ROZHOVOR O FILME LOST IN TRANSLATION

ROZHOVOR O FILME LOST IN TRANSLATION

článok



Rozhovor so Sofiou Coppolovou o filme Lost in Translation (Stratené v preklade).


Doteraz si mala vždy výhodu mladej ženy vo svojej práci. A teraz, keď pracuješ s Billom Murrayom, máš možnosť preskúmať, aké výhody môže mať starší muž…

S.C.: … ktorý prechádza krízou stredného veku práve v Japonsku, kde je to už tak dosť zmätené. Charlotte má v tom filme práve dvadsiate narodeniny a prechádza krízou, keď sa nemôžete rozhodnúť, čo chcete v živote robiť. Ona a Bob sú ľudia na opačných koncoch niečoho porovnateľného. Ona sa práve chystá vydávať a on je na tom opačne - je už veľmi dlho ženatý. Tí dvaja sa spriatelia práve vo chvíli, keď sa nachádzajú v týchto situáciách. Dve postavy prechádzajú podobnou osobnou krízou, ktorú ešte prehlbuje skutočnosť, že sú na neznámom mieste a v tejto situácii sa obaja snažia prísť na to, o čom ten ich život vlastne je…Ja takto vždy premýšľam na cestách. O týchto témach začínam premýšľať, keď som ďaleko od domova.


Čo bolo impulzom zrodu hlavnej idei Lost in Translation? Vzniklo to počas nejakej konkrétnej cesty?

S.C.: Inšpirovala som sa počas svojho pobytu v Japonsku, kde som bola v dvadsiatich. Bola som tam celkom šesťkrát alebo sedemkrát. A práve v tokijskom hoteli Park Hyatt som dostala chuť natočiť niečo priamo v Tokiu - páčila sa mi tá vec, že v rôznych hoteloch stretávate stále tých istých ľudí. Vzniká tam určitý typ priateľstva dokonca aj napriek tomu, že tých ľudí nepoznáte a ani s nimi nekomunikujete. Keď ste ako cudzinec v Japonsku, všetko vám pripadá skreslené a prehnané. Máte problém s prehodeným časom a v noci premýšľate o svojom živote. Mám strašne rada Billa Murraya a skutočne som chcela napísať niečo, kde by sa mohla viac prejaviť jeho citlivá stránka. A je niečo zvláštne na situácii, v ktorej ste sa ocitli, a pritom sa vám to vôbec nepáči.

Rozhovor o filme Lost in Translation Rozhovor o filme Lost in Translation Rozhovor o filme Lost in Translation


Ten hotel Park Hyatt, v ktorom ste bývala, je ten istý, ktorý sa objaví vo filme, je to tak?

S.C.: Áno… hoci som tam nebývala, keď som bola mladšia, pretože to bolo drahé…(smeje sa)… Ale bývala som tam niekoľkokrát neskôr. Na tom hoteli je niečo špecifické a zvláštne. To mesto je chaotické a naraz sa ocitnete v tomto tichom plávajúcom ostrove uprostred Tokia. Majú tam tzv. newyorský bar a francúzsku reštauráciu, ale je to japonská verzia.


Sofia, prišli ste do Japonska napísať scenár alebo ste sem prišli pre ďalšiu inšpiráciu?

