HAMNET

Premisa najnovšej drámy Chloé Zhao (Nomadland, Eternals) je úplne zrozumiteľná a bez akýchkoľvek spoilerov sa môžete pripraviť na bolesť, tragédiu a cestu k jednej z najslávnejších divadelných hier všetkých čias. Tento film netreba vnímať ako doslovný „making of“ Hamleta, ale skôr ako možnú inšpiráciu – sled udalostí, ktoré sa Shakespearovi mohli odohrať v živote ešte predtým, než jeho dánsky princ prvýkrát vstúpil na divadelné dosky.

Ak sa na Hamneta vyberiete, pravdepodobne budete poznať niekoľko základných dejových faktov. Nejde totiž o drámu, v ktorej by hlavnú rolu zohrával samotný Shakespeare, ale Agnes (Anne Hathaway) – žena, ktorej William kedysi dvoril, ktorú si vzal za manželku a s ktorou mal tri deti: dve dcéry a syna Hamneta. Ako však naznačuje vízia Agnes, pri jej smrteľnej posteli budú stáť už len dve ratolesti – mladý Hamnet totiž zomrie. Agnes a Will sa s touto obrovskou stratou vyrovnávajú každý po svojom: ona zostáva s dcérami vo veľkom dome v Stratforde, on uniká do londýnskeho divadelného sveta. Práve tu sa začína rodiť jedna z najznámejších literárnych tragédií.

Pri tejto znalosti by sa mohlo zdať, že filmu hrozí istá predvídateľnosť – divák len čaká na moment, keď príde osudová scéna Hamnetovej smrti. No nie je to také jednoduché. Zámerne neprezradím, v ktorej minúte k nej dôjde, aby ste si mohli vytvoriť vlastný „vnútorný odpočet“ a naplno sa sústrediť na udalosti, ktoré jej predchádzajú.

Film citlivo vykresľuje Willa – učiteľa snažiaceho sa vyviesť rodinu z dlhov, zatiaľ čo jeho otec ho tlačí k manuálnej práci – aj Agnes, záhadnú ženu v červených šatách, akoby potomkyňu lesnej bosorky, ktorá rozumie bylinám a prírode. Sledujeme zrod ich vzťahu a nachádzame tu viaceré vizuálne skvosty: napríklad scénu, v ktorej Agnes požiada Willa, aby jej ako spisovateľ porozprával príbeh. On siahne po bájke o Orfeovi a Eurydike, ktorá neskôr nadobúda silnú symbolickú rovinu v ďalších pasážach filmu.

Chloé Zhao prenáša diváka na anglický vidiek a neskôr do Londýna konca 16. storočia mimoriadne podmanivým spôsobom. Výrazne jej pomáha kamera Lukasza Żala a množstvo technických detailov, no dominantný je najmä citlivý, až lyrický tón rozprávania. Prechod od zakázanej lásky k rodinnému spolužitiu je lemovaný scénami dvorenia, dohadovania manželstva, ale aj tvrdými rozhovormi s príbuznými, ktorí ich vzťahu príliš nefandia. Do toho sú organicky vkladané obrazy dobového života, katastrof či takmer naturálne zobrazené pôrody – inak je nakrútený ten pod mohutným stromom, odlišné je počatie dvojičiek.

Objavia sa aj nežné momenty, keď deti hrajú divadlo alebo keď sa Hamnet túži stať hercom a s nadšením trénuje. Zhao zároveň presne pracuje s flashbackmi, ktoré v správnych okamihoch odhaľujú kľúčové momenty Agnesinej minulosti a prepájajú ich so súčasnosťou ženy a matky, zvieranej povinnosťami.

