KIMI

Na rozdiel od Spielberga, či Tarantina sa pri mene Steven Soderbergh bežnému divákovi v hlave žiarovka nerozsvieti, no jedná sa bez pochyby o významného tvorcu. Kariéru začal réžiou a scenárom Sex, Lies and Video, filmom, ktorý prakticky odštartoval producentskú kariéru Weinstein Bros.

Nasledovali kvalitné, no menej známe snímky ako Kafka, či King of the Hill. Dostavil sa rok 2000 a s ním aj vrchol Soderberghovej kariéry. V tomto roku bol nominovaný na dvoch oscarov za réžiu, pri čom ho za sondu do obchodu s drogami a jeho vplyvu na život všetkých zúčastnených, Traffic, aj dostal. Tú druhú nomináciu obdržal za Erin Brockovich, snímok, ktorý pre zmenu vyniesol oscara Julii Roberts.

Hoci už sa Soderbergh nikdy v nomináciách na zlatú sošku neobjavil, nemal sa na čo sťažovať. Natočil veci ako heistovku Ocean´s Eleven (a jej dve pokračovania), životopis Che Guevaru, pandemickú Contagion, divokého Magic Mikea, či trilerové Side Effects. Všetko snímky, ktoré sa od seba snáď ani viac líšiť nemohli, a ktorým sa väčšinou darilo sláviť buď komerčný alebo kvalitatívny úspech.

Soderbergh vždy rád experimentoval, a to nie len so žánrami. Do hlavnej role svojho filmu The Girlfriend Experience obsadil pornohviezdu Sashu Grey. Odskočil si do televízie, kde produkoval historický seriál z lekárskeho prostredia, The Knick. Pri akčnej-krimikomédii Logan Lucky zase experimentoval s distribučným modelom. Práve film o amatérskej dvojici bratov zlodejov, ktorí chcú vykradnúť kasy počas automobilových pretekov bol jeho poslednou zastávkou v kinách. Svoje ďalšie snímky (Unsane, The Laundromat, Let Them All Talk etc.) už tvoril v spolupráci so streamovacími spoločnosťami.

A tak sa dostávame k najnovšiemu kúsku tohto všestranného režiséra. Kimi Soderbergh zrežíroval pre HBO MAX, a teda opäť ignoroval kinosály.

Angele v podaní Zoë Kravitz sa stalo niečo škaredé, čoho následkom trpí agorafóbiou, teda strachom z otvorených priestorov. Kvôli tomu nie je schopná vyjsť ani len pred vchod, aby si dala spoločné raňajky so susedom z vedľajšieho bloku, či aby si u zubára nechala odstrániť absces. Našťastie jej toto položenie nebráni v práci. Angela totiž pracuje ako IT podpora KIMI – systému umelej inteligencie na báze Alexy, či Siri.

Dennodenne prechádza zvukovými záznamami, ktoré KIMI nedokázala spracovať a boli vyhodnotené ako chybné a následne upravuje systém tak, aby ich KIMI nabudúce pochopila. No a jedného dňa narazí na záznam, ktorý ju vytrhne z monotónnej rutiny. Veľmi rýchlo totiž zistí, že na audio nahrávke bolo zachytené niečo nepekné. Veľmi pravdepodobne niečo kriminálne. S pomocou kolegu sa dostane ku kompletnému archívu daného KIMI modelu, a zisťuje, že jej tušenie nie je iba projekciou vlastnej traumy, ale temnou realitou.

Kimi má dve odlišné časti, ktoré do seba síce logicky vyúsťujú, bohužiaľ však negradujú. Dej sa neobohacuje a celé dianie je dosť prázdne, chudobné nie len príbehom, ale aj výpravou, tá pôsobí televízne, čo nie je myslené ako kompliment. Jednoduchosť nie je v princípe zlá, no musí byť dobre spracovaná, úderná, vypointovaná. Tu vidím najväčšie zlyhanie filmu – Kimi je pri svojej dejovej prostote až príliš nudná v ostatných smeroch.

Po odhalení zločinu sa totiž ponúkajú dve očividné cesty, ktorými sa titul môže vydať: buď si udrží nekomplikovaný chod a bude z neho niečo na štýl režisérovho Unsane, s ktorým má tento film nemálo spoločné (triler, v ktorom hlavná ženská hrdinka trpí psychickými problémami a je prenasledovaná) alebo sa pôjde cestou konšpirácií a makro odhalení (ako napríklad Enemy of the State s Willom Smithom). Tvorcovia zvolili možnosť číslo jedna, avšak zároveň s jednoduchosťou a minimalizmom sa rozhodli do filmu pribaliť aj lenivosť.

Soderbergh totižto ide na neutrál, akoby si len potreboval samoúčelne niečo zrežírovať, aby si odškrtol políčko pre rok 2022. To v prípade Kimi znamená istotu v strihu, občasný zaujímavý prvok v kamere (scéna, kedy si Zoë vypočuje audio archív a jej koláž s expozíciou samotného zločinu), dobrú hudbu (najlepšie je to postrehnuteľné pri scéne úniku z centrály zamestnávateľa hlavnej postavy) a celkovú prehľadnosť. Žiadna pridaná hodnota sa však nedostaví. Nepríde žiadna zapamätateľná scéna, žiadny wow moment.

Týmto sa dostávam ku koreňu problému: ak si Soderbergh vybral slabšiu chvíľku, scenárista David Koepp si prišiel maximálne po výplatu. Spomínaná dejová prázdnota a miestami až zívajúca jednoduchosť, absencia výživného posunu deja, to všetko ukazuje na vratký scenár.

Jedinou svetlou stránkou je postava Kravitz, ktorá je tu jedinou známejšou tvárou a film ťahá svojim uchopením charakteru a charizmou aspoň do solídneho priemeru, miestami (dialógové výmeny; záverečný mini-Rambo mód) mierneho nadpriemeru. Budete jej veriť emočnú a mentálnu rozorvanosť, budete jej fandiť, keď sa rozhodne vzoprieť vlastnému strachu a budete dúfať, že to s ňou dobre dopadne.

Ostatné postavy tu skutočne len dokresľujú mozaiku príbehu, pri čom záporáci sú ako z pásovej výroby pre ľubovoľný kanadský televízny triler. Nezaujímaví, plochí, nevýrazní, tragickí, s minimom priestoru.

Kimi neurazí a miestami vďaka spoľahlivému výkonu Kravitz dokonca aj zaujme. Krimi-triler vhodný na jedno pozretie počas lenivého nedeľného popoludnia, či ako spôsob prokrastinácie, pokiaľ hltáte filmy lopatou a už ste „videli všetko“. Odporúčam sa na Kimi pozrieť skôr zo zvedavosti, než z vysloveného záujmu Soderberghovu novinku vidieť s veľkými očakávaniami. V druhom prípade totiž budú všetci, mimo veľkých fanúšikov Zoë Kravitz, sklamaní.

P.S.: ak si chcete vychutnať kvalitne spracovaný prvok „audio nahrávky zločinu“, odporúčam Blow Out (1981) s Johnom Travoltom, alebo The Conversation (1974) s Geneom Hackmanom.


Kimi (USA, 2022, 89 min.)
Réžia: Steven Soderbergh. Scenár: David Koepp. Hrajú: India de Beaufort, Derek DelGaudio, Sarai Koo, Jaime Camil, Koya Harada, Zoë Kravitz, George Evans, Sheilla Evans, Sebastian Evans ...