Nie je komiks ako komiks. Platí to na tlačených stránkach, platí to aj na obrazovke. Sandman je úplne iným zážitkom

Nie je komiks ako komiks. Platí to na tlačených stránkach, platí to aj na obrazovke. Kým v kinách sa aktuálne predháňajú dve „elasťákové“ stajne v prinášaní miliónov do kás, Netflix nám ukazuje, že sa to dá robiť aj inak. Navyše s materiálom, ktorý roky Hollywood považoval za nesfilmovateľný. Aj napriek rôznym pokusom sme sa za tie roky dočkali prvej adaptácie Sandmana až v roku 2022 a patrí medzi to najlepšie z produkcie streamovacieho giganta. Teraz nám Netflix naservíroval finále druhej série a ukazuje sa, že sa oplatilo počkať. Kombinácia pomalého tempa, rešpektu k predlohe a dokonca zakomponovania pôvodného autora.

Aj keď hovoriť o druhej sérii nie je až tak presné. Áno, seriál bol rozdelený, ale je to jeden kontinuálny dej, ktorý sa snaží čo najlepšie pokryť 75 čísiel, ktoré Neil Gaiman postupne napísal. A z veľkej časti sa to aj darí, aj keď spôsobom, ktoré pre komiksové adaptácie možno nie je až tak tradičný. Dve série naozaj pokrývajú celý príbeh Morfea, kráľa krajiny snov, no Gaiman napísal obrovské množstvo materiálu, ktoré si tu nakoniec našlo cestu v podobe rôznych vedľajších príbehov.

Seriál je popretkávaný ďalšími komiksovými príbehmi, v druhej sérii napríklad stretnutím s Časom a Nocou (rodičmi hlavnej postavy), je tu aj Sen noci Svätojánskej, svoju porciu času tu majú aj vedľajšie postavy ako Hob a ďalšie. Fanúšikovia komiksu budú možno až prekvapený, ako si seriáloví tvorcovia vybrali príbehy, postavy a motívy, ktoré síce vybrali z ich komiksového zasadenia a vložili do tohto deja, no zachovali ich podstatu. Sú tu síce aj výraznejšie odklony od komiksovej predlohy, ale stále s rešpektom voči nej, takže to funguje.

Nájdu si tu niečo ale aj ľudia, ktorí nie sú fanúšikmi komiksu, prípadne komiksom nefandia vôbec? Sandman je úplne iným druhom komiksu a druhá séria to len potvrdila. Žiadne elasťáky, plášte a ani predimenzované akčné scény. Toto je pomalý a dosť introspektívny komiks na pomedzí modernej high fantasy a antickej drámy, kde z toho prvého si berie vizuálne spracovanie a výpravu a z toho druhého zas príbehy a aj výkony hercov. Pôsobí to možno až trochu netradične, určite si seriál nájde mnoho odporcov, ktorým jeho pomalé tempu a zadúmaný tón nesadnú.

Celé je to vlastne o hľadaní. Prvá séria doslovne, Sen (Tom Sturridge) hľadal to, čo mu bolo ukradnuté. Druhá séria v téme hľadanie pokračuje, ale neberie to tak doslovne. Na úvod hľadá stratenú lásku, čo je pre neho dosť transformatívna cesta. Vlastne si Sen prechádza katarziou, začína sa meniť. Rovnako ako pôvodný komiks aj seriál je o zmene a práve v druhej sérii tá zmena postupne prichádza a vám sa pred očami rozvíja prerod hlavného hrdinu. Ponorený do svojich povinností objavuje radosť, napríklad aj zo spoločnosti. Na niektoré veci nemusí byť sám a konečne si to začína uvedomovať.

Druhá séria samotná sa ešte delí na tri časti. Jeden príbeh, ale tematicky rozdelený na tri časti a každá vlastne rámcovaná istým bodom zmeny. Po hľadaní lásky totiž nastupuje hľadanie samého seba. Je to dlhá cesta cez mnoho príbehov, na ktorej Morfeus stretne množstvo postáv. Niektoré už poznáte, s inými sa ešte len zoznámite. Až musí nastať koniec, ktorý je vlastne vyvrcholením jeho osobnej cesty a reflexiou jeho zmeny. Sen je v zásade konečne schopný čeliť samému sebe.

