Quo vadis, Aida? hovorí o zdrvujúcich dôsledkoch zlyhania mierovej politiky

Rodáčka zo Sarajeva, režisérka Jasmila Žbanić sa do povedomia verejnosti dostala najmä snímkou Grbavica, za ktorú získala Zlatého medveďa v roku 2006. Jej aktuálny film Quo vadis, Aida? súťažil v Benátkach, uspel na festivaloch v Rotterdame či Göteborgu, je aj súčasťou užšej pätnástky nominovaných na Oscara v cudzojazyčnej kategórii.

Žbanić sa v snímke vracia sa do roku 1995, do vojnou poničenej Srebrenice, kde svoju rodinu pred Srbskou armádou prichádza zachrániť aj tlmočníčka pre OSN Aida, v podaní Jasny Đuričić. Na portáli Metacritic má výborné hodnotenia, dávajúce dokopy 96 percent.

Variety (100 %)

Najlepšie kreatívne rozhodnutie v tejto citlivo fikcionalizovanej verzii skutočného príbehu prichádza vo forme protagonistky Aidy, lokálnej obyvateľky Srebrenice, ktorá pracuje v neďalekej, Holanďanmi vedenej základni OSN ako tlmočníčka. Stvárňuje ju Jasna Đuričić so zmesou absolútnej presvedčivosti, vznešenosti a silného materského inštinktu. Aidina pozícia a jej osobné roly ako ženy a matky ju umiestňujú presne do styčného bodu inštitucionálnej a individuálnej účasti v konflikte. Istým spôsobom jej pozícia presne kopíruje pozíciu Žbanićovej ako filmárky – tá má zodpovednosť širší príbeh kontextualizovať, ale ako Bosnianka, žijúca počas masakry v Sarajeve, má na vec aj vlastnú perspektívu.

The Guardian (100 %)

Čo sa týka titulu, ten je prevzatý z vymysleného kresťanského príbehu o Petrovi, ktorý stretol Krista po jeho zmŕtvychvstaní. Ten mu na otázku "Quo vadis?" (Kam ideš?) odpovedá:  "Do Ríma, aby ma ukrižovali znova". Samotná Aida je ukrižovaná dvakrát, prvýkrát počas masakry a opäť po nej, keď začína rozoznávať konkrétnych ľudí v komunite, ku ktorej sa pripojila. Po 25 rokoch prišiel čas znova sa pozrieť na horor v Srebrenici -  Žbanićová tak robí s jasnou perspektívou, súcitom a nestrannosťou.

Cinevue (100 %)

Žbanić odmieta zobrazovať samotné rozhodovanie vrchnosti OSN, čo nás, podobne ako subjekty filmu, necháva v bezmocnosti a temnote. Kameramanka Christine A. Maier drží kameru blízko postáv, čo len zvýrazňuje Aidin stále naliehavejší pohyb po základni. Potácajúce sa pohyby kamery evokujú rušivý pocit strachu, vytvárajúc tak vizuálne momentum v juxtapozícii s nezvrátiteľným a pevne daným záverom.

Indiewire (91 %)

Režisérka buduje napätie trpezlivo, nikdy nezníži tlak, ale i tak dovolí svojim postavám (a publiku) niekedy sa pomedzi chaos nadýchnuť. Najhoršie detaily sú až do záveru iba naznačené, ostávajú mimo plátna. Ako diváci zdieľame Aidin opatrný optimizmus, presvedčenie, že nájdeme spôsob, ako zachránime svoju rodinu aj napriek opak tvrdiacim argumentom. Je to elegantný spôsob ako rozprávať vojnový príbeh, ktorý dbá na humanitu postáv, no o to zdrvujúcejší je potom záver.

The Hollywood Reporter (90 %)

Povaha titulu je desivá, je však náročné nepozerať sa na plátno, keďže to, čo sa na ňom deje, pripomína sud s pušným prachom. Aj napriek niekoľkým dokumentom, fotografickým výstavám či pamätníkov, vás nič nepripraví na to, ako vás Žbanićovej fiktívny scenár vťahuje naspäť priamo do nočnej mory s názvom Srebrenica. Film útočí na spôsob, akým sily OSN zanevreli na svoj prísľub bombardovať Srbov okamžite po tom, čo zaútočia na civilistov. Byrokracia a nevôľa poštvať si Srbsko proti sebe spôsobila smrť mnohých obyvateľov.

Rogerebert.com (88 %)

Tento titul, intenzívny a neustále v napätí, je práve tým filmom, v aký kritici dúfajú, že v dostatočne širokom publiku dokáže vyprovokovať konverzáciu a revíziu toho, ako naprávame poškodené systémy. A Quo vadis, Aida? pôsobí tak, že pri zhliadnutí správnymi ľuďmi dokáže vyvolať efektívne zmeny.

The Observer (80 %)

Teraz uvidíte skutočný film - vraví vojak krátko pred tým, než spustí zdrvujúcu sekvenciu. Quo vadis, Aida však podobne ako detail, ktorý uzatvára hlboko dojemný epilóg, nezatvára oči, naopak, necháva ich doširoka otvorené.