Tým sa dostávame do druhej fázy filmu, v ktorej naplno nastupuje devastujúci zážitok straty dieťaťa, paralyzujúci smútok a rozdielne spôsoby, akými sa s ním Agnes a Will vyrovnávajú. Samotná tragická scéna je nakrútená mimoriadne pôsobivo – niektorí diváci si možno spomenú na lokálneho Otca, no vnímanie utrpenia je tu odlišné. Agnes totiž „stráca syna v priamom prenose“, čo dodáva celej situácii až zdrvujúcu intenzitu. Ich životy sa po tejto udalosti rozchádzajú aj fyzicky: ona zostáva v Stratforde, on pokračuje v tvorbe v Londýne. Je bolestivé sledovať ich napätia a hádky prameniace z toho, že už dávno nežijú bok po boku. Will odchádza, hoci práve vtedy by ho Agnes potrebovala najviac. Toto odlúčenie presne vystihuje, ako rozdielne sa každý z nich snaží so stratou vyrovnať.

Finálna štvrtina pôsobí miestami, akoby patrila do iného filmu. Divák len výnimočne sleduje samotný proces vzniku Hamleta; namiesto toho sa ocitá v divadle očami Agnes, ktorá pri svojej prvej návšteve sleduje dianie na javisku s takou intenzitou, až kričí Willovo meno a ruší ostatných divákov. Nejde však o Zamilovaného Shakespeara. Pohľad na alžbetínske divadlo je civilnejší, realistickejší a zároveň nádherne spracovaný. Stojíme s Agnes v prvom rade, na dosah hercov, a spolu s davom prežívame veľké, očistné momenty. Táto sekvencia je nabitá významami, odkazmi a interpretáciami, ktoré z nej robia pasáž hodnú opakovaného sledovania.

Hamnet tu dominuje vo všetkých smeroch – v réžii, hereckých výkonoch aj v sprievodnej hudbe Maxa Richtera, ktorá plynulo graduje od minimalistických motívov až k silnému finále. Jessie Buckley podáva mimoriadny výkon, v ktorom sa na jej tvári postupne zrkadlí smútok, hnev, rezignácia aj tichý plač (oscarová nominácia je na 95 % istá). O to viac zamrzí absencia nominácie pre Paula Mescala, ktorý ponúka ďalší, odlišný pohľad na Shakespeara. A obsadenie bratov Noaha Jupea a Jacobiho Jupea do rolí Hamneta a hereckého Hamleta? Ukážkový casting – obaja do filmu neuveriteľne zapadajú a zaslúžia si uznanie.

Hamnet bude pre mnohých divákov zdrvujúci zážitk sprevádzaný slzami a osobným smútkom. Nie je to film pre každého - subjektívne vnímanie intenzity sa bude líšiť: niekto sa nájde v tichu a kontemplácii, iný bude očakávať viac dramatických momentov. Z filmárskeho hľadiska však ide o mimoriadne kvalitné dielo. Osem oscarových nominácií je viac než reálnych a šanca zabojovať o titul Najlepší film roka stále žije.

PS: Existuje jeden element, ktorý mohol film posunúť ešte o úroveň vyššie. Max Richter skomponoval pre Hamneta vynikajúcu skladbu Of the Undiscovered Country, ktorá však zaznie až v záverečných titulkoch. Pôvodne mala sprevádzať finálnu scénu a bola by mimoriadne silnou voľbou. Chloé Zhao sa napokon rozhodla pre čiastočne „opočúvanú“ (hoci stále pôsobivú) skladbu On the Nature of Daylight, ktorá už pre mňa nemá silu nového materiálu. Rozhodnutie padlo po tom, čo ju tvorcovia niekoľko dní počúvali na pľaci a následne ju zaradili do filmu. Je to škoda – premárnený potenciál úplne novej hudobnej kompozície.

Hamnet (UK/USA, 2025, 125 min.)
Réžia: Chloé Zhao. Scenár: Chloé Zhao, Maggie O'Farrell. Hrajú: Jessie Buckley, Paul Mescal, Zac Wishart, James Lintern, Joe Alwyn, Justine Mitchell, Eva Wishart, Effie Linnen ...