Filmová škola – Nemecký expresionizmus, hra svetla a tmy

Dnes navštívime Nemecko 20. rokov 20. storočia a pozrieme sa na filmový smer, ktorý je po výtvarnej stránke ľahko rozpoznateľný. Expresionistické snímky sa vyznačovali kontrastným, tzv. „chiaroscuro“ svietením (tieňohrou), špecifickými kamerovými technikami (neobvyklé uhly, subjektívny pohľad) a atmosférou bizarnej snovosti (kulisy s abstraktnými tvarmi). Prvý raz sa v kinematografii začalo pracovať s tieňmi: dlhými, natiahnutými a ostrými. A nebola to len hra svetla a tmy, tiene boli neraz proste iba namaľované na kulisách a dekoráciách. 

Kľúčové snímky tohto filmového obdobia pochádzajú predovšetkým od tejto trojice nemeckých režisérov: Roberta Wieneho, Friedricha Wilhelma Murnaua a Fritza Langa, neskoršieho popredného noirového tvorcu pôsobiaceho v USA. (1) Nakoľko ide pochopiteľne o nemé filmy, dôležitý je tu hudobný sprievod, ktorý dáva príbehom o temných silách a šialenstve nový rozmer.

Expresionizmus úspešne navodzuje negatívnu náladu skrz obrazovú stránku: mizanscéna je plná tieňov, siluet (podčiarkujúcich temnotu) a geometrických tvarov (navodzujúcich bizarné prostredie), čo v konečnom dôsledku môže pôsobiť klaustrofobickým dojmom. Táto špecifická štylizácia má vyjadriť nočnú moru, osamelosť, odcudzenie a neistotu postáv – pocity neskôr v 40tych a 50tych rokoch typické aj pre existenciálnych (anti)hrdinov filmu noir (2).

Významní zástupcovia:

Kabinet doktora Caligariho (Das Kabinett des Doktor Caligari, 1920)

Unavená smrť (Der müde Tod, 1921)

Upír Nosferatu (Nosferatu, eine Symphonie des Grauens; 1922)

Doktor Mabuse, dobrodruh (Dr. Mabuse, der Spieler - Ein Bild der Zeit; 1922) 

Raskoľnikov (Raskolnikow, 1923)

Posledná štácia (Der letzte Mann, 1924)

Orlakove ruky (Orlacs Hände, 1924)

Faust (1926)

Metropolis (1927)

(1) Hollywood v 30tych a 40tych rokoch prechádzal citeľnou „germanizáciou“ svojej tvorby, na čom mali neodškriepiteľný podiel talentovaní európski emigranti (prevažne Nemci či nemecky hovoriaci režiséri) pôsobiaci v USA: okrem zmieňovaného Langa aj Robert Siodmak, Douglas Sirk, Max Ophüls a velikáni pochádzajúci ešte z územia vtedajšieho Rakúsko-Uhorska: Otto Preminger (pôsobiaci vo Viedni) a Billy Wilder (pôsobiaci v Nemecku).

(2) Film noir je akýmsi „dedičom“ obrazovej stránky expresionizmu. Nejde však len o čisto formálny vplyv. Noir nadviazal aj na niektoré z tém, najmä čo sa týka samoty, šialenstva a vraždy. Prvým raným noirom, z ktorého priam presakovali expresionistické črty bol Stranger on the Third Floor (1940) od lotyšského rodáka Borisa Ingstera.

Ďalšie časti filmovej školy nájdete TU