S.C.: Nenapísala som to v Japonsku. Skôr som tam bola viackrát a mala som fotografie. V skutočnosti som na mnohých miestach, ktoré sa objavujú vo filme, už predtým bola sama. Môj kamarát Charlie Brown mi vždy robí sprievodcu. Ale to je len jeho prezývka - v skutočnosti sa volá Fumihiro Hajashy. Zoznámila som sa s nim už dávno. Vlastní v Japonsku módny časopis. Tiež sa objaví v Lost in Translation a spieva tam God Save the Queen - to spieva vždy. A to bol jeden z takých prvých symbolov, na ktorých som chcela založiť nejaký budúci film. Išla som s priateľmi do Japonska rok pred natáčaním a natočili sme na video všetko, čo nám pripadalo zaujímavé a potom sme pracovali na scenári. Napríklad sme do scenára dali to, ako sme bývali v hoteli a pozerali sa na Aquaaerobics v bazéne a jedli v štýle shabu-shabu. Potom v Japonsku máte také reklamné kampane, kde americkí herci podporujú výrobky a je im to trochu trápne. Robím si z toho srandu, ale nepozerám sa na to pokrytecky. Je to jednoducho dosť čudné byť v Japonsku a vidieť Brada Pitta, ako na billboarde robí reklamu na kávu alebo na jeho tvár narazíte, keď si kupujete v automate malinovku. To je jedna z tých nepochopiteľných záležitostí, na ktoré v Japonsku narazíte…alebo tie ich ´francúzske kaviarne´.


Tento film bol nakrútený výhradne v Japonsku. Ako sa čisto americký filmársky tím pripravuje na také dobrodružstvo v neznámom prostredí? Zvlášť, keď ide o nezávislý celovečerný film s menším rozpočtom?

S.C.: Áno, bolo to veľké dobrodružstvo. Jedna z vecí, ktorú milujem na Tokiu je to, že sa tak líši od európskych veľkomiest. Je omnoho čudnejšie a odlišnejšie, keď to porovnáte z jazykovej stránky a životného štýlu. V Tokiu je jednoducho všetko ináč - stačí, keď si do potravín idete kúpiť niečo na jedenie - všetko tam má iné pravidlá a iný štýl. A vy sa to tak učíte za pochodu. Išli sme dopredu. Bolo nás osem Američanov a tí ostatní boli Japonci. Rešpekt a úcta sú pre japonskú kultúru hlavné. Chceli sme to urobiť viac japonsky. Nie prísť a povedať: "Pozrite sa, takto sa to jednoducho robí v Amerike." Ale pamätám si, že keď sme boli v reštaurácii shabu-shabu, mali sme dovolené nakrúcať len do štvrtej poobede. Pretiahli sme čas asi o 10-15 minút a majiteľ reštaurácie nám vypol svetlá. Urazili sme ho, pretože sme neskončili načas. A človek, ktorý mal na starosti miesta na nakrúcanie, sa tiež urazil.

Mali ste nakrúcania obmedzené len na 27 dní vrátane 6 dní za týždeň?

S.C.: Lance a ja sme už boli v Tokiu a obom sa nám páčilo mesto z vizuálnej stránky. To mesto má určitú spontánnosť a my sme sa snažili ju vo filme zachytiť - chcela som určitú neviazanosť, ktorá vzniká, keď beháte po meste a fotíte si pre radosť. Pamätám si hlavne ten druh záberov. Lance chcel byť rýchly a nenásilný a chcel sa obísť bez osvetlenia. Tiež sme počítali s ľuďmi na uliciach, čo bol náš hlavný komparz. Používali sme veľmi malú prenosnú kameru. Stále sme boli v pohybe - získať tieto zábery bola úloha pre mňa a Lanca a tiež pre Scarlett a ďalšie dve osoby. Veľa záberov sme "ukradli" na uliciach. Ale jedného dňa môj brat Roman, ktorý natáčal s inou skupinou, narazil na japonskú mafiu Yakuzu. Tí nám povedali, že ten záber musíme zaplatiť, pretože tá štvrť patrí im. A to bol koniec natáčania v tejto štvrti. Potom nám asistenti pomohli vyhnúť sa ďalším štvrtiam, ktoré ovládala Yakuza.

Rozhovor o filme Lost in Translation Rozhovor o filme Lost in Translation Rozhovor o filme Lost in Translation

Veľa nezávislých filmových tvorcov by si vybralo DV alebo HD. Ale vy ste zostali verní klasickému filmu. Ako ste sa na tom dohodli?

