Martin Ťapák bol režisér, herec aj choreograf, v októbri si pripomíname jeho nedožitých 100 rokov

Slovenský režisér, scenárista, herec, tanečník a choreograf Martin Ťapák bol jedným z našich najproduktívnejších tvorcov. Na konte má viacero medzi divákmi obľúbených filmových a televíznych titulov, režíroval aj komédiu Pacho, hybský zbojník (1975), ktorá v 80. rokoch minulého storočia patrila k najnavštevovanejším filmom v kinách a dodnes sa k nej diváci radi vracajú. Dňa 13. októbra si pripomíname Ťapákove nedožité 100. výročie narodenia, výber z jeho filmov ponúka študijná sála Slovenského filmového ústavu (SFÚ) Filmotéka v Kine Lumière.

Martin Ťapák sa narodil 13. októbra 1926 v dedine Liesek na Orave. Študoval herectvo na bratislavskom konzervatóriu a vyštudoval choreografiu na VŠMU. Svoju umeleckú kariéru začínal ako herec v Slovenskom národnom divadle. „Začínal som v SND ako elév – zložil som skúšku a prijali ma hneď z prvého ročníka konzervatória. Bol som na to strašne hrdý, lebo som ušiel z kvinty gymnázia, ktorú som skončil s neveľkým úspechom,“ spomínal Martin Ťapák v rozhovore pre časopis k DVD vydaniu filmu Rodná zem (1953) režiséra Josefa Macha v edícii Slovenský film 40. a 50. rokov v roku 2011, ktorú pripravili Slovenský filmový ústav a Petit Press.

Po dvoch rokoch elévovania v SND Ťapák spoločne s Karolom L. Zacharom a Ivanom Terenom v roku 1948 vytvorili divácky úspešné folklórne pásmo Rok na dedine, Ťapák ako asistent réžie riadil spevácko-tanečný komparz. Ako filmový herec debutoval v roku 1948 vo filmoch Vlčie diery Paľa Bielika, Bílá tma Františka Čápa a Čertova stena Václava Wassermana. Okrem hereckých skúseností v začiatku svojho pôsobenia získaval Ťapák skúsenosti aj v umeleckom súbore SĽUK, kde v 50. rokoch ako režisér a choreograf vytvoril viaceré tanečné diela a tanečno-pohybovú inscenáciu Ežo Vlkolínsky. Neskôr v rokoch 1959 – 1962 pôsobil ako režisér v pražskej Laterne magike a v rokoch 1962 a 1963 asistoval pri réžii dvojdielneho filmu Jánošík režisérovi Paľovi Bielikovi. V nasledujúcom období nakrútil viacero televíznych filmov, v ktorých čerpal najmä zo slovenských ľudových tradícií a z klasickej i modernej slovenskej literatúry. Natočil napríklad televízne adaptácie románov Mila Urbana Živý bič (1966), Františka Švantnera Malka (1968), poviedok Martina Kukučína Rysavá jalovica (1970), Vianočné oblátky (1977) a Mišo (1979) či Margity Figuli Horali (1974) a ďalšie.

K réžii svojho prvého dlhometrážneho hraného filmu pre kiná Nevesta hôľ sa Ťapák dostal v roku 1971. O štyri roky neskôr nakrútil divácky najúspešnejšiu slovenskú komédiu a paródiu na zbojnícku tematiku Pacho, hybský zbojník podľa rovnomennej poviedky spisovateľa Petra Jaroša, čerpajúcu z tradície ľudového humoru. „Poznal som sa veľmi dobre s Petrom Jarošom. Vždy, keď sme sa stretli, dal mi zopár svojich poviedok. Medzi nimi som raz natrafil na jednu, ktorá sa volala Pacho, hybský zbojník. Ten názov ma zaujal a takmer okamžite inšpiroval k myšlienke nakrútiť o zbojníkovi z Hybe film voľne odkazujúci na jánošíkovskú tradíciu,“ spomínal Ťapák v časopise k DVD vydaniu filmu v edícii Slovenský film 70. rokov v roku 2007.

