KILL BILL: KOMPLETNÁ KRVAVÁ AFÉRA

Ako to už býva zvykom, veľké geopolitické udalosti si človek pamätá aj vďaka osobným spomienkam. Podobne je to aj s popkultúrnymi míľnikmi. Ak sa vás opýtam na premiéru Kill Billa, je pravdepodobné, že začnete spomienkou: „To som akurát…“ Nejak tak na tom bola v roku 2003 aj vtedajšia redakcia Kinemy. Pamätníci na čele s Peťom Konečným by spomienku okorenili historkou o ceste celej redakcie autami do Brna, keďže „Bill“ štartoval u našich západných susedov o niečo skôr ako na Slovensku.

Ja som začiatkom tretieho tisícročia zasadol premiérovo do stredoškolských lavíc a brigádoval v banskobystrickom Kine Hviezda. Roznášanie kinoletákov malo svoje výhody – tou kľúčovou boli najmä premietania v lokálnych kinách grátis. Štvrtý film Quentina Tarantina tak mám nostalgicky spojený nielen s výrazným kinozážitkom, ale aj sentimentálnou spomienkou na brigádu. Tá mi síce do vrecka nepriniesla ani halier, ale zato cennú komoditu v podobe nonstop prístupu do potemnenej kinosály v meste pod Urpínom. A taký je Kill Bill – ikonický popkultúrny míľnik, ktorý sa aktuálne vracia do multiplexov, ale aj klubových kín v bezprecedentnej podobe, tak ako si ju Tarantino už od začiatku vysníval.

Finálne zúčtovanie po 23 rokoch

Kultovku Kill Bill od Quentina Tarantina asi netreba príliš predstavovať. Ak by predsa len bolo treba, Kinema už pred 23 rokmi v dobových recenziách vystihla ikonický potenciál oboch snímok (Kill Bill 1 a Kill Bill 2). Tarantino v štvrtom filme stavia epický príbeh o pomste už vtedy na svojich trademarkových pilieroch tvorby: vypointovaných dialógoch, civilnosti, čiernom humore, popkultúrnych referenciách a nekompromisnom násilí.

V tomto Kill Bill nezaostáva. Zároveň ho Tarantino zabalil do outfitu nadčasového eposu o krvavej neveste, zahranej Umou Thurman, ktorá sa v drsných kapitolách presekáva k finálovému zúčtovaniu so svojou nemesis a životnou láskou v jednom – Billom (David Carradine).

„Kill Bill je veľmi špinavý a veľmi krvavý film. A zároveň aj dosť odlišný od predchádzajúcich tarantinoviek. Markantný rozdiel je hlavne v prechode od slova k činom. Gauneri, Pulp Fiction a svojím spôsobom aj Jackie Brownová ťažili z neskutočne efektných, drsných a maximálne vycibrených dialógov, ktorých kvalita dokázala vtisnúť život aj jednoduchému príbehu (ktorý Gauneri aj Pulp Fiction jednoznačne majú) a zakryť tým jeho slabosti. Navyše ich kvantita úspešne negovala absenciu akčných pasáží a „humorným“ spôsobom často odľahčovala prezentované násilie,“ opísal trefne pred dvoma dekádami Adrián Žiška na Kineme.

A je to tak. Prvá a druhá časť krvavej odysey nemôžu byť odlišnejšie. Prvý film je zbesilou jazdou, ktorá vrcholí absolútnym masakrom so Šialenou 88 v tokijskom bare Dom modrých lístkov. Druhý diel je skôr meditatívnym a pokojnejším vyrovnávaním sa s minulosťou, v ktorom dlhý krvavý hodokvas vystriedali úderné dialógy a vypointované minietudy. Tempom a rytmom sa tak oba filmy od seba diametrálne líšia.

Ich pôvodné rozseknutie síce kvalite nijako radikálne neubralo, no ak si divák pozrel filmy postupne, odlišný temporytmus bol omnoho citeľnejší a do určitej miery aj rušivý. Tarantino tak od začiatku sníval o tom, že oba filmy spojí do jedného celku, čo by bola zrejme v tom čase fatálna kopačka z otočky pre všetkých kinárov, ktorí sa dlhánskej stopáže štítia ako čert kríža. Čím dlhší film, tým menej premietaní za deň. Čím menej premietaní, tým menej peňazí do kasy. Tarantino sa však svojho sna nevzdal a o vyše dve desaťročia neskôr doručil do kín dvojfilm „zošitý“ do jedného ultimátneho celku.

Jeden film Billovi pristane

Nová verzia, respektíve director’s cut, neprináša len spojenie pôvodného „diptychu“ do čerstvého organického celku. Treba však podčiarknuť, že spojenie oboch snímok prináša divákovi o niečo sugestívnejší zážitok ako pred dvoma dekádami. Obe polovice síce majú odlišný drive, no pokope jednoducho fungujú a vytvárajú tak Tarantinovu želanú predstavu celistvosti a súdržnosti.

