KOLÍN 75

Toto nie je príbeh o koncerte, ale o „lešení“, ktoré za ním stálo. Filmová novinka „Kolín 75“ v čase bilancuje jeden z kľúčových hudobných eventov 20. storočia, a to jazzový koncert klavíristu Keitha Jarretta.

Ten sa do histórie zapísal hneď na viacerých frontoch. Išlo o klavíristu hrajúceho s jazzovou legendou Milesom Davisom. Koncert sa netradične uskutočnil v majestátnych priestoroch kolínskej opery. A organizácia bola neorganizoovaným punkom v réžii, v tom čase, osemnásťročnej promotérky Very Brandes (Mala Emde).

„Kolín 75“ síce v úvode hlása, že je procedurálnym hraným zdokumentovaním toho, ako partička amatérov „uvarila“ ikonickú hudobnú udalosť niekoľkých dekád, no tak trochu je vlastne o všetkom. O Vere a jej príbehu, o náhodnom rozprávačovi v podaní hudobného novinára, ale aj o samotnom Keithovi. A to je tak trochu problém.

Vera verzus koncert

Vera Brandes ako tínedžerka vyrastá v podhubí kolínskej jazzovej scény raných sedemdesiatok a do ukričaných trumpiet a saxofónov sa ihneď zamiluje. A to až tak, že zhodou náhody a okolností si vezme pod krídla organizovanie jedného z jazzových koncertov. Vysnená, ale náročná branža sa jej ihneď dostane pod kožu a Vera sa v kolínskom undergrounde stáva stúpajúcou hviezdnou promotérkou. Ako šestnásťročná začne s atypickou fuškou, na ktorú sa nabaľuje jeden koncert za druhým ako snehová guľa.

O dva roky už ako ostrieľanej harcovníčke padne do oka príležitosť, ktorá sa neodmieta, teda každý so zdravým rozumom by ju zrejme zmietol zo stola. Vera sa rozhodne zorganizovať koncert pre klavírneho mága z Davisovho ansámblu Keitha Jarrettta, a nie len tak v hocijakom kolínskom kulturáku, ale rovno v národnej opere. Vera tak vďaka vysnívanej akcii tlačí pred seba nielen absolútny organizačný očistec, ale aj tsunami ďalších problémov, komplikácií a chaosu.

Neustále súboje s arogantným otcom, hašterenie s bratom, ktorý je taktiež poriadny tĺk, ale aj s lavínou neočakávaných patálií a „maličkostí“, ako napríklad zháňanie zálohy 10-tisíc markov na zabookovanie opernej sály.

Vera sa tak snaží pretancovať vírom absurdného tornáda nešťastných okolností a vymaniť sa so zveráku múdra typu: „ak sa má niečo pokašľať, tak sa to aj pokašle.“ Vera tak v žiadnom prípade nemôže zlyhať a urobí čokoľvek pre to, aby sa vyhla strmhlavému pádu.

Trochu viac postmoderného korenia

„Kolín 75“ mapuje minoritný aspekt hudobnej histórie, ktorý nebol doteraz príliš prepieraný pred svetlami filmových reflektorov a zostával ukrytý pred záujmom väčšinového diváctva. Práve motív snímku, dobová atmosféra nemeckej metropoly a uhol pohľadu mladej promotérky je osviežujúcou perspektívou filmovej novinky.

Film sa spočiatku zameriava práve na Veru, a v tejto polohe mu to funguje najviac. Snímka sa fokusuje na osobný a profesný výsek života a funkčne sa zameriava práve na kapitolu okolo ambicióznej organizácie mega koncertu.

To čo je spočiatku sociálnou rodinnou drámou rastie až v trilerovú situačnú drámu, v ktorej sa protagonisti div nezodrú z kože, aby koncert s hlavnou hviezdou odštartoval v danú hodinu. Tempo filmu v poslednej tretine šliape ako hodinky a mix frenetických situácií, naliehavého klavíru a búrlivých eskapád skrátka fungujú.

V okamihu, keď režisér Ido Fluk začína do jednoduchého receptu primiešavať ďalšie ingrediencie začína to škrípať. Do jednoduchého princípu sujetu tak prihadzuje jednu postmodernú vychytávku za druhou. Je tak jasné, že podobným postupom chce film akosi nakopnúť, naliať mu do tepien a potrubia drive, aby promotérska linka dokázala prežiť až do záverečných titulkov.

Flukova snaha sa ale postupne stáva kontraproduktívnou. Zatiaľ čo „scudzovací efekt“, v podobe prihovárania sa niektorých postáv k publiku ešte ako tak v určitých momentoch funguje, postupne režisér zahlcuje dramaturgiu ďalšími a ďalšími nápadami. Pritom v duchu hesla „v jednoduchosti je krása“ by snímka bez problémov ubehla so cťou dvojhodinovú stopáž, a to aj bez okázalého postmoderného korenia.

„Kolín 75“ mal potenciál sa stať svižnou akčnou dialógovkou o ľuďoch, o ktorých sa príliš veľa nevie a história by na nich zrejme zabudla. Namiesto toho režisér naservíroval zvláštny nedopečený polotovar, do ktorého z neznámych príčin vpáčil podivuhodnú mikroetudu o novinárovi, ktorého výstupmi pretkal celý film. 

Snímka nie je žiadnym prešľapom, no o to viac zamrzí, akým spôsobom bol premrhaný potenciál dobre nastavenej komornej jednohubky o žene, ktorá ignorovala vek, prax a predsudky spoločnosti a vedená intuíciou a zápalom si išla za svojím snom. Ak si divák má z filmu odniesť aspoň niečo, tak to je vedomosť, že existoval podobne geniálny muzikant, akým bol práve Keith Jarrett.

Köln 75 (Nemecko/Poľsko/Belgicko, 2025, 112 min.)
Réžia: Ido Fluk. Scenár: Ido Fluk. Hrajú: Mala Emde, John Magaro, Michael Chernus, Ulrich Tukur, Jördis Triebel, Shirin Lilly Eissa, Leo Meier, Alexander Scheer, Susanne Wolff, Marie-Lou Sellem a ďalší ...