„Vedel som ale, že tentokrát si látka žiada úplne iný pohľad. Chcel som čo najlepšie využiť zážitky, ktoré som získal ako malý chlapec a dorastajúci študent z dediny Liesek, kde sa o Jánošíkovi často rozprávalo, no dostať ich do zamýšľanej komediálnej polohy. Okrem dejiska, ktorým sa mala stať dedina Hybe, som mal na začiatku jasno ešte v jednom – v obsadení hlavnej postavy. Od prvého momentu som bol presvedčený, že Pacha nemôže hrať nikto iný ako Jožo Kroner,“ povedal Ťapák, ktorý s Kronerom spolupracoval na viacerých filmoch. Snímka sa stala divácky najúspešnejším  slovenským filmom rokov 1970 – 1982, v tomto období ju videlo 843 300 divákov. Ani neskôr neupadla do zabudnutia hlavne vďaka hereckému výkonu Jozefa Kronera a pamätným dialógom Milana Lasicu a Júliusa Satinského, ktorí kvôli vtedajšiemu zákazu činnosti nemohli byť uvedení ani v titulkoch.

Ťapákova režisérska tvorba je mimoriadne bohatá. Nakrútil dve koprodukčné filmové rozprávky Plavčík a Vratko (1981) a Popolvár najväčší na svete (1982). Z 80. rokov sú známe aj jeho adaptácie literárnych a divadelných diel Návrat Jána Petru (1984) podľa románu Emila Dzvoníka, Skleníková Venuša (1985) podľa románu Antona Baláža, Kohút nezaspieva (1986) podľa drámy Ivana Bukovčana a Montiho čardáš (1989) podľa poviedky Viliama F. Šikulu. Venoval sa aj divadelnej réžii, v Divadle Andreja Bagara v Nitre inscenoval muzikál Pacho sa vracia (1997) a na Novej scéne v Bratislave hru Kubo (1999). Okrem umeleckej tvorby sa Ťapák angažoval aj politicky – ešte v roku 1976 sa stal poslancom Slovenskej národnej rady a v rokoch 1977 – 1980 zastával post ústredného riaditeľa Slovenského filmu. V roku 2007 mu bolo udelené štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy. V roku 2017 nakrútil jeho syn Marek dokumentárny film s názvom Martin Ťapák, v ktorom mapuje dielo svojho otca ako herca, choreografa a režiséra.

Študijná sála Slovenského filmového ústavu Filmotéka v Kine Lumière v októbri premieta výber  filmov z Ťapákovej režisérskej tvorby. Diváci môžu vidieť Deň, ktorý neumrie (1974), zobrazujúci vnútornú drámu zbeha slovenskej armády, bytostne nenávidiaceho vojnu a zabíjanie, a komédie  Pacho, hybský zbojník a Stratená dolina (1976) o troch priateľoch – správcoch horskej chaty, ktorí sa snažia zachrániť dolinu pred pustošivou inváziou turistov.

Okrem cyklu vo Filmotéke Kina Lumière má licencie na uvedenie filmov Martina Ťapáka päť televízií. V tomto období má verejnoprávna STVR licencie na hudobno-tanečný film Rodná zem Josefa Macha, pre ktorý Ťapák vytvoril choreografiu a zahral a zatancoval si hlavnú mužskú postavu, a na jeho filmy Nevesta hôľ, Deň, ktorý neumrie a Stratená dolina. Televízia Markíza má licencie na film Pacho, hybský zbojník a rozprávku Popolvár najväčší na svete. Licenciu na dvojdielneho Jánošíka od Paľa Bielika, v ktorom si Ťapák zahral mladého Tomáša Uhorčíka a bol aj asistentom réžie, má televízia JOJ.  Televízia CS Film má licenciu na vysielanie filmu Krutá ľúbosť (1978), rovnako aj televízia Kanal1, ktorá môže vysielať aj jeho film Hodiny (1980).