Temná filmová škola: o filme noir za 4 minúty

Je hmlistá, upršaná noc. Kamera nás zavádza do úzkej tmavej uličky, ktorou prechádza tajomná mužská postava v klobúku a baloniaku. Fajčí cigaretu, nad klobúk vypúšťa hustý kúdol dymu a začína nám rozprávať svoj príbeh. Na neďalekej stene sa zrazu mihne tieň neurčitej osoby. Na konci špinavej slepej ulice sa po rozplynutí hmly zračí silueta ženskej postavy. Spolu s hrdinom cítime nebezpečenstvo. Komentár hrdinu nám v začínajúcej retrospektíve vysvetľuje, čo všetko tejto situácií predchádzalo.

V USA začali počas 2. sv. vojny vznikať kriminálne príbehy s neprehliadnuteľným vizuálom a pochmúrnou náladou. Vďaka práci so svetlom mali výraznú obrazovú stránku. Kamera využívala kontrastné (low-key) svietenie a dokázala vyčarovať magickú hru svetla a tieňov. Tieto temné snímky mali tiež špecifickú, pesimistickú atmosféru, pričom súčasne boli (a dodnes sú) veľmi štýlové.

Prvky typické pre film noir:

Príbeh o zločine (1)

Kontrastné, „low-key“ svietenie

Rakurzy deformujúce realitu

Klaustrofobická mizanscéna

Morálne nejednoznačný (anti)hrdina

Osudová žena (femme fatale)

Retrospektívne rozprávanie (flashbacky)

Komentár mimo obraz (voice-over)

Cynické hlášky

Prostredie veľkomesta

Časté nočné scény

Frekventovaný dážď a hmla

Ponurá, bezvýchodisková atmosféra

Túto jedinečnosť rozpoznali v lete 1946 francúzski filmoví kritici, ktorí na základe skupiny vybraných amerických snímok (prevažne detektívok) (2), ustanovili termín „film noir“. Tvorcovia v 40tych rokoch tak netušili, že nakrúcajú práve „filmy noir“. Pojem sa začal používať až spätne a dovtedy sa tieto počiny nazývali „melodrámami/detektívkami s kontrastným svietením“ (3). Režisér Billy Wilder (Poistka smrti, 1944) na otázku prečo nakrúcali tak špecificky, odpovedal prozaicky: „Tak sme to cítili.“

„Noir“ z francúzštiny znamená čierny, pochmúrny. Do širšieho povedomia vstúpil tento pojem až v 70tych rokoch, kedy film noir s premiérou retro detektívky Čínska štvrť (1974) zažil svoj nostalgický návrat. Svoj podiel na jeho popularizácii má aj esej oscarového scenáristu Paula Schradera (Taxikár, 1976) s názvom „Notes on Film Noir“ (1972).

Výber filmov noir:

Maltézsky sokol (The Maltese Falcon, 1941) 

Poistka smrti (Double Indemnity, 1944)

Laura (1944)

Šarlátová ulica (Scarlet Street, 1945)

Hlboký spánok (The Big Sleep, 1946)

Preč od minulosti (Out of the Past, 1947)

Tretí muž (The Third Man, 1949)

Sunset Blvd. (1950)

Na osamelom mieste (In a Lonely Place, 1951)

Veľký záťah (The Big Heat, 1953)

The Big Combo (1955)

Kiss Me Deadly (1955)

Dotyk zla (Touch of Evil, 1958)

Filmy noir vznikali podľa historikov „oficiálne“ v rokoch 1941 – 1958 (4). Dodnes sa vedú dohady, či ide o samostatný žáner, vizuálny štýl alebo „len“ o historický cyklus filmov. „Noirovo“ ladené tituly ale v rôznych obmenách vznikajú dodnes a nazývame ich neo-noirmi. (5) 

Nebyť 2. svetovej vojny, tento kinematografický úkaz pravdepodobne ani nevznikne. Nemecky hovoriaci režiséri (kľúčoví noiroví tvorcovia ako Fritz Lang, Billy Wilder, Robert Siodmak a ďalší), ktorí do USA utiekli pred nastupujúcim fašizmom, priniesli so sebou expresívne svietenie – tieňohru typickú pre expresionizmus. Na vzniku tohto fenoménu sa však podieľalo veľké množstvo umeleckých a spoločenských faktorov:

Nemecký expresionizmus – vizuálne dedičstvo (tiene, siluety, kubistické kulisy pripomínajúce sen)

Americká 30´s gangsterka – hollywoodsky žánrový predchodca 

Drsná škola americkej detektívky – jazyk filmu noir („hard-boiled“ literatúra: Hammett, Cain, Chandler, Goodis, Woolrich)

Francúzsky poetický realizmus – „poetika“ noirového zločinu (postavy skrachovancov z periférie spoločnosti, fatalistická atmosféra)

Inovatívne postupy Občana Kanea od Orsona Wellesa (hĺbka ostrosti záberu, práca s mizanscénou)

Vývoj novinárčiny a dokumentárnych postupov

Poznatky psychoanalýzy Sigmunda Freuda a existenciálna nálada

Atmosféra 2. sv. vojny.

(1) Časté dejové námety sú: dokonalá vražda, hľadanie pravdy, zobratie spravodlivosti do vlastných rúk, dobehnutie minulosti, lúpež, korupcia, milenci na úteku, šialená láska, posadnutosť, odvrátená strana ľudskej povahy či americký sen meniaci sa v nočnú moru.

(2) Kritik Nino Frank pri formulácii pojmu analyzoval v lete 1946 túto päticu amerických filmov: Maltézsky sokol (1941), Poistka smrti (1944), Laura (1944), Zbohom buď, láska moja (1944) a Dáma vo výklade (1944). Ďalší kritik Jean-Pierre Chartier zasa v tom istom roku skúmal túto trojicu: Poistku smrti; Zbohom buď, láska moja a Stratený víkend (1945). Keďže sa tieto snímky dostali do francúzskych kín až naraz po vojne, tamojší znalci mali jedinečnú možnosť vidieť sériu amerických krimi počinov z prvej polovice 40tych rokov v jednom balíku a identifikovať tak spoločné črty.

(3) Prvá encyklopédia venovaná noiru vyšla v roku 1955 a bola ňou francúzska publikácia „A Panorama of American Film Noir“, ktorá sa zaoberala americkými krimi snímkami z 1941-1953.

(4) Film noir bol síce dominantou hollywoodskej produkcie, jeho nálady však súčasne presiakli aj do iných národných kinematografií (Veľká Británia, Francúzsko, Japonsko).

(5) Z tých najslávnejších spomeňme Samuraja (1967), Point Blank (1967), Dlhé lúčenie (1973), Čínsku štvrť (1974), Taxikára (1976), Žiar tela (1981), Blade Runnera (1982), Modrý zamat (1986), Základný inštinkt (1992), Sedem (1995), L. A. – Utajené skutočnosti (1997), Memento (2000); Muža, ktorý nebol (2001); Mulholland Dr. (2001), Collateral (2004), Sin City (2005, 2014), Drive (2011) či Sliediča (2014).