Posledná časť? Len jedna jediná epizóda, dokonca bez hlavného protagonistu. Podobne ako na konci prvej série aj tu prichádza na rad adaptácia oddelenej epizódy, ktorá dotvára celkový kontext tohto sveta a niektorých jeho postáv. V tomto prípade zameraná na neuveriteľne sympatickú Smrť (Kirby Howell-Baptiste) a jej údel, keď má voľno len jeden deň za sto rokov. Je to skôr odľahčená epizóda, ale postavená na náročnej téme.

Recenzie sú už nejakú dobu vonku a aj keď sú pozitívne, nesiahajú univerzálne až tak vysoko. Jedným z dôvodov v nich je tempo, kde sa ukazuje, že toto je naozaj subjektívny pohľad. Sandman bol a aj je pomalý seriál. Niekto by povedal, že rozťahaný. Nie je až tak sústredený na hlavnú líniu a ako som už naznačil, zvykne si od nej odskakovať. Do minulosti, do iného sveta, k inej postave. Ale to všetko akurát pridáva hĺbku. Napríklad s najmladšou z Večných, Delírium (Esmé Creed-Miles), si užijete aj veľa humorných a emocionálnych momentov.

A ani pri výstavbe scén sa režiséri nikam neponáhľali. Radi sa utápali v dlhých záberoch, veľkých celkoch zobrazujúcich fantastické svety rôznych ríš od Snívania až po Peklo. A chcú, aby ste sa v nich utápali aj vy. Toto je ten druh seriálu, kde by ste akciu hľadali len márne, čo je na komiks dosť atypické. Zato je tu množstvo výstavby, dialógov a aj ponorenia do postáv.

Dokonale to ilustruje samotný Morfeus, ktorého Sturridge stvárňuje stoicky, ale chladne, ale postupne sa do jeho prejavu vkrádajú emócie. Stačí málo, zmena výrazu jeho tvár a divák hneď vie, akou emočnou búrkou postava prechádza. Pozitívne aj negatívne emócie, neraz skrývané, sú však stále v ostrom kontraste s tým, ako sa Sen správa bežne. Klobúk dole pred Sturridgom, ktorý sa majstrovsky zhostil náročnej postavy, ktorú na obrazovku verne preniesol zo stránok komiksov, no pridal jej aj niečo vlastné, unikátne.

Výprava, kostýmy, kulisy alebo efekty – na ničom z toho sa tu nešetrilo a seriál vyzerá fenomenálne. Hlavne množstvo kulís je praktických a sú to naozaj čarovné lokality, ktoré ešte viac vyťahujú podmanivú krásu seriálu ako takého. Ale občas tvorcovia možno až príliš tlačili na pílu. Make-up je trochu prehnaný, na niektorých postavách môže občas pôsobiť rušivo. Kamery deformujú obraz, čo tu má svoje miesto, no rovnako aj momenty, keď sa to nehodí a mať rozmazanú časť obrazu tam, kde je tvár nejakej postavy, nepôsobí najlepšie. V týchto ojedinelých momentoch tak štýl trochu zabíja obsah.

Ale v zásade sú to len takéto menšie, takpovediac kozmetické neduhy, ktoré druhá séria a vlastne aj seriál prinášajú. Neulahodí to každému, môže pôsobiť trochu ťažkopádne, s pomalým tempom a akoby sa niekedy v zásade nič vážne nedialo. A ani sa nedeje, nie stále sa musí niečo diať. Niekedy potrebujú postavy rozjímať. A aj diváci. Rovnako niekedy treba budovať hĺbku, kontext, motivácie či vzťahy. A to sa tu deje dialógmi, introspektívou a inými pomalými prvkami. A možno práve v tom je celé to čaro. Je to unikátny materiál spracovaný nie až takým tradičným spôsobom.

Hodnotenie: 9/10

+ casting

+ hudba

+ atmosféra

+ komplexný svet bohatý na postavy

+ vizuálne spracovanie

- drobné neduhy

- tempo môže byť pre mnohých príliš pomalé