ZOMRIEŤ A ŽIŤ

Časozberné dokumenty sú častokrát poriadna piplačka a makačka. Obzvlášť v čase zúriacej vojny je sledovanie životov trojice dobrovoľníkov/vojakov naprieč celou dekádou poriadne ošemetný proces.

Chce to mať výdrž, dramaturgický plán, ale najmä odvahu, pretože nikdy neviete, kam vás vrtkavé cestičky osudu za zvukov sálv nepriateľských zbraní zavedú.

39-ročná režisérka Julija Gontaruk jej má zrejme na rozdávanie, pretože sa vo svojej dokumentárnej novinke Zomrieť a žiť bezprecedentne ponorila do frontových línií zúriacej ruskej invázie na Ukrajine.

S objektívom v pätách

Režisérka sleduje ukrajinský konflikt naprieč desaťročím, a to od zákopov na Donbase až po „novodobý“ ruský teror. Konflikt dokumentuje komplexne od roku 2014, no nie, takpovediac, optikou z vtáčej perspektívy, ale vrhá sa do prvej línie v koži trojice protagonistov s veľavravnými prezývkami: Šachta, Tanečník a Potter.

Film sleduje rané kroky hrdinov ešte v zákopovej vojne pri Mariupole, v „prvej“ fáze vpádu ruskej armády za ukrajinské hranice. Každému z hrdinov režisérka dopraje dostatočný priestor a minutáž, aby sa divák mohol individuálne vžiť do jednotlivých príbehov trojice mužov.

Doslova im dýcha kamerou na krk, a to nielen v „bezpečnejších“ častiach bunkrov a základní na fronte. Kamera častokrát stúpa protagonistom na päty aj v tých najkrušnejších momentoch. Vďaka kombinácii filmovej kamery, kamier na vojenskom výstroji a osobného prístupu autorka posúva snímku na nečakane intímnu úroveň.

Žena s kinoaparátom

Formálne a obsahovo sugestívne rozprávaný dej, sprostredkovaný životmi trojice protagonistov, dovoľuje divákovi nazrieť do zákulisia krvavej zrážky hodnôt a boja o národné sebaurčenie. Najmä v prvej tretine filmu sa kamera, kopírujúc ducha dokumentárnej legendy Muž s kinoaparátom, stáva jedným z protagonistov. Sonduje, túla sa priestorom, prepája postavy a jej technický status prerastá do metakomentára.

Julija Gontaruk v najlepšom slova zmysle kráča vo „vertovovských“ šľapajach, no snímka sa vyhýba naivizmu či prázdnej nostalgii pôvodnej dokumentárnej klasiky. Autorka si berie princíp „kina oka“, no inštaluje ho do krvavých reálií vojnového konfliktu.

Objektív kamery neovplyvňuje dianie ani okolnosti. Stáva sa externým pozorovateľom číreho šialenstva a často až odpatetizovanej krutosti. Nekomentuje ju cez ideologickú prizmu, ale sústredeným okom skúma ľudskú líniu príbehov trojice hrdinov.

Rámcované vojnou

Snímka Zomrieť a žiť sleduje in medias res v expozícii protagonistov počas bojov na Donbase ešte v roku 2014 a následne ich návrat do „bežného“ života. Tanečník, Šachta a Potter sa po odchode z frontu snažia opäť žiť svoje životy v tradičných rodinných, vzťahových a pracovných kulisách. S nadsádzkou povedané, normalizujú sa v rámci očakávaných spoločenských šablón, no postupne ich „nové“ životy infikujú spomienky na front či smrť blízkych spolubojovníkov.

Film otvára nielen motívy návratu či posttraumatickej stresovej poruchy, ale zároveň nad hrdinami visí neviditeľný Damoklov meč v podobe nadchádzajúcej invázie. Režisérka osudy hlavných hrdinov rámcuje konfliktom, ktorý akosi definuje ich životy. Napriek surovému pozorovaniu reality Gontaruk využíva aj tematické až postmoderné postupy, ako je práca s negatívom obrazu či až snové čiernobiele obrazy.

Za zmienku stojí aj vycibrené strihačské remeslo. Zábery, ktoré na seba chronologicky nenadväzujú, spája na základe motívu, kompozície obrazu a významu. Jednoducho povedané, civilné pasáže zo života hrdinov autorka prekladá zábermi z frontu.

Ide tak často o čisto vizuálny prvok, ktorý buduje emocionálny dôraz na kontrast medzi životom „počas“ a „po“ pôsobení na fronte. Film však ponúka nečakaný motív: žiadne „po“ neexistuje, iba stav medzi. Snímka ani tak nerozpráva o období vyrovnávania sa s hrôzami vojny, ako skôr o čakaní na chvíľu, keď na brány opäť zaklope ďalšia kapitola konfliktu.

Bez politiky a bez Putina

Ide síce o umelecký princíp, na ktorom autorka postavila dramaturgický kľúč filmu, no nezaškodilo by jasnejšie pomenovanie niektorých okolností. Hrdinovia tak nekomentujú ruského agresora ani politiku Kremľa a akosi sa zázrakom ani raz nespomenie meno prezidenta Ruskej federácie.

Je jasné, že ide o zámer, no niektoré situácie si podobný komentár priam žiadajú a je nemysliteľné, že ústredná trojica protagonistov nemá vyhranený názor na Vladimira Putina.

Zároveň, ak si snímku pozrú v kine skalopevní a pomýlení obhajcovia ruských zverstiev, určite budú argumentovať zaujatosťou snímky tým, že film obchádza kontroverznú históriu pluku Azov, v ktorom protagonisti pôsobili. Na jednej strane sa autorka vyhýba potenciálnemu skĺznutiu do agitačných politických vôd, čo je cenné, no zároveň vo filme absentuje politický rozmer konfliktu.

Neželaným efektom tak je, že film sa bez tohto aspektu napriek drsnému a surovému obrazovému materiálu nešťastne odkláňa do akéhosi geopolitického vzduchoprázdna.

Napriek tomu však režisérka natočila dôležité dielo, ktoré vojnu vníma a vykresľuje predovšetkým ako ľudskú tragédiu. Ukazuje, že ukrajinský konflikt nie je len sterilnou strategickou hrou veľmocí na geopolitickej šachovnici, ale najmä bojom napadnutého štátu proti agresorovi. Čo je smutné, tento kontext kdekomu stále uniká.

To Die To Live (Ukrajina/Litva/Slovensko, 2026, 116 min.)
Réžia: Yuliia Hontaruk. Scenár: Yuliia Hontaruk. Kamera: Yuliia Hontaruk