DLHÝ POCHOD

Režisér série Hry o život Francis Lawrence, ale dnes aj viac menej kultového Constantinea, pretavil na strieborné plátna takmer polstoročie odležaný román Stephena Kinga. Dlhý pochod totiž napísal ešte pod pseudonymom Richard Bachman.

Je fascinujúce, že King ako osemnásťročný stvoril podobné dielo a už v jeho ranom kúsku sa dajú vypozorovať piliere a nuansy jeho budúcej tvorby.

Problematickým Lawrenceovej filmovej adaptácie nie je myšlienka zdrojového materiálu. Tá je totiž nadčasová a príbeh univerzálny, pes je zakopaný vo forme.

Masaker na zotrvačník

A prečo forma? Na rovinu, samotný naratív filmu v tom je viac menej nevinne. Lawrence tak pretavil na plátna Kingovu myšlienku dystopickej budúcnosti, ktorú zmietajú občianske nepokoje a povojnová trauma, a tak sa Spojené štáty rozhodli stmeliť národ bizarnou a krvavou reality šou.

Raz ročne sa skupinka mladých mužov dobrovoľne, za asistencie kamier a maniakálneho „Majora“, zúčastnia absurdného rituálu. Partička mužov sa vyberie naprieč „štátmi“ a musia dodržať niekoľko pravidiel. Dodržiavať minimálnu povolenú rýchlosť chôdze a nemôžu spomaliť či utiecť z vopred určenej trasy. Kto ich poruší, bude vyradený a víťazom môže byť len jeden. A ak to nie je ešte jasné z Kingovej povesti kráľa hororu a trileru, vyradením rozumejte guľku do hlavy.

Režisér tak sleduje mikropríbehy viacerých účastníkov pochodu smrti, no logicky dramaturgický fokus upriamuje na dvojicu protagonistov. Desiatky a stovky míľ tak za sebou nechávajú Raymond a Peter, alebo v mantineloch pravidiel zvrátenej hry známi aj ako číslo 47 a 23. Dvojica hrdinov si tak postupne k sebe nachádza cestu a stávajú sa svedkom krvavého okresávania pôvodnej zostavy „chodcov“.

Nekonečný pochod smrti tak sníma celý čas kamera a logisticky (rozumej prázdne motivačné monológy) ho má pod palcom diabolský „Major“, ktorého si zahral Mark Hamill. Totalitný vojnový líder je síce charakterovo plochým antagonistom, no „exJedi“ do duší a uší divákov vryje hlbokú brázdu práve vďaka Hamillovmu hlasovému herectvu. Niekde v druhom a treťom pláne Hamillovho chrapľáku tak stále počuť nekonečnú maniakálnosť, s ktorou si získal srdcia komiksových fanúšikov, keď nadaboval animovaného Jokera.

Kde som to už videl?

Na papieri sa tak javí Dlhý pochod ako zaujímavá a najmä originálna moderná bájka z rozorvanej západnej dystópie. Prečo tu teda hovorím stále niečo o nejakej forme? Samotný nápad je univerzálny a dá sa v podstate aplikovať kedykoľvek na časovej osi za posledných sto, dvesto až nekonečne viac rokov.

Netreba veľa sústredenia a odkaz Dlhého pochodu sa dá vyložiť ako referencia či komentár modernej Trumpovskej Ameriky a taktiež aj ako zdvihnutý prst ukazujúci na zbytočnosť vojnových konfliktov. V čase ruskej invázie na Ukrajinu je tak Dlhý pochod viac než aktuálny a reže do živého v rámci konfliktu, o ktorom sa Kingovi v čase písania knihy ani nesnívalo.

Dlhý pochod je metafora vojny, ktorá po čase preradí na autopilota a pokračuje roky na zotrvačník. Kniha a film tak maže jasné zadefinovanie dobra a zla a zo zbytočnej obete robí cnostné gesto, no v realite ide o absurdné a groteskné teátroy.

Samotná idea tak stále šliape ako hodinky, no problematickým je tak trochu scestný fenomén. Napriek tomu, že Dlhý pochod ako jeden z prvých otvoril tematiku dystópie, v ktorej združuje spoločnosť absurdný iracionálny rituál, za posledných 50 rokov poslúžil ako inšpiračný zdroj pre more známejších a populárnejších popkultúrnych ikon, ako je napríklad séria Hry o život (za ktorými stojí paradoxne práve Lawrence).

Tie tak zdrojový materiál zatienili a pre bežného diváka sa tak dnes zdá, že práve Dlhý pochod je akýsi okukaný, opotrebovaný a dvakrát videný. Za efekt „kópia zatienila originál“ síce Dlhý pochod explicitne nemôže, no určite by mu pomohlo, keby sa filmári poponáhľali a predlohu sfilmovali už pred rokmi.

Lawrence sa tak snaží a častokrát sa mu aj podarí vyšachovať z deja akýsi pocit videného a používa na to viac či menej sofistikované fígle. Režisér tak nešetrí brutalitou, pred ktorou viackrát odvrátite zrak alebo nadvihnete neveriacky obočie. Režisér sa tak nebojí tlačiť na pílu a scény, ako „teraz nie je čas na veľkú potrebu“ sa zapíšu pre fajnšmekrov do análov filmovej brutality hrubými literami.

Lawrence sa tak logicky snaží podať komorný „walking simulator“ cez budovanie vzťahu hlavných hrdinov a zároveň šokovať a žmýkať emócie cez nečakané a brutálne popravy. Režisérovi občas škrípu dejové súvislosti a motívácie nie vždy plynú filmom podľa predstáv. Lawrence ale zrežíroval brutálnu jednohubku, ktorá síce nefachčí stopercentne na všetkých frontoch, ale predstavuje Kinga ako zaujímavého vizionára a geopolitického komentátora.

Dlhý pochod síce pôsobí jemne vyprchaným dojmom, no neurazí fanúšikov rafinovaného trileru a tak trochu medzi riadkami pošle univerzálny vztýčený ukazovák všetkým autoritárom sveta.

The Long Walk (USA, 2025, 108 min.)
Réžia: Francis Lawrence. Scenár: JT Mollner, Stephen King. Hrajú: Cooper Hoffman, David Jonsson, Garrett Wareing, Tut Nyuot, Charlie Plummer, Ben Wang, Jordan Gonzalez, Joshua Odjick, Mark Hamill ...