JEDNA BITKA ZA DRUHOU

Jedna bitka za druhou Paula Thomasa Andersona (Čierna krv, Master, Skrytá vada) už mesiace okolo seba viaže šum kino udalosti roka a očakáva sa, že si odhryzne kus svojho oscarového koláča. Prispieva k tomu meno režiséra Magnólie, ale aj hviezdny herecký ansámbel na čele s Leonardom DiCapriom, Seanom Pennom. Beniciom Del Torom či nádejnou, no de facto neznámou Chase Infiniti.

V Andersonovej oscarovej receptúre tak dominuje tematická nášľapná mína, ktorá môže poľahky rozčeriť vody komfortnej zóny víkendového návštevníka multiplexov. Pretaviť na strieborné plátna historku o hrdinoch z radov protivládnej teroristickej bunky je na jednej strane v kontexte kulís dnešnej trumpovskej Ameriky vyslovený risk. Na druhej ide o materiál, ktorý nič neskrýva a od úvodných po záverečné titulky reže nekompromisne do živého.

Lovestory v tieni revolúcie

Zaškatuľkovať „Jednu bitku“ ako lovestory by bolo možno lajdácke, ale vcelku trefné. Ak by sme chceli byť explicitnejší a rozšafnejší, Andersonova novinka je lovestory fungujúca na mixe psychedelík, chľastu, kontrolovaného chaosu, nekorektnej satiry a infúzie ultranásilia.

Jedna bitka, tak štartuje obzvlášť vážne a temne a spočiatku sa zdá, že buduje najmä hutný a drsný príbeh o boji proti vládnemu aparátu. Teroristická bunka French 75 si vzala doslova na mušku pomery na americko-mexickej hranici, ktorá je často tŕňom v oku amerických populistov a slovo imigrácia sa stáva zdeformovaným zaklínadlom v slovníku predvolebných kampaňových šlágrov.

French 75 neverí v pacifizmus, mierové holubice a siahodlhé diplomatické dišputy. Pomery chce pridusiť podrážkou ťažkej armádnej bagandže a zmenu servírovať za zvukov samopalov, explózii a revolúcie. Bob (Leonardo DiCaprio) spolu so šéfkou odboja Perfidiou (Teyana Taylor) a zvyškom bunky zoberie útokom migrantský detenčný tábor na americkej hranici strážený komandom na čele s maniakálnym plukovníkom Stevenom J. Lockjawom (Sean Penn). Teroristi oslobodia zadržaných imigrantov a Anderson rozohrá karty, ktoré zarobia na budúcu katastrofu.

Bob zamilovaný do ohnivej valkýry Perfidie urobí svoju časť práce, no zároveň na šachovnici postáv pribudne Lockjaw, ktorý sa spočiatku zdá ako sekundárna bizárná čiernobiela figúrka do počtu. Práve okolo mrazivého plukovníka, ktorý je mixom stereotypnej armádnej „gumy“, totalitného šialenca a ambiciózneho bieleho suprematistu sa rozohrá až osudová moderná bájka. Ten ako páčidlo rozorve idylický guerillový románik medzi Bobom a Perfidiou a stáva sa vo vzťahu novou toxickou premennou.

Po hutnom úvode sa tak medzi trojicou vytvorí určitý pseudo milostný trojuholník, ktorý spočiatku hibernuje a dáva si akosi načas. Absurdný je z toho dôvodu, že jeden zo sokov v láske vlastne netuší, že sa zhodou okolností v takomto trojuholníku ocitol. Anderson povyšuje škatuľku lovestory do nečakaných významových rovín, záškodnícky ju deformuje a pohráva sa s formou.

Po expozícii predstavujúcej hrdinov sa Anderson posúva v čase. Z Boba sa stal paranoidný povaľač so slabosťou pre jointa a gaučové pivko a popritom sa snaží vychovávať dospievajpcu dcéru. Po tom čo Perfidia vzala roha a rodine, ale aj spolubojovníkom vo French 75 ukázala chrbát, je z Boba single otec, ktorý dcéru Willu učí to, čo vie najlepšie. Nedôverovať vláde, mobilom a neustále byť v strehu. Napriek tomu, že Bobove snahy byť o dva kroky pred vládou akosi otupeli v priamej úmere s vypitým pivom a vyfajčenou trávou, na scénu sa vracia vládny „vlčiak“ Lockjaw. Ten sa z egoistických dôvodov rozhodne rozbehnúť poľovačku práve na Willu a iniciatívu skrýva za oficiálnu policajnú operáciu.

Anderson tak rozbieha akýsi kuriózny lov na mačku a myši. Stopáž takmer trojhodinového adrenalínového tripu postupne plnia nové dejové linky, bizarné postavičky, groteskné momenty a charaktery s potenciálom stať sa popkultúrnymi ikonami.

