|
BACKROOMS: ZA STENOU |
BACKROOMS: ZA STENOU |
V poslednom čase sa roztrhlo vrece s horormi, za ktorými stoja známi Youtuberi. Prednedávnom zaujal klaustrofobický survival Iron Lung Marka Fischbacha, o generačný hit sa postaral Curry Barker s Posadnutosťou a najnovšie pretavil Kanea Parsons svoj online seriál Backrooms do celovečernej kinopodoby.
V online priestore sa tak ako huby po daždi objavujú oslavné chválospevy, ktoré až nekriticky čerstvé novinky vynášajú do nebies. Ide síce o zaujímavé kúsky, ale treba si naliať čistého nealko drinku obrandovaného svojím obľúbeným streamerom.
Trojica menovaných síce zaujme, ale naozaj sa nejedná o revolučné snímky, ktoré prepíšu a prekopú žáner od základov. Niečo podobné platí aj o Backrooms. Neurazí a poteší najmä snahou o psychologizáciu a vizuálom, ktorý akoby vypadol z kresličského pera M. C. Eschera na LSD.
Zarobené na hit
Stačilo ísť v nedeľu na Backrooms do jedného z bratislavských multiplexov, aby som si uvedomil, že snímka Kanea Parsonsa tne do živého. Najmä v určitej bubline. V živote som zrejme nevidel na podvečernom premietaní hororu taký vekovo rôznorodý huriavk. A niet sa čomu čudovať. Parsonsova online miniséria je fenoménom, ktorý v celovečernom kinoformáte ako magnet do kín dotiahol špecifickú generačnú vzorku divákov.
Vzorec bol ale jednoduchý. V publiku sa tak hmýrili nielen fanúšikovia hororu, ale najmä generácia (od)chovaná Youtubeom a aj hráči Fortniteu. Práve ten ponúka okrem základnej hry aj minihry štylizované práve do formy estetiky filmových a seriálových Backrooms.
Na scéne príbeh
Celovečerák „zadných izieb“, ale nevychádza len priamočiaro z Parsonsovej kultovky, ale aj z tzv. creepy pasty. Teda strašidelných historiek často z prostredia internetu, ktoré postupne nabrali na váhe a popkultúrnom záujme. Filmový Backrooms vo svojej podstate ale nie sú márnou filmárčinou a dokonca, kde tu vykukne aj presah a motív.
Dvojhodinovka o tajných dverách v americkom obchoďáku, ktoré náhodných dobrodruhov dostanú do trinástej komnaty officeového inferna, má potenciál len v určitých mantineloch. Idea mysterióznej „budovy v budove“ je skrátka ľahko vyčerpateľná, a tak sa dostáva na rad prvá zapeklitosť. Dej. Tvorcovia museli vyrukovať s príbehovou linkou, ktorá ako tak zaháčkuje, no zároveň nezatieni a neodsunie audiovizuálny kabát na druhú koľaj.
Korporátna surealistická králičia nora
Tajné vrátka v nábytkárskom shoppingu odhalí zhodou náhod manažér obchoďáku Clark, ktorý začne pravidelne navštevovať králičiu noru surealistickej kancelárskej nočnej mory. Clark zahraný blockbustermi podkutým hereckým bardom Chiwetelom Ejioforom sa tak vydáva na dennodenné výpravy za zrkadlo, teda za „umakartovú stenu“.
A čo je na kurióznom kancelárskom labyrinte tak zaujímavé a sugestívne? Samotné interiéry na prvý pohľad pôsobia bežným dojmom korporátnej deväťdesiatkovej architektúry, no sila je práve v detailoch. Kde tu je tonetka pribitá k podlahe, inde sú kancelárske stoličky k sebe zrastené ako siamske dvojčatá. Ide tak o povedomý svet, no niečim deformovaný a pokryvený. Tvorcovia hneď v úvode navýšia stávky hrozbou v podobe až bizarného humanoida, ktorý urobí z každým výletníkom krátky proces.
Kľúčovým plusom Backrooms je tak najmä špecifický vizuál, ktorý svojou sterilitou a dekonštrukciou reality vyvoláva ťažko definovateľnú úzkosť. Akoby povedomý koncept nekonečnej špirály administratívnej králičej nory niekto nanovo postavil z kociek Lega, no vykašľal sa na návod a staval len tak z pamäti. Backrooms sú dostatočne klaustrofobické a stresujúce, aby zaujali najmä v prvej polovici. Časom sa ale koncept chorého mystéria poľahky vyčerpá a na rade príde dej. A pravdupovediac, nie je úplne márny, no nazývať ho príbehom je predsa len asi trochu odvážne.
Dramaturgické zlomenie cez koleno
Ejioforovi herecky sekunduje aj výborná Renate Reinsve ako Mary. Herečka známa najmä z artových kúskov ako Najhorší človek na svete, Iný človek, Citová hodnota či Fjord. Režisér vcelku rozumne odtušil, že snímka vychádzajúca z online minisérie založená na krivolakej architektúre konzumného 20. a 21. storočia má svoje celovečerné naratívne limity.
Aj z tohto dôvodu film dramaturgicky prelomil na polovice a využil výrazne aj postavu ženskej hrdinky Mary. S umom sa tak tvorca rozhodol skúmať kuriózne priestory dvojakou optikou hrdinov. Parsons sa umne rozhodol psychologizovať, čo je vo väčšine prípadov zhubná dvojsečná zbraň, no pri Backrooms to až záhadne funguje. Teda do určitého času a minúty filmu.
Samotná konfrontácia protagonistov a konflikt s antagonistom má v sebe nápad, no zároveň pred záverečnou finálovou rovinkou dôjde filmu dych a padne s rachotom reťaz. Nie je to síce fatálny prehrešok, no s lepšie napísanou záverečnou bodkou by sa možno jednalo až o jemne nadpriemerný hororový majsterštyk.
Novinka z dielne A24 síce nie je „na uterák“, no je vlastne smutné, že snímka nenaplnila budovaný potenciál. Niektoré rozohrané motívy napokon odignorovala, iným sa trochu prvoplánovo vyhla a od iných na hulváta ušla. Napriek očividnej dramaturgickej chudokrvnosti, je ale neodškriepiteľným faktom, že časť youtubovej bubliny bude na Parsonsovu novinku prisahať a podpíše, že ide o udalosť sezóny. A tentokrát možno namiesto „views“ vystrelia do nebies aj divácke štatistiky.
Backrooms (USA / Kanada, 2026, 110 min.)
Réžia: Kane Parsons. Scenár: Will Soodik, Kane Parsons. Hrajú: Chiwetel Ejiofor, Renate Reinsve, Finn Bennett, Mark Duplass...