Filmová škola: Impresionizmus – pocitová štylizácia

Zakladateľom tohto umeleckého smeru bol francúzsky maliar Claude Monet (1840-1926). Názov je odvodený od silného dojmu – tzv. impresie. Pojem impresionizmus prvýkrát použil kritik Louis Leroy, keď v 1874 výsmešne okomentoval Monetov obraz „Impresia, východ slnka“ (Impression, soleil levant), nakoľko ho považoval za nedokončený.

Impresionistické obrazy sa vyznačujú tým, že sú tvorené krátkymi ťahmi (prípadne len dotykmi) štetca a nemiešanými, žiarivými farbami, čím vzniká štruktúrovaný povrch. Ten vytvára impresiu, že prírodné objekty – slnečné lúče, oblaky, vietor, lúky, steblá trávy, kvety, jazierko či lekná – sú v pohybe. Cieľom týchto malieb bolo zachytiť obraz krajiny v istom silnom okamihu. Najlepšie ich doceníte, ak od nich stojíte v dostatočnej vzdialenosti. Okrem maliarstva prenikol tento smer aj do sochárstva, hudby, literatúry a tiež do sveta pohyblivých obrázkov.

Filmoví impresionisti sa snažili odlíšiť filmový záber od pôvodného snímaného objektu a ukázať, že sa dá vnímať úplne inak, pod iným pocitom. Štylizáciou a pridaním novej expresivity umožnili vnímať daný predmet novým spôsobom. Tvrdili, že základom filmu nie je narácia, ale emócia, a preto je dôležitá hravá výtvarná stránka.

Inovatívne pracovali s kamerou: skúšali subjektívnu perspektívu, používali filtre, rýchlu montáž, dvojexpozície či rozostrenie objektívu k akcentovaniu duševného stavu hrdinu. Filmári – podobne ako ich maliarski predchodcovia – radi pracovali v teréne (plenér) a preferovali tak prirodzené, vonkajšie svetlo.

Vrcholným dielom francúzskeho filmového impresionizmu (1918 - 1929) je takmer 7-hodinový, nemý počin Koleso života (La Roue, 1923) od avantgardného autorského režiséra Abela Ganceho (1889-1981), ktorý stál aj za slávnejším veľkofilmom Napoleon (1927).

S nástupom zvuku v 1927 impresionistickí tvorcovia stratili podporu štúdií a prestali pomaly nakrúcať. Ich postupy však pretrvali dodnes a ovplyvnili napríklad aj takého Alfreda Hitchcocka.