Piatok na MFF BA: dvojitá francúzska nádielka a v nej nový Ozon

Po úvodnom dni sa bratislavský festival naplno rozbehol do viacerých kín a priniesol viaceré očakávané novinky. Večer mala premiéru posledná časť trilógie Záhradníctvo, najnovší film od hosťa festivalu Denisa Cote, a osobne som najviac som najviac vzhliadal na najnovší počin Francoisa Ozona, ktorý sprevádzali všakovaké kritiky popri hlavnej súťaži v Cannes. A aby nebola francúzska kinematografia v hľadáčiku osamotená, pridal som aj na Slovensku súťažiacu Paulu.

Dvojitý milenec

Ozon sa naplno vrhol na erotický triler, na začiatku ktorého je 25-ročná Chloe s neustálymi bolesťami brucha, ktoré sa snaží riešiť návštevou psychiatra Paula. Po čase sa do seba zamilujú, začnú spolu bývať a Chloe zistí, že ho vídava aj inde v meste – z podozrení sa vykľuje, že má brata, zhodou okolností tiež psychiatra. Začne ho navštevovať, prepadne jeho kúzlu a divák sa začne zamotávať v tajomstvách. Sú bratia skutočne dvojičky? Nevidí Chloe iba partnera v inom svetle? Prečo sa jej suseda správa podozrivo? A prečo sa jej opäť vrátili bolesti brucha?

Ozon stavil na psychologický erotický triler, za ktorý by sa nehanbili pred 20-30 rokmi iní velikáni žánru ako Paul Verhoeven či Brian de Palma. Pracuje s dvornými hercami francúzskej a belgickej kinematografie a postupne na diváka vyťahuje ďalšie tajomstvá. Z počiatočne nervózneho monológu a života Chloe (osvedčená Marine Vacth) posúva ťažisko na výborného Jéremie Reniera, ktorý v druhej tretine predvádza bizarnú dvojrolu, kde prestávame tušiť, kto je kto, zabárame sa do tajomstiev minulosti a vyťahujú sa rozličné teórie. Posledná tretina už obracia možnosti riešenia ako palacinku – raz ste na jednej strane (Chloe), inokedy na druhej (Paul) a film smeruje do prekvapivého rozuzlenia.

Je možné, že niektorí ho uhádnu vopred a ukrátia sa o desiatky minút falošných cestičiek, ktoré k filmu patria. Opäť je to luxusne natočený triler, ktorý Ozon navyše okorení erotickými scénami – hoci niektorým divákom môžu prekážať v štýle, že Marine Vacth odohrá kus filmu iba nahá a odvádza pozornosť od dejovej linky. Fanúšikovia Ozona budú môcť reptať, že Dvojitý milenec sa náramne podobá aj na jeho dva predchádzajúce filmy a hoci zabrúsil do iného žánru, nedá im veľa dôvodov na plesanie. Tí najskalnejší môžu dokonca kritizovať, či sa nechce priblížiť tvorbou už Trierovi a už si nedokáže obhájiť svoj vlastný kumšt. Na druhej strane točí hravo a luxusne – ukazuje nádherné časti Paríža (v ostrom kontraste k Paule, ktorá ukazuje skôr priemer a ťažobu ulice), veľké apartmány, honosné galérie a v nich necháva riešiť mystéria hrdinov. Sleduje sa hladko, hoci niekedy si vypomôže bizarnými sekvenciami či fantáziami v erotických scénach. A takí fanúšikovia 50 odtieňovej sivej budú asi škrípať zubami, že je tu erotiky viac ako v ich obľúbenej sérii.

Rozpoltené názory budú zrejme aj u nás. Ozon točí stále dobre, no tento raz možno osloví skôr príležitostných divákov ako jeho bázu očakávajúcu viac. Dvojitý milenec sa zrejme objaví v bežnej distribúcii a bude lákať na erotiku i napätie.

Paula

Súťažný príspevok Paula vyzerá z ukážky ako ďalšie podobenstvo o žene stratenej vo víre veľkomesta. No Paula chce ukázať viac na príklade 31-ročnej ženy, ktorá stavila doteraz na život partnerky staršieho umelca, vďaka ktorému nemusí pracovať, zarábať peniaze či udržiavať kontakty s rodinou, no jedného dňa sa ocitne na ulici a na vlastnú päsť sa musí začať pretĺkať. Nájsť si bývanie, zarobiť, nezatvárať sa pred ostatnými. Je to pre ňu nesmierne ťažké, navonok má strašne ťažkú, neprispôsobivú povahu a hoci možno vnútri je v nej kus dobráčky (občas preukázaný vzťahom k mačke), čaká ju dlhá cesta ku spokojnejšej verzii aktuálnej fázy života.

Zatiaľ čo Ozon vo filme točí ladne, debutantka Léonor Serraille nám ukáže iné časti Paríža a má hrubšie črty filmu. Nie je v ňom nič dokonalé, čo je dané aj prostredím, no sugestívne ukazuje nie príliš šťastnú situáciu hrdinku, pretĺkanie sa a počiatočné pokrývanie jednoduchých cieľov typu poriadne sa vyspäť v posteli a posunúť ďalej. Môže sa zdať, že Paula ťaží z nejednej náhody: stretne kamošku zo školy, zrazu sa jej podarí niečo získať, ale sú to malé víťazstva v jej chradnúcom živote. Pritom na sebareflexiu nie je veľa času, Paula neustále niekam uháňa, čo Léonor podporuje viacerými scénami v autobuse, metre, skrátka v pohybe. Až sa môže zdať, že film je príliš monotónny a nemá cieľ, lebo na malé víťazstvá prídu aj ďalšie prehry, hrdinka sa akoby nikam neposúva (hoci je v pohybe) a život jej pripravuje ďalší účet. Niektoré náznaky úspechu sú rýchlo marené alebo radšej nedopovedané (vzťah s matkou). Je to výsledok dobrého začiatočníckeho strihu – niekedy stačí nepovedať a nechať diváka rozmýšľať.

Odťažitý vzťah k hrdinke sa u mnohých zlomí zrejme až v poslednej štvrtine, kedy sa viaceré nitky scenára pretínajú alebo príde vyúčtovanie za nejednu náhodu. Príbeh Pauly nie je vôbec veselý, ani úplne márny – mohol by sa stať aj inej žene, napríklad v inej európskej metropole, čím je nám pomerne blízky. Na debut mladej režisérky prináša solídnu drámu – kiežby pár takých vzniklo aj u nás.