SUPERMAN

Napriek tomu, že postavy ikonických superhrdinov, ako Batman a Superman vychádzajú z prepálených a ujuchaných komiksov, filmári posledné desaťročia u divákov štandardizovali ich temné alter-egá ako všeobecný a nepriestrelný kánon.

Tim Burton, Christopher Nolan a Matt Reeves väčšinového diváka presvedčili, že pomstiteľ z Gothamu mal vždy vo svojej DNA temného rytiera žijúceho v tieňoch gotických katedrál a Zack Snyder urobil zase zo syna Kryptonu zádumčivého antihrdinu, ktorému sa v záujme veci nebridí lámať väzy.

Blocbustery posledných dekád si tak z bohatého zdrojového materiálu šuchotajúceho triliónom komiksových stránok vytiahli len špecifickú dejovú linku, ktorá bola pre predlohu orientálnym korením, no na filmových plátnach sa stala mainstreamom.

Režisér marveláckych Strážcov galaxie James Gunn tak prikročil k nie príliš populárnemu rozhodnutiu, a to vytiahnuť Supermana zo snyderovskej melanchólie a vrátiť tak jednu z najkultovejších komiksových postavičiek do mantinelov koreňov plných farieb, priehrštia postáv a až karnevalovej grotesknosti.

Gunnova Pandorina skrinka

Gunn tak dodržal základnú kostru svojich sľubov a v novej kinoadaptácii komiksového super siláka zlomil cez koleno zaužívané dramaturgické barličky, ktoré na jednej strane lemovali veky filmový superhrdinský žáner a zároveň tak tiktokizované moderné publikum už nudili. Režisér zmietol zo stola ideu zdĺhavých „originov“-zrodu superhrdinu a diváka in medias res a originálnym textovým introm vrhol do živého, farebného a pulzujúceho sveta „bohov a monštier“.

Gunn tak urobil logický, no odvážny krok. Namiesto pozvoľného tancovania okolo jedného nadčloveka a postupného odvíjania jeho ľudskej, ale aj profesnej super linky. Kryptoňana priklincoval do univerza, ktoré, akoby z oka vypadlo lunaparkovej rozkročenosti a animovaným DC sériám. Superman tak zvádza už x-tý súboj so svojou nemesis Lexom Luthorom, po Metropolise pobehajú zástupy nadľudí, megamonštier a super záporákov. Clark Kent a Muž z ocele v jednom sa ale pustil do svojho najodvážnejšieho kúska. Začal randiť s novinárkou a láskou svojho života Lois Laneovou.

Režisér sa tak snaží čo najviac odlíšiť od blocbusterov Zacka Snydera a zároveň rozpumpovať život novej frančíze. Zatiaľ čo tej, v ktorej hviezdil Henry Cavill ako Superman a Ben Affleck ako Batman dávno zazvonil umieráčik, reštartovaný DC Universe vo vagónoch priviezol novú energiu, čerstvý vietor do plachiet a najmä nové nápady. V neposlednom rade ale aj úplne nové nástrahy. Ako naznačili trailery, obyvatelia Metropolisu a aj celého sveta už vedia, že šmuha za oblakmi nie je vták a ani lietadlo, ale starý známy kryptonský mileniál, ktorý sa po boku najmocnejších hrdinov sveta rozhodol podať pomocnú ruku ľudstvu. A to sa, samozrejme, nie vždy vypláca.

Superman sa tak pletie nielen do zachraňovania mačičiek zo stromov, ale aj geopolitických napätých vzťahov na druhej strane Zemegule. Popritom sa pasuje s Luthorovou armádou v sci-fi technologických exoskeletoch a po boku mu sekunduje aj korporátna jednotka superhrdinov Justice gang na čele s Green Lanternom s tvárou sympaťáka Nathana Filliona.

James Gunn prišiel so sviežou a geniálnou myšlienkou nedávkovať divákovi nové univerzum po kvapkách, ale hodiť ho rovno do bazéna, v ktorom plávajú žraloky, pirane a 100 rokov komiksového DC univerza. Stratégia nového otca filmovo-komiksového zdieľaného vesmíru znie síce ambiciózne, no zároveň automaticky pred týmto rútiacim sa vlakom vyskakuje niekoľko betónových „red flagov“. James Gunn sa ale na ne vykašľal, sebavedomo si to do nich natúroval a nedbal na straty na životoch či stratu vkusnosti a logiky.

Gunnov guláš

U Gunna tak treba oceniť odvahu riskovať a otvoriť nové univerzum bez zbytočných omáčok, predstavovania jednotlivých postáv a hlavných a vedľajších dejov. Práve nový žijúci svet je oproti kanonáde origin príbehov, osviežujúcou zmenou. Gunn nové DCU dávkuje postupne a pomaly tlačí pedál s plynom na podlahu. Po úvodných titulkoch sa tak intímne venuje práve postave Supermana a postupne viaže na seba zbesilé boje, superhrdinské šarvátky, pnutie medzi dobrým a zlým táborom, ale aj samotnú funkčnosť ekosystému nového univerza.

