niekedy silnejšia ako pohľad na zničené a polomŕtve mestá.

Velký vlastenecký výlet (ČR/SR, 2025, 100 min.)
Réžia: Robin Kvapil. Scenár: Robin Kvapil. Účinkujú: Robin Kvapil, Petr Pojman, Peter Pöthe ...