JOHANKA Z ARKU

Režisér Bruno Dumont natočil v roku 2017 veľmi svojské heavy-metalové muzikálové stvárnenie príbehu o francúzskej mladej bojovníčke v storočnej vojne proti Angličanom. Dielo dostalo názov Johanka Superstar a prispel ním tak do vreca s ďalšími staršími titulmi, ktoré sa zaoberali životom hrdinky nazývanej aj Panna Orleánska. Excentrická hudba spolu s bizarnými tanečnými prvkami vytvárali scény zahalené do mystéria typického pre tohto francúzskeho režiséra. V jeho novom filme Johanka z Arku / Jeanne  opäť nazerá do duše mladej zástupkyne Božieho slova, ktorú rovnako aj v tomto prípade stvárňuje veľmi mladá Lise Leplat Prudhomme.

Počas vyše dvojhodinového deja cestujeme skrz plátno niekoľkými etapami Johankinho života. Počínajúc tým ako s jej pomocou Francúzi zvíťazili pri Orléanse (1429), cez udalosť neúspešného obliehania Paríža a jej následného odsúdenia za kacírstvo (1431) končiace jej upálením. V celom deji prekvapivo absentuje akákoľvek akcia v podobe ukážok z vojnového poľa na úkor zamerania sa na samotnú Johanku - jej vnútorné prežívanie a vysporiadanie sa s opovrhnutím zo strany cirkvi. Oproti Johanke Superstar je nová Dumontova snímka poňatá v pokojnom, až meditatívnom tempe.

Režisér sa v mnohých ohľadoch pridŕža minimalizmu. Jednak vo výbere lokácií, ktorých sa za celý dej vystrieda iba zopár, ako aj v poňatí väčšiny scén, pri ktorých kladie dôraz skôr na pocity ako gradujúce tempo, či vôbec akúkoľvek činnosť. Výsledkom však väčšinu divákov usadí do nepohodlia, ktoré vyústi až do unudenia sa častými dlhými a monotónnymi scénami. Tie sa odohrávajú najmä sa vo veľkolepej katedrále Amiens alebo ich striedajú detailné, niekoľko minútové zábery na samotnú mladú Janku. Či už jej uprené pohľady smerom dohora metaforicky zobrazujú pohľad k nebesiam a k samotnému stvoriteľovi alebo iba divákovi poskytujú dostatok priestoru na nahliadnutie do jej vnútra, z celej minutáže ukrojujú až príliš veľký diel. V pozadí francúzskych pesničiek, ktoré síce majú svoju výpovednú hodnotu a predstavujú akýsi vnútorný monológ, či osobnú modlitbu našej hrdinky smerujúcu k Bohu, k francúzskemu obyvateľstvu a k samotnému kráľovi, vo svojej celkovej dĺžke a niekoľkonásobného zakomponovania do deja, pôsobia po čase otupne, až otravne.

Ďalšou zaujímavosťou, pri ktorej sa Dumont odklonil od očakávaných štandardov je stvárnenie hlavnej predstaviteľky. Zatiaľ čo v iných filmoch hrá Johanku z Arku väčšinou dospievajúce dievča, či mladá žena (skutočná Johanka mala 19 rokov, keď čelila obvineniu z kacírstva), režisér pracuje s iba 12-ročnou (ne)herečkou Lise Leplat Prudhomme. Jej detská tvár síce môže dopomôcť k podčiarknutiu zraniteľnosti, k obdivuhodnej odvahe vzoprieť sa a opustiť v tak mladom veku vlastných rodičov na úkor naplnenia svojho poslania. No na strane druhej pôsobí pohľad na malé dievča v zbroji, ku ktorému až do utrpenia porážky každý vzhliada a pristupuje s veľkou úctou akosi neuveriteľne.

Predstaviteľ spirituálnej kinematografie Bruno Dumont je známy svojou obľubou pracovania s nehercami. Táto taktika sa v mnohých snímkach tvorcom vypláca, pretože dokáže celému filmu pridať na autentickosti. Súčasne znamená aj risk, ktorý môže skĺznuť do lacného a amatérskeho výsledku, čo je miestami aj Johankiným prípadom.

Jednotlivé scénky pripomínajú skôr divadelné predstavenie. Sú málo vážne na to, aby ich divák mohol brať seriózne a málo vtipné na to, aby ich mohol vnímať ako režisérovu výstrednosť, či parodizovanie. Aj v prípade tohto filmu sa diváci pravdepodobne rozdelia na dva tábory. Na tých, ktorým toto zvláštne poňatie Johanky z Arku budú vnímať ako vydarený art a na tých, ktorí sa zo sedadla v kine postavia skôr ako sa film stihne preklopiť do svojej druhej polovice.

Pokiaľ by po tomto titule siahla mladšia generácia s cieľom dozvedieť sa niečo viac o živote slávnej Johanky, pravdepodobne to nebude tá správna cesta, ktorá ich dokáže osloviť. Meditatívne zábery na hlavnú hrdinku im neposkytnú všetky dôležité súvislosti a absencia akejkoľvek akcie tiež nebude hrať do karát. Otázne však je, kto je vlastne režisérovou cieľovou skupinou.

Kritiky na nový Dumontov film sú pomerne rozporuplné, no na minuloročnom festivale v Cannes, kde prebehla jeho celosvetová premiéra zožal úspech, ktorý premenil na Zvláštnu cenu poroty v sekcii Un Certain Regard. Novej Johanke sa ale nesmie uprieť sebazaprenie hlavnej hrdinky a posolstvo, ktoré sa snaží odovzdať omnoho starším a vzdelanejším z radov cirkvi: „Ľudia sú akí sú, ale my musíme premýšľať o tom, akí máme byť.“

Jeanne (Francúzsko, 2019, 137 min.)
Réžia: Bruno Dumont. Scenár: Bruno Dumont. Hrajú: Lise Leplat Prudhomme, Fabrice Luchini, Benoît Robail ...