Recenzia bystrého seriálového popu Viktoriánky / The Nevers

Štylizovaný romantizujúci viktoriánsky Londýn dofarbený steampunkom. Výrazné ženské hrdinky. Tajomstvo, ktoré zásadným spôsobom zmenilo pravidlá hry. Secesná kozmická loď (alebo niečo, čo ju pripomína) vypustí svetielka a ženy a dievčatá všetkých spoločenských vrstiev získajú superschopnosti. Niektoré sú dobré, iné zlé a o niektorých ešte nevieme. Volajú ich dotknuté a pokojne ich môžeme považovať za obete predsudkov.

To sú Viktoriánky, The Nevers, nový seriál na HBO, ktorým sa na ihrisko Quality TV vracia chlapík, ktorý Quality TV pomáhal definovať. Joss Whedon. Ten Joss Whedon. Joss Whedon, génius. Keby vyzeral čo len troška charizmatickejšie, už ho mám kdesi vytetovanú jeho podobizeň.

Som nadšený, celkom nekriticky vzhliadam k jednému zo svojich najväčších popkultúrnych hrdinov. Viktoriánky ma nadchli až tak veľmi, že už teraz, po druhej epizóde prepadám trudnomyselnosti. Zdá sa mi totiž, že Whedon urobil chybu v nastavení, v základnom set upe svojho nádherne preprodukovaného seriálu. Zahryzol sa do príliš veľkého sústa. Tie nemalé peniaze sú vidieť v každej zo sekvencií, nešetrilo sa, je to nádherne výpravné.

Je to premyslené, má to zreteľný koncept, kontúry už sú jasné, ale epickú šírku a hĺbku na výsosť aktuálneho seriálu ešte nevidno. Lebo Viktoriánky sú aktuálny seriál v tom zmysle, že časovo sú síce lokalizované do fantazijného Londýna kráľovnej Viktórie, ale ten priestor využívajú len ako atraktívnu kulisu, ktorá je historizujúcou paralelou dneška.

Seriál ktorý sa odohráva vtedy a tam, ale je o tom, čo sa deje tu a teraz. Bystrý pop v svojej esenciálnej podobe.

Dve epizódy sú za nami a už je jasné, že tých šesť nebude jednoducho dosť na to, aby sa v seriály naplno rozvinulo, čo už v ňom je v náznakoch obsiahnuté. Spomínam na skvelý Vinyl Martina Scorseseho a obávam sa, že Viktoriánky dopadnú podobne. Ako premárnená šanca vopred odsúdená na neúspech.

Nie je možné v nasledujúcich dvesto minútach uspokojivo dokončiť, čo sa začalo, chcem veriť v druhú sériu, ale pochybujem, že to diváci ustoja. Nie my, verní Whedonovi obdivovatelia, ale diváci, ktorým jeho meno nič nehovorí a jeho poetika sa ich nemá šancu dotknúť, lebo na to nebude dosť času. Nevedia, kto je Whedon a nevedia kto je Jane Espensonová a prečo je dôležitá.

Buffy, premožiteľku upírov pozerám priebežne od roku 1997, niektoré epizódy tohto dokonalého seriálu poznám naspamäť. Angela podobne. Kvôli Buffy a Angelovi som sa do Whedona zamiloval. Firefly si dávam znova každý rok, všetkých 14 epizód aspoň raz a Našu pani Reynoldsovú aspoň raz za dva mesiace. Agentov S.H.I.E.L.D. môžem tiež kedykoľvek, aj keď aj to je pravda, že od tretej série vidím ten úpadok. Na druhej strane, Dom bábik som prehodnotil, na prvý krát sa mi páčil podstatne menej, ako teraz, aj keď aj to platí, že práve na Dollhouse je vidieť, že aj Whedon má autorské limity.

Nedostatok trpezlivosti, schematickosť, prílišnú dôveru v mainstreamového diváka.

Áno, tiež si, podobne ako Whedom myslím, že Shakespeare je čistý pop, ale jednoducho neverím, že je to väčšinový názor a už vôbec nie estetická vkusová preferencia mainstreamového diváka, nech je ten čudák ktokoľvek.

No dobre, a aký je teda ten kľúčový problém, kvôli ktorému som presvedčený, že Viktoriánky dlho nevydržia, hoci si z celého srdca prajem opak?

Nemá to autonómne zápletky jednotlivých epizód, samostatné malé príbehy, ktoré vedno tvoria metapríbeh celku. Čiastkové pointy dielov vystavaných cez svoje malé dramatické oblúky nahradili cliffhangery. Čas tak plynie príliš rýchlo na to, aby to kedysi v budúcnosti mohlo dávať zmysel ako celok aj divákom, ktorí Whedonovi nemajú prečo vyjsť v ústrety, lebo jeho génius sa ich nikdy nedotkol.

Škoda, aj keď teda ja osobne práve teraz zo všetkého najviac dúfam, že sa mýlim.