DUCHOŇ

Najočakávanejší film leta s obrovským potenciálom je tu. Nebuďme naivní, ani Superman, Jurský svet či Fantastická štvorka dokopy nedajú čísla návštevnosti ako životopis speváka, ktorého šlágre sa začali opätovne rotovať v reklamách či playlistoch poslucháčov. Réžie sa chopil Peter Bebjak (Čiara, Tieňohra, Smršť, Správa), ktorý chcel od začiatku poňať pohľad na Duchoňa inak – pridať na štylizácii, aj nechať odznieť piesne...

Film štartuje až v roku 1984 počas nakrúcania silvestrovského programu. A jedna noc stačí na skákanie do minulosti, aby sme objavili neľahké Karolovo detstvo (otec bol proti jeho hudobnému angažmánu) či postupnú rebéliu, aj nájdenie talentu. Prišli prvé turné po svete, nájdenie spriaznenej duše a aj stres, ktorý bolo treba neustále kompenzovať. Ako sa zvyšovali stávky, napätie i chuť preraziť, stúpalo aj riziko prežitia – nie je žiadny spoiler, že Duchoň umiera ako 35-ročný...

Nejeden raz sa pri sledovaní filmu natíska porovnanie so životopisnými hitmi ako Elvis či Bohemian Rhapsody. Toto má byť podobná pocta, zdieľa niektoré detaily, pohľady kamery či scény, ale Duchoň má len 99 minút, čo je skromná stopáž - na úkor možnosti ísť viac do hĺbky postáv a tém. Je to badateľné už v prvej štvrtine, ten rýchlo zosekaný spôsob scén nedá vyniknúť fáze detstva, vzťahu s otcom i mamou (sú skôr útržkovité: jedna rozmlátená gitara, druhá nová). Prvé vystúpenia pozeráme tiež v rapídnom tempe a nemáte čas nadýchnuť sa či analyzovať scénu, lebo upaľujeme do ďalšej.

Najprv je to fascinujúce – Bebjak berie film ako jeden dlhý videoklip, kde strihá scény o dušu, pričom paradoxne potláča tie civilné témy a nechá vyznieť piesne v plnej dĺžke. Len asi po 40 minútach forma a fascinácia opadnú, už sme sa dostali na rozmanité pódia, vypočuli sme si prvé songy, stretli postavičky ako Miro Žbirka či Eva Máziková (čo je vždy také úsmevné, ale milo podané). A vy si uvedomíte, že film má šancu rozvinúť načrtnuté línie: ako Duchoň riešil vystupovanie v socializme, užíval si výlety po svete, no nevstúpil do komunistickej strany. Alebo, ako je riešený vzťah s otcom: no pár ráz sa tu objaví, stále mu veľmi nefandí, Gregor Hološka predvedie pár cholerických etúd a ideme ďalej...

99 minút. To je aj na krátky Duchoňov život málo a trpí tým napríklad vývoj postáv – nevidíme z neho veľa, pričom by si možno divák želal aj viac scén s jeho manželkou ako pohľady na ňu do publika. Ich nenaplnený vzťah sa našinec po čase dovtípi – on stále na cestách, ona pri dcére, asi to nebol ideál... Je tu toľko príležitostí, ale motívy často prídu a vzápätí odídu, aj odkaz na Chartu 77 či celá pasáž s televízormi, ktorá slúži na načrtnutie ďalšej Karlove závislosti, ale... zároveň dostane do filmu nelogický moment. Keď môže využiť Duchoň odvoz do bezpečia, ostane radšej vonku a to je cesta do prekérnej situácie, kedy čelí nátlaku pár postáv – ale je to efektne natočené, nechýba napätie, mihne sa tam aj Tomáš Maštalír ako hromotĺk. Takže asi to bol dôvod, prečo prenasledovanie vo filme ostalo.

Po polovici filmu už poznáte jeho formu: odohráva sa zväčša v interiéroch, takže sme stále v štúdiu, nahrávacej miestnosti, koncertnej sále či na pódiu. Tu odznejú piesne, čo je často fajn – Cítim, Hrám, Čardáš dvoch sŕdc a, Šiel-šiel... väčšinou v klasickom štýle, len občas použije Bebjak peknú montáž, napríklad pri výlete lietadlom. Osobne som čakal, že tým smerom pôjde častejšie, pustí uzdu fantázie do snových sekvencií či skúsi niečo divokejšie, keď už chcel urobiť slovenského Elvisa... je tu jedna záverečná, z ktorej bude časť obecenstva paf, ale u mňa nevyznela. Ani scéna v Cannes s plnou verziou V slovenských dolinách, čo mi nedalo zmysel, ale pre časť divákov to bol asi highlight filmu.

Ale jeden aspekt je tu veľmi dobre spracovaný – hoci si už vyslúžil kritiku – a to je téma alkoholizmu. Démon alkohol sa derie do povedomia často a je to dôvod i spôsob zaháňania úzkosti, strachu, stresu a iných momentov. Hodnotím kladne, že film sa pri tomto aspekte za hrdinu neskrýva, ale nechá ho vyznieť – či pri pár logoch z ploskačky, pivku pred jazdou autom, polročné zapíjanie narodenej dcéry a pod.

Podarená je aj celková výprava a bežní diváci budú hltať momenty Bratislavskej lýry, iných koncertov a skvostné cameo – Karel Gott podaní Vojtěcha Kotka je TOP. Herecké výkony sú celkovo dobré, hoci mám pocit, že Gregor Hološka hrá podobnú etudu ako Invalida, Anny Jakab Rakovskej je málo, ale viacerí českí herci sú dobre obsadení. Samotný Vladislav Plevčík u mňa zanecháva rôzne pocity – je vidieť, že na rolu sa nadrel, naštudoval mimiku i gestá, veľa hrá pod kilom make-upu. Niekedy sa len triafa do playbacku (aj úmyselne) a časť odspieva – asi má smolu, že Duchoň vychádza v roku, keď má Milan Ondrík hneď dva filmy...

Bolo by lákavé len konštatovať, že forma prebíja obsah – ale tak sa dá vzdať ešte hold kamere Martina Žiarana, hudbe Juraja Dobrakova či ďalším fachmanom. Hoci aj forma resp. réžia mohla byť lepšia či divokejšia. Je zrejmé, že v tejto podobe je Duchoň fajnový kúsok pre potešenie más – aby ich zaujal, ponúkol pohľad na známeho speváka a hlavne veľa piesní.

Akurát mi príde škoda, že sa tvorcovia toľko nadreli a výsledok je 99-minútový rýchlik – a Duchoň by si zaslúžil aj viac. Ešte raz na porovnanie s Elvisom, kde sa riešila vo veľkej miere napríklad celá línia s Plukovníkom – také niečo by potreboval aj Duchoň, aby vynikol ešte viac.

Duchoň (SR, 2025, 99 min.)
Réžia: Peter Bebjak. Scenár: Jiří Havelka, Róbert Mankovecký. Hrajú: Vlado Plevčík, Anna Jakab Rakovská, Gregor Hološka, Agáta Spišáková, Tomáš Maštalír, Adrian Jastraban, Alena Pajtinková, Daniel Fischer, Daniel Žulčák, Juraj Hrčka, Juraj Bača ...