BOLERO (2024)

Filmovú prehliadku Crème de la Crème v slovenských kinách tento týždeň otvorila novinka režisérky Anne Fontaine Bolero, v ktorej si posvietila na najvypuklejšie dielo skladateľa Mauricea Ravela. Jeho najznámejší balet ho síce preslávil na celé dekády (melódiu Bolera si popiskuje v remixovanom coveri kdekto v električke, či v metre), ale zároveň sa pre Ravela stal olovenou guľou na nohe.

Režisérka si tak posvietila a fokusuje svoju pozornosť práve na Ravelovo obdobie skladania Bolera, ale aj tápanie v mútnych vodách tvorivého bloku či komplikovanej osobnosti skladateľa. Fontaine tak nešťastne roztvorila priširoko nožnice záujmu a zostala tak na polceste povenovať sa každej z otvorených Pandoriných skriniek s dostatočnou precíznosťou a dôrazom.

Na druhej strane sa jej podarila vytvoriť neforemnú filmovú báseň, ktorá zrkadlí nielen komplikované kreatívne barikády autora, ale aj pasovanie sa s ťažkou chorobou.

Ponuka, ktorá sa neodmieta

Plusom filmového Bolera je, že sa Fontaine sústredí na konkrétnu kapitolu Ravelovho života. Skladateľ dostane od baletnej divy Idy ponuku na zákazku, ktorá sa neodmieta v podobe napísania nového odvážneho a moderného baletu. Ravelove myšlienky ale utekajú k jeho múzam a nasavániu inšpirácie po francúzskych bordeloch a potkýna sa o poriadnu tehlu kreatívneho bloku.

Pred Idou tak postupne neuteká len v myšlienkach, ale aj reálnymi úskokmi a útekom pred zodpovednosťou. Režisérka si tak postupne narysuje viacero dejových liniek, ktoré sa postupne pretkávajú a previažu ako živé hady a kontinuita rozprávania sa zamotáva a komplikuje. Čo môže byť aj zámer autorky, ale do istej miery aj pasovanie sa s témou.

Skladať a zošalieť

Fontaine tak rad radom vyberá z Ravelovho šatníka jedného kostlivca za druhým. Či už ide o jeho komplikované kreatívne procesy, asaexualitu, preteky s Debussym, alebo pasovanie sa s drzým kritikom, každú z patálii len letmo načrtne. Vrství tak na seba motív za motívom čim môže divákom komplikovať vcítenie sa do Ravelovej rozorvanej duše a mysle. Režisérka sugestívne zauzluje dej a dramaturgicky deformuje rozprávanie a publikum tak často necháva v závese a zmätené a zamotané v Ravelovom psyché.

Na jednej strane je neprístupnosť rozprávania mínusom, no de facto dokonale kopíruje tempom a rytmom deja repetitívnu melódiu slávneho baletu. Filmové Bolero sa tak podobne ako jeho hudobný predobraz cyklí v motívoch a témach, no na rozdiel od baletu negraduje v erupcii vulkánu, ale necháva dej pretiecť v postmoderne efektnom, no rozriedenom finále.

Pohltená ambíciami a formou

Režisérka sa tak v biografickej etude nesústredí na informovanie diváka, ale hrá sa s formou a experimentuje s výrazivom. Skáče v chronológii obrazov, vracia sa dekádu do minulosti inokedy si zase ako z bonboniéry vyberá motívy a kľúčové situácie.

Bolero francúzskej režisérky je tak účelovo zmätočné a chaotické, no nenecháva blúdiť len protagonistu ale aj samotných divákov. Režisérkina odvaha experimentovať je sympatická, no zároveň sa tak stráca pointa výpovede a film tak konzumuje sám seba a na konci dňa sa z filmovej hmly okrem ikonickej melódie baletu vynára aj otázka: Čo titulom chcela autorka presne povedať a na ktoré otázky z Ravelovho života sa snažila nájsť odpovede.

Bolero (Francúzsko, 2024, 121 min.)
Réžia: Anne Fontaine. Scenár: Anne Fontaine, Claire Barré. Hrajú: Raphaël Personnaz, Doria Tillier, Jeanne Balibar, Emmanuelle Devos, Vincent Perez, Anne Alvaro, Sophie Guillemin, Alexandre Tharaud, Marie Denarnaud