PSIE HVIEZDY

Režisérsky veterán Ridley Scott si odskočil od kriesenia historických blockbusterov a žmýkania ságy o najznámejšom filmovom xenomorfovi k nečakane intímnemu projektu. Kultový autor sa v 88 rokoch rozhodol pretaviť knižný bestseller Petra Hellera Psie hviezdy na strieborné plátno a vypomáha mu v tom aj hviezdny herecký casting na čele s Jacobom Elordim či Joshom Brolinom.

„Malý veľký“ film o hľadaní šťastia v kulisách miest zdevastovaných smrtiacou chrípkou by zrejme výraznejšie zarezonoval, ak by vznikol pred rokmi. Vďaka špecifickej atmosfére a melancholickej zasnenosti totiž chtiac-nechtiac zvádza diváka k porovnávaniu so známejšou televíznou sériou. A filmu príliš nepomáha ani občasná skratkovitosť a béčkové finále.

Melancholické volanie apokalypsy

V Scottovej novinke urobila so svetom krátky proces bližšie nedefinovaná pandémia chrípky (žmurk, žmurk, Covid). Veľké mestá postupne mení zub času a divoká príroda na nekonečné smetiská a skanzeny ľudskej civilizácie. Občas sa metropolami preženú kmene zdivočelých nájazdníkov alebo Hig (Jacob Elordi) so svojím štvornohým kamošom Jasperom stopujúcim zásoby. Mlčanlivý, no už od pohľadu dobrácky Hig sa po mestských eskapádach na svojej „cesne“ vracia do svojho útočiska, provizórneho ranča ukrytého pred postapokalyptickým novým svetom.

Teda aspoň to si s parťákom Bangleym (Josh Brolin) myslia. Ostrieľané duo si tak vytvorilo vlastný ekosystém, v ktorom dokážu ako-tak prežiť. Hig je tá polovica dvojice, ktorá dúfa v svetlé zajtrajšky a nostalgicky sa ohliada cez plece za šťastnejšími predpandemickými časmi. Na druhej strane Bangley je pragmatický hundroš, ktorý verí, že pokoj vo svete rozorvanom apokalypsou sa dá ustrážiť len jediným ultimátnym kokteilom: chladnokrvnosťou a stodolou plnou automatických pušiek a munície. Hig sa napokon rozhodne zbaliť kufre, nasadnúť do svojho lietadla, ktoré má svoje zlaté obdobie za sebou, a vydať sa za tajomným volaním vo vysielačke.

Seriálový slon v miestnosti

Najskôr si asi vyložme všetkých kostlivcov zo skrine a položme ich vedľa slona v miestnosti. Treba si jasne a nahlas povedať, že Psie hviezdy sa vizuálom, estetikou, vybrnkávaním soundtracku a zádumčivými dlhými pohľadmi protagonistov podobajú ako z oka vypadnuté seriálovému fenoménu The Last of Us. Pseudorodičovstvo síce vystriedal leitmotív hľadania ostrovčeka pohody v oceáne zmasakrovaného ľudstva, no téma straty blízkej osoby zostala.

Psie hviezdy sú síce audiovizuálnym vzdialeným bratrancom seriálovej videohernej adaptácie, no dokážu fungovať samostatne a emancipovane aj samy za seba. The Last of Us nemá patent ako jediný na zasnené pohľady a dlhé jazdy zničenými scenériami. Koniec koncov, filmu neškodí len takéto porovnávanie.

Láska v čase postapokalypsy

Dajme bokom fakt, že Scottova novinka sa formátom zasekla niekde vo vzduchoprázdne medzi nezávislou produkciou a seriálovým pilotom. Psie hviezdy stoja a padajú na réžii. Dekádami a filmovými kultovkami podkutý režisér na jednej strane medituje o strate ľudskosti a zániku civilizácie, no zároveň ho to ťahá k akcii. Tá je občas nechcene instantná, krkolomná a náhodná a podporuje dramaturgický „nešvár“ šíriaci sa ako mor (či chrípka).

A kam sa pohne protagonista, tam za sebou necháva „spálenú zem“. No nejde o jeho vlastné rozhodnutie a akciu – scenárista a režisér chce drámu a vyrába ju pomocou externých hrozieb. Autori potrebujú posunúť dej vpred, a tak aktivujú anonymného antagonistu, ktorý zhodou náhod dorazí práve na miesto, kde sa hrdina snaží usadiť a uchmatnúť trochu toho povestného šťastia.

Psie hviezdy paradoxne najlepšie fungujú v momentoch, keď prepnú do polohy terapeutickej nepríbehovosti a lákajú na krásne celky a skvelý soundtrack. Drhnú však pri akcii, zvláštne bombastickom finále a niekedy náhodnom dramaturgickom puzzle.

The Dog Stars (UK/USA, 2026, 118 min.)
Réžia: Ridley Scott. Scenár: Peter Heller, Mark L. Smith, Christopher Wilkinson. Hrajú: Jacob Elordi, Margaret Qualley, Josh Brolin, Guy Pearce, Allison Janney, Benedict Wong, Ewen Bremner ...