S.C.: Odporúčali ná DV (digitálne video), ale my sme ten film chceli pojať viac romanticky - a to dokáže len tradičný film. Vďaka vysokorýchlostnému ukladaniu filmu (Kodak 5263), ktorý sme používali, sme mohli natáčať kdekoľvek. Nemuseli sme nič osvetľovať - dalo sa hneď natáčať. Klasickému filmu už možno odzvonilo, tak sme ho chceli použiť, kým je ešte šanca. Má nostalgickú a romantickú náladu minulosti. Tak si to aspoň pamätám z filmov a fotiek. Klasický film má takú nenásytnú náladu, čo sa blíži k charakteru spomienky. Video je moderné, ale chýba mu tá nostalgia.


Ako prebiehala tá komunikácia s Japoncami, ako ste spolu vychádzali?

S.C.: Pripomínalo to scénu, kde Bill natáča reklamu a zaberie desaťkrát dlhší čas len kvôli prekladu. My sme sa stále ponáhľali, takže len dohovoriť sa s nejakým posledným komparzistom bol veľkou úlohou.


Sofia, nezáobchádzate výborne režisérsky len s Murrayom, ale tiež s mladými herečkami a dostala z nich maximum.

S.C.: Pri záberoch, kde je Scarlett sama v miestnosti, som sa snažila, aby tam bolo čo najmenej ľudí. Išlo mi o zachovanie intimity a fotografického charakteru. Viem natočiť dievča, ktoré sedí v spodnej bielizni - nie je to vulgárne, pretože nie som chlap. Rozumeli sme si, pretože ja som mala tiež dvadsať.


Aké bolo pracovať s Billom Murrayom?

S.C.: V ničom ma nesklamal. Bolo zábavné byť s ním v Tokiu. Je nadšený, skvele jedná so štábom a so všetkými sa spriatelí. Skvelo improvizuje a scénam dáva niečo naviac.


Giovanni Ribisi s vami predtým pracoval ako rozprávač vo filme The Virgin Suicide.

SC.: Áno, a vždy som chcela niečo natáčať. Mne pripadá, že je v tejto úlohe zábavný, pretože obvykle hrá vážnejšie úlohy. Je to jeden z mojich obľúbených hercov.


Čo ste povedali Giovannimu a Scarlett o manželstve ich postáv?

S.C.: Trochu sme skúšali v L.A., aby sa zoznámili a počas skúšok sme sa o tom spoločne rozprávali.


Aké ste dali parametre Billovi a Scarlett pre priateľstvo Boba s Charlotte? Je to len priateľstvo?

S.C.: Má to byť romantické, ale na hrane. Také tie vzťahy, čo máte v skutočnom živote - trochu viac než priatelia, ale nie úplne romantický vzťah. Poznajú sa a flirtujú. Obaja vedia, že to k ničomu nevedie. Mne to pripadá dosť nesexuálne, nevinné a romantické a naviac priateľské.

Rozhovor o filme Lost in Translation Rozhovor o filme Lost in Translation Rozhovor o filme Lost in Translation


Výber Karaoke vo filme je veľmi špecifický - kdo ho vyberal?

S.C.: Brian Reitzell a ja sme ho vybrali spoločne. Bolo ťažké nájsť pesničky pre Boba. Hovorili sme s Roxy music a ja som Billa požiadala, aby zaspieval "More than this". On to urobil a mne to pripadalo tak rozkošné, že som ho požiadala, aby to zaspieval aj v úlohe Boba. Našťastie sme dostali povolenie použiť tú pieseň.


Naopak z piesne "Nobody Does It Better" v podaní Anny Farris nezostal kameň na kameni. Museli ste ju k tomu prehovárať?

S.C.: Nemuseli, a preto na mňa urobila Anna dojem . Je ochotná urobiť čokoľvek. Som z nej nadšená. Je zábava ju pozorovať.