Krvavý epos o Beatrix Kiddo tak môžeme sledovať kontinuálne v jednom umeleckom diele a jej cesta pôsobí z hľadiska existenciálnej charakterovej transformácie učesanejšie. Uma Thurman ako Čierna mamba putuje vcelku jasne z bodu A do bodu B, no Tarantino dejovú linku už tradične premiešal v dramaturgickom mixéri. V oddelenej podobe tak môže príbehová mozaika pôsobiť rozbitejšie a chaotickejšie, zatiaľ čo v „Krvavej afére“ sú kapitoly zošité v bezprostrednej blízkosti, a teda je tu aj väčší priestor na kontext a vnímanie príčin a dôsledkov jednotlivých akcií.

Krvavý bonus

Tarantino si tak v rámci refreshu a „aktualizácie“ pre „Kompletnú krvavú aféru“ pripravil aj niekoľko chuťoviek. Tie ocenia nielen fanúšikovia originálu, ale do istej miery úpravy vyplnia aj niektoré dejové medzery. Teda až na potitulkovú scénu – k tej sa ešte dostaneme.

Medzi menšie zmeny patria napríklad pridané zábery či odstránenie rekapitulácie z druhej polovice filmu. Medzi najmarkantnejšie bonusy patrí zásah vo finále prvej polovice „Krvavej aféry“. Ikonická scéna, v ktorej Čierna mamba oseká rady zabijáckeho komanda Šialenej 88, tentoraz už nie je čiastočne čiernobiela, ale farebná. Pôvodný filter do istej miery slúžil na zvýšenie stráviteľnosti už tak dosť brutálnej scény, no fanúšikovia so silnými žalúdkami už pred rokmi frfľali, že chcú krvavý kúpeľ v tokijskom bare vo farbe. A tak sa aj stalo. Scéna tak bez čiernobieleho filtra pôsobí celistvejšie a menej rušivo.

Výraznou zmenou je aj rozšírenie anime sekvencie o zrode (origine) šéfky tokijského podsvetia O-Ren Ishii (Lucy Liu). V pôvodnej verzii v animovanej kapitole zívala medzera, ktorú Tarantino napokon zaplnil približne siedmimi minútami nového materiálu. Asi najkontroverznejším „prílepkom“ je však tzv. stratená kapitola, propagovaná ako potitulková scéna.

Fortnite Bill

Potitulková scéna Yukina pomsta vypĺňa prázdne miesto v prvej polovici „Krvavej aféry“ a dejovo do puzzle Tarantinových kapitol zapadá. Napriek tomu ide skôr o nafúknutú marketingovú bublinu.

Kapitola síce pôvodne vznikla ako súčasť Tarantinovho scenára, no do filmu sa napokon nedostala a viac ako 20 rokov na ňu sadal prach. Yukina pomsta, animovaná potitulková kapitola, však nevznikla ako originálny materiál pre novú verziu filmu. Ide skôr o marketingové video súvisiace s multiplayerovou online hrou Fortnite.

Keďže sa nový update hry dotýkal aj Tarantinovej klasiky a hráči mohli svoje postavy obliecť do skinov hrdinov z filmu, na slávnostnej premiére v Los Angeles štúdio Riot Games premietlo novinárom a influencerom aj „Stratenú kapitolu“. Obsah, ktorý je pre Fortnite stráviteľný, však môže byť ako bonus pre Kill Bill: Kompletná krvavá aféra pomerne mätúci. Tarantino síce tejto kapitole dal zelenú a vznikla pod jeho kurátorským dohľadom, no pre väčšinu divákov bez kontextu môže pôsobiť nepatrične, ako päsť na oko.

Kompletná krvavá aféra tak dokazuje, že Kill Bill má aj po 23 rokoch stále ťah na bránku a funguje ako časová kapsula nielen popkultúrnych trendov a referencií, ale aj hereckých legiend a odvážnych, nekompromisných sekvencií. Čerstvý refresh síce vytvoril megaepos s minutážou 4,5 hodiny, no paradoxne film vďaka tomu lepšie funguje a neprerušovaná kontinuita deja mu prospela – konečne tak spojila dvojfilm do jedného celku.

Kill Bill: The Whole Bloody Affair (USA, 2006, 275 min.)
Réžia: Quentin Tarantino. Scenár: Quentin Tarantino, Uma Thurman. Hrajú: Uma Thurman, Lucy Liu, Vivica A. Fox, Michael Madsen, Daryl Hannah, Gordon Liu, Michael Parks a David Carradine ...