Podobný ťah má svoju logiku. Keďže sa režisér rozhodol „nešpiniť si ruky“ zbytočnou expozíciou sveta, nesnaží sa tak na diváka vyletieť s tsunami nových informácií. Tie spočiatku, s pribúdajúcou minutážou, lepí cez seba vrstvu po vrstve. Bohužiaľ, dobrý úmysel sa ale postupne vymyká Gunnovi z rúk a namiesto pulzujúceho sveta, režisér otvorí Pandorinu skrinku chaotického gulášu bez dramaturgie a pravidiel rozprávania.

Malá kronika zlého CGI

Spojenými nádobami s frenetickým a rozkonáreným svetom je nálož CGI trikov doslova odtrhnutých z reťaze. Spočiatku tak Gunn kočíruje triky podobne ako samotné dávkovanie univerza. Postupne sa tak Gunn čoraz viac vyžíva v nekontrolovateľných vizuálnych orgiách a kompozícia scén častokrát kričí zeleným plátnom.

V niektorých prípadoch síce snímka zaujme dizajnom, no následne podobné lastovičky inovácie zašliapne snaha zabetónovať scény do nevkusného CGI. Nezvládnutie trikov tak nepodráža filmu nohy len z estetického, ale aj praktického hľadiska. V akčných scénach sa tak postupne ťažko orientuje, ľahko stráca a gejzír plastových trikov otrávi a vytrhne z imerzie.

Plané sľuby

Lajdácky prepálený vizuál, ale zatieňujú Gunnove nenaplnené sľuby ohľadom budovania charakterov. Režisér sa totiž nechal v kampaňovom období pred premiérou často počuť, že film nebude cieliť len na zbesilú akciu, ale najmä na osobnosť samotného Supermana, Clarka Kenta a novinárčinu, ale aj jeho vzťah s Lois Laneovou. V duchu motta, PR reči pred uvedením blocbusteru do kín znesú veľa, sa tak do finálneho produktu nepretavila drvivá časť sľubov.

A ak sa tak aj stalo, išlo o určitý polotovar a mačkopsa. Avizovaný vzťah ústrednej dvojice tak Gunn skečovito vystrieľal v dvoch či troch scénach, ktoré akoby boli do zvyšku filmu nasilu vpáčené. Džob v Daily Planet v niektorých pasážach Gunn rozpracuje a dokonca triafa aj do čierneho, najmä pri scéne rozhovoru, no celkovo novinárčina v Supermanovi pôsobí akosi groteskne a deformovane.

Gunn sa dokonca snaží pracovať so stereotypnými charaktermi, no vo finále na dané prežité spoločenské vzorce upriamuje ešte väčšiu pozornosť a vo výsledku ich bagatelizuje a legitimizuje. Najmä v prípade Luthorovej partnerky sa zrejme snažil o akúsi labilnú dekonštrukciu sexizmu, no keď sa divák nad postavou zamyslí, jej konanie šuští scenárom a logickými Mariánskymi priekopami.

Na sekundu sa treba zastaviť aj pri hlavnom záporákovi luthorovi zahranom Nicholasom Houltom. Napriek tomu, že sa pasuje za ultrazáporáka, ktorý chce Supermana poraziť svojou hlavou („Mozog poráža svaly“), jeho plány nešuchocú scenárom ale detským leporelom. Zároveň Luthorova motivácia ísť proti najmocnejšej bytosti sveta je akási vycucaná z päty a miliónkrát recyklovaná. Pri Luthorovi sa len ukazuje, že keď zloduch tvrdí, že je geniálny, jeho činy, a krkolomný scenár, môžu hovoriť úplný opak.

Gunn tak vykročil do neprebádaných vôd nového univerza sebavedome a so zdvihnutou hlavou, no absencia sebareflexie a umiernenosti robí z nového Supermana prázdnu navoňanú hollywoodsku mršinu. Režisér chcel zatvoriť za sebou kapitolu Zacka Snydera, no hrozí, že podobne, ako u svojho predchodcu, prepadne akejsi spasiteľskej maniere resuscitovať mŕtvy brand filmového DC univerza.

Superman (USA / Kanada / Austrália / Nový Zéland, 2025, 129 min.)
Réžia: James Gunn. Scenár: James Gunn, Jerry Siegel, Joe Shuster. Hrajú: David Corenswet, Rachel Brosnahan, Isabela Merced, Nathan Fillion, Edi Gathegi, Anthony Carrigan, Nicholas Hoult, Skyler Gisondo, Sara Sampaio, Sean Gunn ...