Režisérka filmu Až do mesta Aš

Kde vznikla inšpirácia k filmu? V Aši je veľmi jednoduché nájsť šokujúci príbeh. Často sa dočítate, ktorú prostitútku mučili, alebo ako prostitútky napadli a okradli Nemca v aute… V Čechách už možno k tejto téme vznikla istá averzia, ako k čomusi prepratému. Nemci tam zase chodia nakrúcať to najhoršie, čo sa dá odtiaľ vytiahnuť. Preto som si hovorila – načo to točiť podobne?

A odpoveď?
 Našla som si východisko pre svoj film – otázku, ako je možné, že sa z obyčajnej dievčiny, ktorá ide do Ašu iba za prácou, stane časom niekto úplne iný. Snažila som sa stále myslieť na jej postupnú, zvláštnu premenu. Svojím spôsobom ma nezaujíma, do akej miery bude divák jej príbehom ohúrený. Pre mňa je dôležité, aby bola tá premena ústrednej postavy, Dorotky, autenticky ukázaná.

Vďaka obsadeniu nehercov a využitiu autentických záberov sa mi podarilo do filmu dostať výraznú surovosť. Film verne zachytáva motivácie dievčaťa k drsným životným rozhodnutiam, ktoré sa na prvý pohľad môžu javiť ako nemorálne.

Ako film vznikal?

Najprv som do Ašu dlho chodila na prieskum, vyberala reálne prostredia, spoznávala ľudí a pripravovala sa na nakrúcanie dokumentárneho filmu. Postupne som do filmu získala autentických ľudí, ktorí vo filme stvárňujú samých seba a natočila som s nimi zopár čisto dokumentárnych obrazov, ktoré sú súčasťou filmu. S hlavnými ženskými postavami bol problém. Keď chcem nakrúcať film o dievčatách, ktoré pod vplyvom svojej zlej sociálnej situácie postupne vymenia prácu v textilnej fabrike za prácu v bordeli, alebo sa nechajú vydržiavať nemeckými dôchodcami, tak zachádzam do takej oblasti života, o ktorej tie reálne ženy, ktoré túto skúsenosť zažívajú, už nechcú/nemôžu vypovedať stopercentne otvorene a úprimne. Potrebovala som ísť do hĺbky a zároveň nájsť niekoho, na koho sa dá spoľahnúť. Mnoho žien, s ktorými som točila mi v priebehu nakrúcania "zdrhli" do Nemecka príliš rýchlo. Bolo pre mňa dôležité rozprávať príbeh maximálne dvoch dievčat v dlhšom časovom období, aby som mohla čo najpresnejšie zachytiť proces, ktorým si takáto žena prejde od prvej práce vo fabrike až po odchod do Nemecka alebo do bordelu. Chcela som zachytiť ich motivácie k drsným životným rozhodnutiam, ktoré nezainteresovaný človek väčšinou odsúdi ako nemorálne.

Do reálneho prostredia som sa rozhodla "nasadiť"(ne)herečky, Silviu a Dorotku. Hrali svoju úlohu obyčajných dievčat, ktoré prišli za prácou a za šťastím až do mesta Aš. Tu vznikla príležitosť vykresliť príbeh paradoxne pravdivejšie ako pri čistom dokumente.

Z pôvodného plánu nakrútiť dokument vznikol hraný film, prečo?

Neherci napriek vopred nachystanej a dohodnutej situácii podľa scenára a s vopred pripravenými lokáciami, počas natáčania akoby zabúdajú na prítomnosť kamery a "prepadnú" svojej úlohe, v ktorej sú doma aj vo svojom reálnom živote. Veci sa dejú a nikto to vlastne nehrá, situácie majú svoj vlastný vývoj a kamera je iba pozorovateľ diania. A vôbec nevadí "stop pôjdeme ešte raz" situácia sa z hranej po chvíli opäť preklopí na čisto autentickú a na povrch vychádzajú nové neplánované akcie a spontánne dialógy. Takto vznikol pestrý materiál, v ktorom sa objavilo veľa neplánovaných obrazov "navyše", ktoré boli lepšie ako tie dopredu pripravené na papieri. V tejto fáze som spolu s Marekom Leščákom začala nanovo budovať presnejší scenár, ktorý vychádza z natočeného materiálu. Základný príbeh zostal nezmenený, bolo však potrebné lepšie dotiahnuť jednotlivé línie filmu, motivácie postáv a dôslednejšie pracovať s príbehom. Na základe tohto "hraného" scenára boli dotočené nové chýbajúce obrazy, ktoré boli s nehercami snímané metódou hraného filmu. Museli byť natočené presne, aby začal fungovať film ako celok.

Akú úlohu zohralo zachovanie autenticity napriek zmeny z dokumentu na hraný film?

Bolo pre mňa šťastím spolupracovať s kameramankou Vierkou Bačíkovou, ktorej hlavnou prednosťou je práve jej schopnosť nachádzať výtvarné obrazy v neštylizovanom prostredí. Vie vycítiť, aký spôsob snímania je pre ktorú situáciu najprirodzenejší, pracuje s veľkou pokorou, kamera sa prispôsobuje vzniknutej situácií a protagonistom, nie naopak. Bez jej citlivej práce za kamerou by som autenticitu dosahovala veľmi ťažko.

Ide o veľmi silnú tému, v čom bola pre Vás atraktívna, že ste sa rozhodli nakrútiť film?

Podobné príbehy sa dejú v Aši mnohým ženám, pre miestnych je to niečo všedné a dôverne známe. Ja som sa dostala do Ašu prvý krát ako 18 ročná, pár mesiacov som šila v jednej z textiliek, ktorá je nasnímaná aj vo filme. V takom veku ma prostredie v Aši naozaj šokovalo a veľmi rýchlo som odtiaľ zdrhla späť domov. Asi som sama potrebovala dostať odpovede na niektoré otázky, chcela som porozumieť tým životným okolnostiam, ktoré niektoré ženy dotlačia k rôznym seba deštruktívnym životným rozhodnutiam.

Ako ste hľadali hlavné hrdinky, alebo si ony našli Vás?

Predobrazom hlavných postáv boli niektoré reálne ženy z Ašu. Chcela som nájsť neherečky s podobným temperamentom a s podobnou životnou situáciou, aby mohli pri hraní zapojiť vlastnú životnú skúsenosť. Najprv som hľadala hlavnú hrdinku na stredných školách, nakoniec som ju objavila v osade Petrová pri Bardejove. Dorotka je z prostredia, kde sa bežne chodí za prácou do Západných Čiech, nebolo to pre ňu nič nové. Páčila sa mi na nej jej nepredstieraná detskosť a zasnenosť. Druhá hlavná postava Silvia si asi naozaj našla skôr mňa. Veľmi túžila byť herečkou. Má neskutoč