8.0

Filmová recenzia

Bilionár a ekonomický génius Eric Packer vstupuje do svojej bielej limuzíny, aby sa odviezol ku kaderníkovi. Používa ju ako kanceláriu, kde ho navštívi niekoľko spolupracovníkov. Nevybral si však najlepší deň na cestu – ulice Manhattanu sú uzavreté kvôli masívnemu štrajku tzv. Potkaních ľudí, pohrebnému sprievodu a návšteve prezidenta. Erica čaká namáhavé putovanie, obchody mu sťaží pohyb čínskej meny. Na nečakaných miestach vo veľkomeste stretáva manželku, ktorej oznamuje výsledok lekárskeho vyšetrenia – má asymetrickú prostatu.

Novela Dona DeLilla Cosmopolis (z roku 2003) sa považuje za postmodernú variáciu Joyceovho Oddysea (ktorý je zas variáciou na Homérov epos). Obaja autori poukazujú na neduhy spoločnosti – z filmovej adaptácie kanadského režiséra Davida Cronenberga cítiť kritiku kapitalizmu, pohŕdanie súčasnými túžbami teoretizovať život v štatistických tabuľkách a zmerať ho matematickými jednotkami. Cronenberg vyrozprával dej v surrealistickej vízii budúcnosti, kde čas nehrá úlohu, púť v limuzíne akoby trvala hrdinovi večnosť a všade striehne smrť. Z chladných dialógov, ktoré nie vždy logicky súvisia, vystupujú odtiene dehumanizovanej spoločnosti.

„Sme ľudia, musíme jesť a rozprávať sa.“
Postavy, ktoré Eric na svojej osobnej Oddysei stretáva, sú viac karikatúrami charakterov. Predstavujú pohyby v jeho osobnosti, vyslovujú jeho myšlienky a pochybnosti. Eric v mnohých smeroch pripomína hlavného hrdinu drámy Stevea McQueena Hanba. Moderný človek pevne zaradený v spoločnosti, vydesený z vlastnej neistoty a nedostatku svedomia (ktoré možno symbolizuje postava jeho manželky). Snaží sa jednoducho zahnať bolesť, zbaviť sa nudy, rozmýšľa roboticky, ekonomicky, žije pre jednorazové odlesky šťastia.

Z formálnej stránky je Cosmopolis ďalším prejavom Cronenbergovho minimalizmu – obmedzená plocha rozprávania, dej vyrozprávaný dialógmi. Vynikajúca je aj hudba, na ktorej s režisérovým dvorným skladateľom Howardom Shoreom spolupracovala kanadská indie-popová skupina Metric. Prekvapujúco, Robert Pattinson predvádza v hlavnej úlohe (zrejme prvý raz) skutočne vierohodný herecký výkon, dokonca o tejto zmene úprimne povedal (pre portál Love Film): „Pri práci s Davidom som nejak sám seba presvedčil, že mám istú mieru integrity.“ Nehovoriac o tom, že zvyšok obsadenia tvoria mimoriadne herecké esá počnúc Juliette Binoche, či malou rolou Mathieu Amalrica, až po desivého antagonistu príbehu v podaní Paula Giamattiho.

Cosmopolis si rovnako ako Joycov takmer 800-stranový román vyžaduje obrovskú mieru diváckej trpezlivosti a dôvery v príbeh. Zdanlivo nepodstatné detaily sa vo finálnej scéne zostrujú a Ericova postava dostáva zmysel – vyjasňuje sa jej vnútorný konflikt. Mnohých sklame mimoriadne rozvláčny štýl rozprávania, nekonečné dialogické pasáže a nezaujímavý interiér limuzíny. Nedávno zosnulý spisovateľ John Updike vyzdvihol vo svojej recenzii knižnej predlohy základný zápor literárneho aj filmového spracovania Cosmopolisu: „Problém s príbehom, kde sa môže stať čokoľvek je ten, že sa v ňom v istom zmysle nemôže stať nič.“

Diváci, ktorí si film pôjdu pozrieť kvôli hlavnej hereckej hviezde určite neocenia, že takmer hodina a štvrť filmu slúži iba ako predohra k záverečnému rozuzleniu. Že nesledujú akčný triler, ale veľmi komornú drámu, ktorá je v istej miere nezrozumiteľná. Ak ste však ochotní s hlavným hrdinom podstúpiť jeho temnú cestu k sebapoznaniu, ocitnete sa v unikátnom a tajomnom filmovom svete.

Cosmopolis (Kanada / Francúzsko / Portugalsko / Taliansko, 2012, 108 min.)
Réžia: David Cronenberg. Námet: Don De Lillo – román. Scenár: David Cronenberg. Kamera: Peter Suschitzky. Strih: Ronald Sanders. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Robert Pattinson, Jay Baruchel, Kevin Durand, Juliette Binoche