Hudba k tomu filmu je neobvyklá v tom, že ju robili dvaja hudobníci. Ako spolupracovali?

S.C.: Nakoniec sme vlastne nepoužili žiadneho hudobného skladateľa. Brian Reitzel a ja sme spolu pracovali na The Virgin Suicide - on hrá na bicie v skupine Air. Urobil mi kompilácie tokijského dream-popu, aby som to mohla počúvať, keď som pracovala na scenári. Nakoniec sme veľa z toho použili vo filme.


Vo filme zavádzate do exotického a rušného mesta veľmi intímne. Napriek tomu chaosu mesta. Mali ste možnosť si takéto momenty zažiť sami počas produkcie filmu?

S.C.: Kamaráti nás brali do malých zapadnutých barov a uličiek. To je na Tokiu zábavné, keď poznáte niekoho, kto tam žije. Sú tam malé skryté miesta, ktoré sa stále menia. Baví ma nachádzať nové miesta a poobzerať sa tam. Od natáčania som tam nebola. Keď sa teraz pozerám na ten film, keď ho dokončujú, tak mám chuť tam ísť späť. Teším sa na to, až film ukážu ľuďom v Tokiu.


Čo by ste chceli, aby si diváci odniesli z tohto filmu? Náladu? Určitý moment? Alebo určité emócie?

S.C.: Môžem len povedať, prečo som ten film chcela urobiť: Vyjadriť to, čo milujem na Tokiu a na svojich návštevách tohto mesta. Je to o chvíľach v živote, ktoré sú skvelé, ale netrvajú dlho. Nepokračujú, ale vy na ne stále spomínate a majú na vás vplyv. To som mala na mysli.

 


autor press kit 21.6.2004
Meno:
ODOSLAŤ
:)

Žáner: Dráma/Komédia
Minutáż˝: 105 min
Krajina: USA
Rok výroby: 2004
Homepage www

Premiéra:
Premiéra SK:
0 z 10
0 z 10
FILMOVÉ PREMIÉRY
13.1 |
hodnotenie 7/10
13.1 |
hodnotenie 8/10
20.1 |
20.1 |
20.1 |
hodnotenie 7/10
20.1 |
hodnotenie 9/10
20.1 |
hodnotenie 6/10
27.1 |
hodnotenie 6/10
27.1 |
27.1 |
NAJČÍTANEŠIE
|DON'T LOOK UP
4
hodnotenie 8/10
|MATRIX RESURRECTIONS
5
hodnotenie 6/10
|SPIDER-MAN: BEZ DOMOVA
0
hodnotenie 9/10
|NAJHORŠÍ ČLOVEK NA SVETE
0
hodnotenie 8/10
|KINGSMAN: PRVÁ MISIA
0
hodnotenie 8/10
|SPENCER
1
hodnotenie 6/10
|SILENT NIGHT
0
hodnotenie 6/10
|THE LOST DAUGHTER
0
hodnotenie 8/10
FILMOVÉ NOVINKY
REBRÍČEK SK
01 |
návšt. 28880
02 |
návšt. 11549
03 |
návšt. 1422
04 |
návšt. 902
05 |
návšt. 701
06 |
návšt. 863
07 |
návšt. 550
08 |
návšt. 598
09 |
návšt. 443
10 |
návšt. 214
REBRÍČEK US
01 |
$30,0 mil.
02 |
$20,1 mil.
03 |
$8,0 mil.
04 |
$2,3 mil.
05 |
$2,2 mil.
06 |
$1,6 mil.
07 |
$1,6 mil.
08 |
$0,942 mil.
09 |
$0,883 mil.
10 |
$0,823 mil.
SOCIÁLNE SIETE
KOMENTÁRE
Kinema.sk - filmy, seriály

sector logo
network
ISSN 1336-4197. Všetky práva vyhradené. (c) 2022 SECTOR Online Entertainment / sector@sector.sk