Roadtrip horiacou Amerikou

„Jedna bitka“ ako 160-minútový kolos až nečakane šľape a takmer nestráca tempo a ani nápady. Režisér postupne vetví hlavnú dejovú linku a drobí na mikro príbehy na samospáde.

Tie ale napočudovanie fungujú ako celok a napriek tomu, že filmu dominuje prvok náhody, snímka drží pokope a nerozpadáva sa. Anderson účelovo, v tom najlepšom slova zmysle, triešti príbeh na mozaiku dejov, postavy na prvý pohľad bezmyšlienkovito katapultuje po filmovej „mape“ a rozohráva akúsi prekombinovanú, no premyslenú naratívnu kakofóniu.

Postupne divák kľúčuje Andersonov anarchistický pracovný vzorec a remeselná sebaistota a zručnosť teší každou ďalšou minútou a scénou. Jedna bitka za druhou je síce očividným zdvihnutým prstom v kontexte brutality americkej reality, no zároveň aj diváckym roadtripom absentujúcim brzdy a bezpečnostné pasy.

Strmhlav do pekla

Nazvať hlavnú linku deja ako aktivistickú je až hlúpo zjednodušujúce. Anderson živo reaguje na dianie v Spojených štátoch, totalitné tendencie Trumpovho úradu, ale aj koketovanie okolo idey občianskej vzbury. Príbeh sa síce fokusuje v čase a priestore na konkrétny región a lokalitu, film ale jednoducho funguje aj ako generálna a univerzálna obžaloba pomerov v Spojených štátoch.

„Jedna bitka“ začína ako drsný triler a postupne na seba nabaľuje vrstvy šialenej fyzickej grotesky s prvkami zdrogovanej „slapstick“ komédie. Anderson neposúva dej ulepeným slovným balastom, ale priamočiarou fyzickou akciou.

Andersonova novinka sa tak právom naťahuje po nadchádzajúcich zlatých soškách. Diváckosť totiž remeselne pretkala s presahom, čo je občas až olympijská disciplína. Andersonove filmové bizarné podobenstvo na autopilotovi sebavedomo trieli k finále, no tak či tak sa nezaobíde bez menších zakopnutí z nepozornosti.

Režisér zdatne experimentuje s grotesknou skečovitosťou, no v niektorých momentoch lavíruje na tenkom lade diváckeho vkusu. V momentoch, ako „pozdrav“ tajného klubu zostarnutých supernáckov sa tak môžeme so škrípaním zubov pýtať, či je podobný vtípek stále ešte stráviteľnou daňou za geniálny zvyšok filmu.

V niektorých prípadoch Anderson akosi zakopáva o vlastné ambície a nestíha koncovku všetkých rozhodených dejových liniek. Najmä pri postave Benicia Del Tora, ktorá je svieža, originálna a cool, akoby režisér pozabudol, čo s ňou zamýšľal a jej dejový oblúk sa akosi nešťastne rozplynie ako para nad hrncom.

Napriek malým kozmetickým chybičkám sa Andersonovi podaril zárez sezóny, ktorý by sa s malou mierou zjednodušenia dal označiť ako „coenovka“ po čelnom náraze do Yorgosa Lanthimosa. Zároveň si Anderson necháva zadné vrátka na vlastný vklad, neinšpiruje sa viac ako je zdravé a snímka nepôsobí ako efektná kópia, ale svojský autorský počin.

Anderson neuvaril len šialene odsýpajúcu čiernu komédiu, ale nekorektne rozvíja historku spoza teroristického prahu, ktorá by bola ešte prednedávnom gigantickým tabu. Zároveň film rieši otázku či je americká spoločnosť ochotná otvoriť podobnú Pandorinu skrinku a poriadne sa v nej pohrabať. Pogrilovať obávaný naratív a polemizovať nad otázkou, ako veľmi je svet rozorvaný a či nepraskne ako balón, pri ktorom to niekto prehnal s héliom.

P.S.: V neposlednom rade netreba zabudnúť na malý detail, a to že Anderson natočil zrejme jednu z najlepších automobilových naháňačiek histórie. To ako dokázal nasnímať v podstate banálnu jazdu nekonečnou americkou asfaltkou je absolútne majstrovstvo. Strih, budovanie napätia, ale najmä pocit z jazdy, pri ktorom ako divák potrebujete za hrsť kinedrylu, si pýta čestné miesto vo filmárskych učebniciach, kde nájdete aj famóznu naháňačku vo filme Bullitt (1968).

One Battle After Another (USA, 2025, 161 min.)
Réžia: Paul Thomas Anderson. Scenár: Paul Thomas Anderson, Thomas Pynchon. Hrajú: Leonardo DiCaprio, Sean Penn, Benicio del Toro, Regina Hall, Teyana Taylor, Chase Infiniti